Masový hrob v v koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Foto: By No 5 Army Film & Photographic Unit, Oakes, Harry (Sgt) [Public domain]/Adolf Eichmann počas súdu v Izreali v roku 1961. Foto: Israel Government Press Office [Public domain]

Konečné riešenie židovskej otázky prebehlo 20. januára 1942 na brehu krásneho jazera Wannsee.

Keď sa v roku 1933 dostali v Nemecku k moci nacisti, najmä pre Židov, avšak aj iné nevyhovujúce rasy či skupiny obyvateľov, nastalo temné obdobie. Nacistický režim používal násilie, ale aj hospodársky či spoločenský tlak na to, aby Židia dobrovoľne opustili Nemecko. Postupne im boli obmedzované práva, nemohli napríklad pracovať v štátnej správe, židovské podniky boli zatvárané, nemohli inzerovať, či obchodovať so štátom. 

Udalosti pred vojnou

Diskriminácia sa stále stupňovala a na jeseň 1935 boli prijaté norimberské zákony, ktoré zakazovali manželstvá medzi Židmi a germánskym obyvateľstvom, mimomanželský sexuálny styk medzi nimi, či zákaz zamestnávania mladých Nemiek v židovských domácnostiach. Židia boli taktiež zbavovaní nemeckého občianstva.

V noci z 9. na 10. novembra 1938 prebehol ríšsky pogrom namierený proti Židom, označovaný ako Krištáľová noc. Svoj názov dostala podľa porozbíjaných výkladov židovských obchodov. Priamo počas pogromu zahynulo 91 Židov, počet obetí však dosahuje až 400 po započítaní ťažkých ublížení na zdraví s následkom smrti či so samovraždami. Počas tejto noci bolo tiež vypálených asi 200 synagóg.

Horiaca synagóga počas Krištáľovej noci. Foto: See page for author [Public domain]
Takýto tlak do základných práv a slobôd spôsobil, že z Nemecka do začiatku druhej svetovej vojny emigrovalo približne štvrť milióna Židov. Tých, čo v krajine ostali, čakali ťažké časy.

Druhá svetová vojna

Začiatkom druhej svetovej vojny sa nezačala vojna iba v zmysle dobývania nových území, ale bola to aj vojna rasová. Počas útoku na východný front postupovali za vojskom špeciálne nacistické oddiely tzv. Einsatzgruppen, ktoré vraždili Židov, no aj komunistov, komisárov, veliteľov Červenej armády aj celkom obyčajných miestnych obyvateľov, najmä pomocou strelných zbraní.

Vojak Einsatzgruppen sa chystá zabiť židovskú ženu s dieťaťom na Ukrajine. Foto: Unknown (Sometimes mistakenly attributed to Jerzy Tomaszewski who discovered it.) [Public domain]
Po niekoľkých inšpekciách u týchto jednotiek Heinrich Himmler skonštatoval, že takéto spôsoby likvidácie škodia samotným vykonávateľom popráv a spolu so svojimi spolupracovníkmi začal hľadať iné spôsoby vraždenia, ktoré nakoniec zrealizovali vytvorením koncentračných táborov.

Konečné riešenie židovskej otázky – Konferencia vo Wannsee

SS-Obergruppenführer Reinhard Heydrich, šéf Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti a zastupujúci ríšsky protektor Protektorátu Čechy a Morava, zorganizoval stretnutie vysokých predstaviteľov nacistického Nemecka, kde mali prejednať “konečné riešenie židovskej otázky”. Pôvodný dátum bol stanovený na 9. decembra 1941, avšak kvôli protiútoku sovietskej armády pri Moskve a vstupu USA do vojny bol presunutý na neskôr.

Reinhard Heydrich. Foto: German Federal Archives [CC BY-SA]
Heydrich 8. januára 1942 poslal nové pozvánky na stretnutie, ktoré sa malo konať 20. januára. Miestom konferencie bola vila Am Großen Wannsee 56–58 na brehu jazera Wannsee pri Berlíne.

