O tom aké je občas náročné byť hudobníkom aj organizátorom v jednej osobe, o blížiacom sa 9. ročníku One Day Jazz Festivalu v Bratislave, ale aj o tom, že svet nás vníma oveľa srdečnejšie, než ako my vnímame seba voči svetu a že jazz je bohatá klenotnica kvalitnej hudby, interpretácie aj odkazu, ktorá môže poňať množstvo umelcov.

Ako si sa stal hudobníkom?

Myslím si, že to bolo nejak predurčené. Cítil som to veľmi prirodzene a automaticky. Od malička, neviem presne od kedy, takže asi od narodenia. Žil som v muzikantskej rodine, v muzikantskom prostredí. Fascinovali ma bicie. Hoci niekde píšu, že od desiatich rokov som začal chodiť na klavír, začal som naň chodiť len preto, lebo ma tam chceli dať rodičia. To bol taký povinný klavír, ale bicie boli tá vášeň. Potom sa to celé začalo prirodzene vyvíjať.

Ako to ďalej pokračovalo?

Prvýkrát som sa stretol s hudbou doma. Boli to platne, otcove nahrávky, potom na skúškach rodičov, na ich koncertoch. Už som bol v maminom bruchu, keď spievala s Duchoňom. Takže to v podstate hneď bolo jasné. Keď som sa začal hudbe venovať ja a mal som už doma bicie, vtedy sa mi úplne zmenil môj život. Mal som obrovský záujem.

Čo všetko musí človek spraviť pre to, aby jeho záujem nebol „len obrovský“?

Musí pre to hlavne urobiť to, že si nájde také miesto, aby nikoho nerušil a presvedčiť všetkých, že by potreboval cvičiť. Ďalej zohnať si v tom čase bicie, to bola iná doba. Oldo Petráš, môj prvý učiteľ, mi ich požičal. No a potom už len začať hrať. Približovať sa k tej hudbe. Stále viac a viac, takmer nonstop som mal slúchadlá na ušiach a hral som s muzikou. To som mal už aj keď som nemal bicie a hral som na nábytok. To sa však rodičom až tak nepáčilo.

Potom prišlo štúdium…

Pokračoval som v tom samozrejme ďalej. Chcel som ísť študovať na konzervatórium, kde sa mi podarilo dostať. Na konzerve som mal chvíľku také rebelské obdobie a potom som si splnil sen a išiel som študovať na Berklee College of Music do Bostonu. Spoznal som tam množstvo hudobníkov, celú moju generáciu. Spolu s nimi som pokračoval ďalej. K nim patrila napríklad aj Hiromi a aj všetky ostatné projekty. S touto generáciou pokračujem až dodnes.

Celé sa to poprepájalo a ľudia, ktorých si stretol v škole, ťa sprevádzajú aj naďalej v tvojom profesionálnom hudobnom živote.

Áno. To je vždy tak. Škola pošle do sveta nejakú generáciu v tom čase a oni potom naďalej spolu komunikujú a je to na celý život. Každý možno žije v inej krajine, ale navzájom sa kontaktujú. „Poďme hrať, poďme niečo spraviť.“

Sú to skôr profesionálne kamarátstva alebo vznikajú aj hlbšie priateľstvá?

Tým, že hudba je vec, ktorá pojme celého človeka, máme hlavný spoločný záujem a začnú vznikať aj iné ľudské väzby, ktoré treba oceniť. V tom prípade si vytváraš svoj hudobný priestor, tú svoju komunitu už počas štúdia a potom ďalej už je to všetko spolu v jednom.

Aj napriek tomu, že máš množstvo medzinárodných spoluprác, stále sa vraciaš na Slovensko. Považuješ Slovensko za svoj domov?

Môj domov je Slovensko a druhý domov je Amerika. Tam veľmi cítim seba a nielen v hudbe. Mám rád tú atmosféru, mám rád tú krajinu.

Ako často sa vraciaš na Slovensko?

Teraz trávim na Slovensku veľmi veľa času. Robím tu množstvo vecí. Začal som niečo aj v Čechách a keď hrám, tak cestujem po Európe.

Aké sú tvoje momentálne hlavné spolupráce?

V súčasnosti začíname spolupracovať s Danom Bártom a s Illustratosphere v Čechách, v Európe hrám so skupinou Depart, spolupracujem s Heirim Känzigom, občas hrávam s Mezzoforte a rôznymi inými zoskupeniami.

Ako vyzerá tvoj pracovný čas? Dá sa to vôbec všetko stíhať?

Veľmi veľa organizujem. Mám agentúru, ktorá sa venuje rôznym programom, robeniu eventov a organizovanie festivalu mi zaberie celoročne tiež veľmi veľa času.

Aký režim žije človek, ktorý sa angažuje v toľkých projektoch, organizuje, behá…?

Presne taký, že dnes večer mám predstavenie, už som mal skúšku, medzičasom ešte robím rozhovory a promo do médií o festivale, aby sa o ňom vôbec ľudia dozvedeli. Potom musím ísť na predstavenie a musím si nájsť chvíľku aj na kamarátov, keďže je piatok večer. Po celom dni idem spať, lebo ráno chcem ísť športovať, aby som mohol byť cez víkend s dcérou.

Tebe sa z pozície hudobníka a aj organizátora podarilo prekonať hranice Slovenska, no veľa hudobníkov na Slovensku s tým bojuje.

Svet nás vníma oveľa srdečnejšie, než ako my vnímame seba voči svetu. To znamená, že my sme viac zablokovaní voči svetu. On by nám vedel dať mnoho príležitostí, no je to o nás. Ako odvážne odídem do inej krajiny, ako sa dokážem konfrontovať, ako sa dokážem pokorne otvoriť a nasať tie informácie o hudbe, aby som ich potom zase vedel dať ďalej a zlepšovať sa. Ja som musel zanechať osobný život a od 23 rokov som celý čas žil v Amerike. Všetko bolo o muzike. Všetko to je o tej investícii. Ako sa tomu človek venuje a koľko tomu dá. U nás nám možno niekedy stačí nájsť si nejaké teplé miestečko, v niečom byť o trochu lepší ako ten druhý. No byť vo svete v New Yorku, to je absolútny rozdiel.

Myslíš si, že máme na Slovensku hudobný produkt, ktorý by mohol osloviť aj za hranicami? Či je to skôr o dobrom prome a o práci hudobných manažérov?

Manažér nie je podstatný. Podstatný je produkt. Dobrá vec nepotrebuje ani manažéra. To je vec, ktorá sa predá sama. Každý ju chce. Prirodzene začnú tie procesy, lebo hľadáme to, čo nás baví. Vďaka sociálnym sieťam máme tú výhodu, že to môžeme hneď niekam zavesiť, aby si to ľudia pozreli, aby sa to dostalo do sveta. Cez internet sa o tom môžeme dozvedieť. Máme tú možnosť. Vytvorme niečo. Máme taký produkt, ktorý osloví v Nemecku, v Grécku, v Amerike v Austrálii v Kanade…

A máme?

Určite je množstvo umelcov, ktorí sa predstavili v rôznych žánroch a uplatnili aj za hranicami Slovenska. Ale o slovenskom autorskom jazzovom projekte, ktorý sa stal svetový som zatiaľ nepočul. Ale verím, že sme už blízko. Určite bližšie ako kedykoľvek v minulosti.

Ako vnímaš ty slovenskú jazzovú scénu? Veľa tvojich kamarátov, s ktorými spolupracuješ v rôznych projektoch, pochádza práve zo slovenskej scény.

Je tu množstvo talentovaných ľudí, rovnako ako inde na svete. Ide skôr o to, k akým informáciám a k akému inšpiratívnemu prostrediu sa dostanú. Na Slovensku nám stále chýba dobrý edukatívny systém v jazze. Je to už lepšie ako to bolo, ale stále by som si vedel predstaviť, že v rámci klubovej scény napríklad v Bratislave, kde sa hráva jazz, by mohol vzniknúť jazzový klub, ktorý je na medzinárodnej úrovni, kde by mohli účinkovať aj hviezdy. Je to lepšie, ale treba toho viac. O to sa snaží aj One Day Jazz Festival. Snažíme sa pomaličky robiť workshopy, jam sessiony a všetky tie veci, aby slovenská a zahraničná scéna spolu komunikovala. Aby to nebolo len tak, že si urobím nejakú promotérsku tabuľku, zorganizujem si koncert, ľudia prídu, predám lístky a tým je to uzavreté. Nie som tento typ organizátora.

A čo budúcnosť jazzového žánru? Aké je jeho smerovanie?

Mám pocit, že jazz dnes vo svete znamená niečo úplne iné, ako si my možno vieme predstaviť. Je to v prvom rade sloboda, v druhom rade je to liberálna platforma mnohých možností hudby. Jediný parameter je kvalita. To znamená, že dnes je to križovatka. Jazz je križovatka, ktorá spája všetky hudby sveta. Môže sa vytvoriť množstvo koncepcií. Jazz prešiel rôznym vývojom, rôznymi žánrami, fúziami. Je to bohatá klenotnica kvalitnej hudby, interpretácie aj odkazu, ktorá môže poňať množstvo umelcov. Jazzový festival by mal mať istú známku kvality. To by mal zastupovať – kvalitu v hudbe. Aby tam boli kvalitní hudobníci, aby tam bola kvalitná hudba. Či už je to jazz, či už je to latina, free jazz, blues, alebo je to spievané, alebo je to nová forma contemporary music, tak vždy by to malo byť niečo, čo ma osloví, vtiahne a čo má istú umeleckú hodnotu. Lebo to je merateľné, to nie je nejaká abstraktná vec.

Čo si myslíš o tom, že organizátori festivalov začínajú čoraz viac siahať po rôznych nadžánroch a crossoveroch, ktoré sa čoraz viac vzďaľujú od jazzu?

Budem odpovedať za seba. One Day Jazz Festival, môj festival, sa zameriava na absolútne kvalitnú súčasnú scénu a keď to má byť crossover, tak to musí byť crossover, čo má svoju silu, čo má svoju myšlienku. Príde Kurt Elling, bude so svojou kapelou, bude so Slovenskou filharmóniou, bude to dirigovať Oskar Rózsa, vystúpi s nimi Iva Bittová a Peter Lipa. Budú to vystúpenia v silnej umeleckej hodnote a bude to úžasné. Ďalej vystúpi Eric Harland, Kurt Rosenwinkel, Matúš Jakabčic, Pat Metheny…

Rozumiem tomu, ale nebojuješ tak trochu so slovenským divákom?

Bojujem, ale ja nejdem pod myšlienku môjho festivalu. Ja budem stále zastávať jeho myšlienku a snažiť sa inšpirovať diváka, aby prišiel na hudbu o ktorej som presvedčený, a ktorej verím. Nebudem sa mu podriaďovať a robiť na koncerte niečo čo je mimo smerovania festivalu, to si nájde aj inde. Dávať za každú cenu nejakú kapelu, ktorá je teraz masovka… Musím tomu veriť, musím v tom mať jasno. Vkladám do toho moju víziu a túžby. Ide o to, čo ma oslovuje. Vtedy to má cele pre mňa hodnotu.

Robíš si festival sám pre seba. Festival, ktorý sa ti páči.

Áno. Robím si pre seba svoj vlastný festival pre ľudí a tak sa mi to páči. Myslím si, že to čo ma vťahuje, to čo cítim v sebe, že má svoju silu, to sa snažím sprostredkovať aj ľuďom. Keď o tom v mediach hovorím, tak možno o tom hovorím ešte inak, musím tomu veriť. Preto som všade ja, lebo ja tým ľuďom chcem povedať: „Príď na ten koncert, aj keď nepočúvaš jazz, lebo teraz ti prinesiem zážitok, na ktorý možno do konca života nezabudneš a staneš sa novým poslucháčom tejto hudby. Tebe niečo odporučím, sprostredkujem, prinesiem.“ Našou úlohou je prinášať obohacujúce veci, ktoré sa zapíšu. Aj keď to má byť niečo, nejaký nie až taký sofistikovaný žáner, tak to bude určite Tower of Power a bude to super kapela. Na One Day Jazz festivale to bol jeden z najlepších koncertov vôbec. Smutné však je, že tam prišlo 300 ľudí, ale boli to ľudia, ktorí plakali. Lebo prišlo niekoľko generácii, kolegovia, muzikanti. Ide hlavne o to, aby sme na pódiu mali hudbu, ktorá nám robí husiu kožu.

Festival si začal organizovať v roku 2008, teraz to bude teda 9. ročník. O rok osláviš 10. rokov. Ako vnímaš vývoj festivalu?

Vyvíjalo sa to tak, že som robil festival vtedy, keď som mal dobrého interpreta. Preto sa to volalo One Day Jazz, lebo som to robil v ten deň, na tom mieste, kde som to cítil. Boli sme v Istropolise, v Babylone, v Hant Aréne a až teraz sa z toho stalo akoby periodikum. Je to tak už posledné tri, štyri roky keď nám uverili viacerí partneri. Mám možnosť robiť to v rámci periódy, dvoj edične, ročne, snažím sa posunúť aj do regiónov, chcem aby sme robili workshopy, aby sa ľudia stretli s umelcami. Prostredníctvom festivalu sa stále snažím spojiť našu scénu so svetovou. Búrať hranice. Spájať muzikantov z rôznych kapiel dokopy. Stavať ich na pódium a na konci robiť spoločné vystúpenia. Po festivale robievať jam sessiony v hoteli, aby sa tam ľudia videli, stretli sa, zajamovali si. Potrebujem naučiť ľudí, aby to začali vnímať, že to takto je. Je to koncept, ktorý som nevymyslel ja. Funguje to tak už roky, desaťročia vo svete. Hral som na jednom festivale vo Victorii v Španielsku. Hrali sme na rôznych „venues“ a potom sme sa všetci zišli dole v hoteli. Vypratalo sa to tam, dali sa tam stoličky a bol ešte večerný koncert nejakej kapely. Potom boli jam sessiony a večer po koncerte bola párty, kde sa človek mohol pristaviť pri komkoľvek so svetových interpretov, kecať s nimi, debatovať. To je ten skutočný jazzový svet. Kde to žije, kde to funguje, „socializing“, priatelia, kolegovia, fanúšikovia a milovníci dobrej hudby. To načerpanie a aj  vnútorná psychológia, že sme jedna rodina a ono sa to prejavuje aj v hudbe, aj v tej našej.

Vráťme sa ešte k tvojmu festivalu. Kto sú jeho návštevníci?

Na festival vždy darujem 200 miest stredným školám. Chcem, aby sa prišli pozrieť zadarmo, mladí ľudia tínedžeri, aby vnímali muziku, jazz, majú to vrámci školy. Nie z konzervatórií, nie len muzikanti muzikantom, ale aby ľudia vnímali, že to je hudba, to nie sú 4 muzikanti, ktorí len skáču cez seba.

Spomínal si, že plánuješ aj workshopy.

Na štátnom konzervatóriu v Bratislave v spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom, za čo sme vďační, budú workshopy Erica Harlanda a Kurta Rosenwinkela. Všetci sú vítaní a tešíme sa.

Skús nám ešte povedať viac k hosťom a k festivalovým mestám.

Festival sa rozšíril už aj do ďalších miest. Robíme to hlavne pre to, že tam chcem prinášať muziku a chcem dávať priestor aj mladým talentom. Nie vždy sa mi podarí dostať všetkých svetových ľudí do všetkých miest. Teraz budem so svojím triom, Ericom Harlandom a s mladou kapelou v Žiline. V Štiavnici a  Košiciach budem so svojím triom a s domácou kapelou. Chcem, aby sa nám časom podarilo prinášať svetových ľudí do všetkých väčších miest na Slovensku. To je môj plán. Mať taký týždňový festival v júni a potom mať taký aj na jeseň.

Viac o festivale sa dozvieš aj na One Day Jazz.sk.

interez.sk (Saša Pastorková)