Patrí medzi najimpozantnejšie ľudské výtvory súčasnosti i histórie. Jeho vplyv na svetový obchod a lodnú dopravu je doslova gigantický, no v minulosti sa ho tiež dotkli politické krízy či vojny. Reč je o Suezskom prieplave, ktorého výstavba mala začať  2000 rokov pred naším letopočtom. 

Suezský prieplav je človekom vytvorený kanál, ktorý spája Stredozemné more a Červené more. Jeho hlavnou úlohou je prepojenie Európy s Áziou vodnou cestou, ktorú využíva približne 70 lodí denne. Prieplav bol oficiálne otvorený v roku 1869, pričom od toho momentu bol viackrát predmetom viacerých konfliktov.

Cez 195 kilometrov dlhý kanál sa plavia lode s rôznym tovarom, komoditami či nerastnými surovinami. Pre lepšiu predstavu, ak by Suezský prieplav neexistoval, nákladné lode by museli na trasách z Európy do Ázie obchádzať celú Afriku. Plavbou cez prieplav tak podľa Symbiosis ušetria až 8 200 kilometrov.

Územie prieplavu je tiež medzinárodne neutrálne, čo povoľuje prechod nielen obchodných, ale aj vojenských lodí viacerých štátov. Dnešná úloha vyťaženého úseku je teda jasná, no dá sa tvrdiť, že v minulosti bolo okolo neho omnoho „rušnejšie“.

Predchodca bol neúspešný

Oficiálne otvorenie prieplavu sa konalo pred 153 rokmi, 17. novembra 1869, no snahy o prepojenie Stredozemného a Červeného mora tu boli omnoho skôr. Podľa portálu History sa prvé výkopové práce na uľahčenie lodných ciest na tomto území uskutočnili ešte v roku 2000 pred naším letopočtom.

Záujem o vytvorenie lodnej cesty mali najmä Briti, ktorí úzko spolupracovali so svojimi kolóniami v dnešnom Pakistane a Indii. Pred niekoľkými storočiami sa však nepodarilo vytvoriť vodný prechod, keďže vtedajšie plány chceli spájať Červené more a deltu Nílu. Pre rozdielne nadmorské výšky a vodné toky Nílu, ktoré boli na viacerých úsekoch plné sedimentov, sa prechod nikdy nepodarilo dokončiť.

Celá idea tak ostala na boku až do 19. storočia. Vďaka technologickému pokroku a dopytu po uľahčení obchodných ciest sa tak s výstavbou kanála začalo oficiálne v roku 1859. Severne od egyptského mesta Port Said, ktoré je považované za „európsky“ vchod do Suezského prieplavu, za začal realizovať projekt, ktorý mal byť najlepším svojho druhu, čo sa týka dĺžky prieplavu bez vyrovnávajúcich nádrží.

Stavali ho otroci

Práca trvala 10 rokov, pričom sa na nej podieľalo približne 1,5 milióna pracovníkov. Do projektu investovali obrovské peniaze nielen Briti, ale aj Francúzi a Spojené štáty americké, ktorým by podstatne skrátená cesta na ázijský trh výrazne uľahčila obchodné plány.

Stavebný proces sprevádzalo niekoľko komplikácií. Zo začiatku na ňom pracovali prevažne len otroci a miestni ľudia, ktorí dostávali minimálnu, respektíve žiadnu finančnú odmenu. Na prácu používali primárne lopaty a krompáče, čím sa stavba príliš neposúvala vpred. Až po roku 1863 sa do práce pustili aj na mieru vyrobené bagre a ďalšie stroje, ktoré boli poháňané uhlím a výrazne urýchlili celý proces, píše History.

17. november 1869 sa považoval za veľkú výhru a oslavu, avšak na druhej strane, výstavba prieplavu mala aj svoju tienistú a desivú stránku. Keďže podmienky na prácu v tej dobe neboli na vysokej, možno ani štandardnej úrovni, počas prác prišlo o život množstvo pracovníkov. Portál 360training odhaduje tento nelichotivý údaj až na 120-tisíc ľudí, ktorí zomreli na choleru a ďalšie choroby, ktoré sa pracoviskom šírili.

Oficiálne prvou loďou, ktorá sa plavila cez kanál, bola cisárska jachta francúzskej cisárovnej Eugenie L’Aigle, po ktorej nasledoval britský zaoceánsky parník Delta. Spočiatku mohli kanál používať iba parníky, pretože plachetnice mali neustále ťažkosti s navigáciou v úzkom kanáli, pričom ich trápil aj zložitý vietor v regióne.

Paradoxne, premávka v Suezskom prieplave bola počas prvých 2 rokov od otvorenia podstatne nižšia, než sa očakávalo. Napriek tomu kanál plnil svoj účel pri kolonizácii Afriky európskymi krajinami. Väčšinovým majiteľom stavby bolo v tej chvíli Francúzsko. Dnes je majiteľom a správcom egyptská spoločnosť Suez Canal Authority.

Vojny a konflikty, ktoré poznačili Suezský prieplav