Dňa 20. januára postupne prichádzalo 15 vrchných predstaviteľov, medzi nimi samozrejme Reinhard Heydrich, Roland Freisler (tajomník Ríšskeho ministerstva spravodlivosti), Heinrich Müller (šéf gestapa), Adolf Eichmann (riaditeľ hlavného úradu pre bezpečnosť ríše) či Martin Luther (podtajomník Ministerstva zahraničia).

Ako uvádza Dennik N, v honosnej vile sa na obed podávalo vyberané jedlo a čas ku začatiu konferencie si účastníci krátili popíjaním toho najlepšieho vína z celej Európy. Pritom diskutovali o umení a kultúre.

90 minút, ktoré rozhodli o miliónoch Židov

Konferencia netrvala dlho, iba približne hodinu a pol. V rámci prípravy na ňu vypracoval Eichmann zoznam Židov v rôznych európskych krajinách, v ktorých bola uvedená ich populácia.

Heydrich otvoril konferenciu a poukázal na protižidovské opatrenia od roku 1933, v dôsledku ktorých emigrovalo 537 000 nemeckých, rakúskych a českých Židov. Heydrich uviedol, že v celej Európe bolo približne jedenásť miliónov Židov, z ktorých polovica bola v krajinách, ktoré nie sú pod nemeckou kontrolou. Keďže ďalšia emigrácia už bola zakázaná, našlo sa nové riešenie – presídľovanie na východ.

Pozvánka na konferenciu adresovaná Martinovi Lutherovi. Foto: Public Domain

Nastolil otázku konečného riešenia “židovského problému”.

V rámci konečného riešenia majú byť Židia pod vedením presunutí na prácu na východe. Rozdelení podľa pohlavia budú v týchto pracovných oblastiach stavať cesty. Už počas presunu mnohí z nich zahynú. S prípadným najodolneším zvyškom sa musí zaobchádzať tak, aby sa po prípadnom prepustení nemohli stať semienkom nového židovského oživenia.

Nemecký historik Peter Longerich poznamenáva, že nejasné objednávky vyjadrené v terminológii boli pre členov režimu bežné. Často používali eufemizmy, za ktorými sa skrývali hrozné myšlienky. Aj z vyjadrenia Heydricha jasne plynie, že tí, ktorí prežijú deportáciu, majú byť následne zlikvidovaní.

Kto je Žid?

S týmto nemal nikto z účastníkov problém a tieto riešenia už započali aj pred konferenciou. Heydrich povedal, že aby sa predišlo právnym a politickým ťažkostiam, je dôležité definovať, kto je Žid na účely „evakuácie“. Väčšinu konferencie si tak ujasňovali jeho definíciu.

Ľudia boli delení podľa toho, koľko mali židovských predkov a či boli zosobášení so Židom alebo nie. Osoby s dvomi židovskými starými rodičmi boli považovaní za Židov, avšak to sa neuplatňovalo, ak boli zosobášení s Nežidom a mali deti z toho manželstva. Nevzťahovalo by sa to ani vtedy, keby im bola udelená písomná výnimka „najvyšších úradov strany a štátu“. Takéto osoby by boli sterilizované alebo deportované, ak by sterilizáciu odmietli.

Výhľad na jazero. Foto: James G. Howes [Attribution]
Ak by mali iba jedného židovského starého rodiča, bolo by s nimi nakladané ako s Nežidmi, teda ak by neboli zosobášení so Židmi. Samozrejme, aj tu boli výnimky, a to, ak by mal “rasovo zvlášť nežiaduci vzhľad” alebo mal záznam, že sa cíti alebo sa správa ako Žid.

Ostatní Židia mali byť zabití aj keby boli zosobášení s Nežidmi. Heydrich odporučil, že tieto prípady by sa mali posudzovať individuálne. Ak by manželstvo prinieslo deti vychovávané za Nemcov, tak by židovský partner nemal byť zabitý.

Tabuľka graficky znázorňuje, kto je Žid. Foto: German Government (“Entwurf Willi Hackenberger”, “Copyright by Reichsausschuß für Volksgesundheitsdienst”, government agency apparently part of the Reichs- und Preußisches Ministerium des Innern) [Public domain]
Heydrich hovoril takmer hodinu. Potom nasledovalo asi tridsať minút otázok a komentárov, po ktorých nasledovala menej formálna konverzácia.

Vedúci kancelárie SS pre rasy a osídlenie Otto Hofmann a štátny tajomník ríšskeho ministerstva vnútra Wilhelm Stuckart poukázali na právne a administratívne ťažkosti v súvislosti so zmiešanými manželstvami a navrhli povinné zrušenie zmiešaných manželstiev alebo širšie použitie sterilizácie ako jednoduchšiu alternatívu. Josef Bühler, štátny tajomník vlády, vyjadril svoju podporu plánu a nádej, že zabíjanie začne čo najskôr.

Heydrich bol spokojný

Ku koncu schôdzky sa podával koňak a potom sa konverzácia menej obmedzovala.

Páni stáli spolu alebo sedeli a diskutovali o téme celkom úprimne, odlišne od jazyka, ktorý som musel neskôr použiť v zázname. Počas rozhovoru o tom vôbec nepremýšľali. Hovorili o metódach zabíjania, likvidácii a vyhladzovaní,” povedal Eichmann. Ďalej poznamenal, že Heydrich bol s priebehom stretnutia spokojný. Očakával nejaký odpor, ale namiesto toho našiel úplnú podporu. Plán sa začal okamžite realizovať. O osude miliónov tak rozhodlo v priebehu 90 minút.

Miestnosť, kde prebiehala konferencia. Vila v súčasnosti slúži ako múzeum holokaustu. Foto: Public Domain

Mierny protokol

Heydrich poveril Eichmanna vypracovaním protokolu z konferencie. Mal sa vyhnúť explicitným výrazom a nemal byť doslovný. Eichmann ho ubezpečil, že tak spraví. Keď ho v roku 1961 súdili v Izraeli poznamenal, že “určité prehnané rozhovory a žargón som musel previesť do úradného jazyka.

Adolf Eichmann počas súdu v Izreali v roku 1961. Foto: Israel Government Press Office [Public domain]
Kópie zápisníc poslal všetkým účastníkom konferencie. Väčšina z nich bola zničená na konci vojny, keď sa nacisti snažili zakryť svoje stopy. V roku 1947 však americký prokurátor Robert Kempner našiel v zabavených spisoch kópiu zaslanú Martinovi Lutherovi a svet sa tak dozvedel, že nejaká takáto konferencia vôbec prebehla.

Význam konferencie

Konferencia vo Wannsee nezapočala masívne vraždy Židov. Tie už prebiehali. Už v čase konferencie bol vo výstavbe vyhladzovací tábor v Belzecu a ďalšie boli vo fáze plánovania. Rozhodnutie vyhladiť Židov tak už bolo prijaté predtým. Cieľom konferencie bolo zabezpečiť spoluprácu rôznych častí aparátu na masovej likvidácii a aby všetko prebiehalo s “nemeckou” precíznosťou. Takisto sa tak zabezpečilo, že likvidácia bude prebiehať efektívnejšie, rýchlejšie a bez námietok. Sekundárnym cieľom bolo určiť, kto vlastne Žid je a ako s ním naložiť.

Villa vo Wannsee. Foto: A.Savin (Wikimedia Commons · WikiPhotoSpace) [CC BY-SA]
Samotná honosná vila stojí na brehu krásneho jazera dodnes. Od roku 1992, pri príležitosti 50. výročia konferencie, sa stala pamätníkom holokaustu a bola premenená na múzeum. Nachádzajú sa tu výstavy rôznych textov a fotografií, ktoré dokumentujú holokaust.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )