Foto: Archív TASR

Pred 15 rokmi oznámil minister obrany Juraj Liška ukončenie povolávania brancov do povinnej vojenskej služby.

Presne pred 15 rokmi oznámil na festivale Pohoda vtedajší minister obrany Slovenskej republiky Juraj Liška ukončenie povolávania brancov na výkon povinnej vojenskej služby. Koncom decembra opustili kasárne v Kežmarku a v Bratislave poslední vojaci z radov civilov. Od januára 2006 bola slovenská armáda čisto profesionálna, skončila sa tak éra povinnej vojenčiny trvajúca takmer 140 rokov.

Bývalý minister Juraj Liška akoby si dal záležať na symbolike. Na hudobnom festivale Pohoda, ktorý má slobodu a voľnosť zakorenenú vo svojej DNA, oznámil, že od 1. augusta 2005 nebude armáda povolávať nových brancov na výkon vojenskej služby. Skončilo sa viac ako storočie a pol trvajúce obdobie povinnej vojenčiny, ktorá zosobňovala prísnu inštitucionalizáciu, stratu individuality a v neposlednom rade zásah do slobody niekoľkých generácií mladých mužov.

Minister obrany Juraj Liška a poslední odvedení branci, Foto: Archív TASR

Na príkaz cisára

Na území Slovenska začala platiť povinná vojenská služba v roku 1868. Po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní a viacerých prehratých vojenských sporoch sa odhalil hlboký problém vojenskej slabosti novej dualistickej monarchie. Všeobecná branná povinnosť sa týkala všetkých mužov od 19 do 42 rokov. Vojenčina trvala 3 roky, 7 rokov sa pokračovalo v zálohe, následne 10 rokov v náhradnej zálohe. Pre námorníctvo trvala branná služba 4 roky.

Povinná vojenská služba pretrvala aj po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa. Hlavným dôvodom bola realita, ktorá svetu priniesla Veľká vojna medzi rokmi 1914 až 1918. V období prvej republiky trvala povinná vojenská služba najskôr 14 mesiacov, neskôr sa v roku 1933 predĺžila na 2 roky. V Nemecku sa k moci dostal Adolf Hitler a Európa sa obávala ďalšieho vojenského konfliktu obrovských rozmerov. Armáda prvej Československej republiky počas svojej existencie zažila tri mobilizácie.

Československá armáda v 30. rokoch 20. storočia, Foto: Public Domain/WIkimedia

Prvá republika mobilizovala trikrát

Prvú v októbri 1921 po pokuse obnovenia bývalej monarchie v Maďarsku, neskôr v máji 1938 po správach o zdokumentovanom pohybe nemeckých vojsk v pohraničí. Naposledy v septembri 1938. Branná moc prešla z mierového do vojnového stavu, do zbrane bolo povolaných viac ako 1,1 milióna mužov vrátane záloh. K boju nakoniec nedošlo. Podpísaním Mníchovskej dohody sa Československá armáda musela nemeckým jednotkám obsadzujúcim východ krajiny podriadiť.

Povinná vojenská služba existovala aj počas existencie Slovenského štátu, neplatila však pre každého. Z vojenčiny boli vylúčení Rómovia a občania židovského vierovyznania. Slúžilo sa 24 mesiacov, skrátenú brannú povinnosť mali iba štátom vysvätení kňazi, aj to len na šesť týždňov.

Dva roky na konci republiky

Civilná vojenská služba, ako sme ju poznali z modernej histórie Československa a neskôr Slovenska, odštartovala v roku 1949. Komunistická garnitúra zaviedla povinnú dvojročnú vojenskú službu pre všetkých mužov uznaných schopných služby. Zákon platil v nezmenenej podobe prakticky až do pádu východného bloku v roku 1989. Podobne ako v období pred druhou svetovou vojnou, zažila Československá armáda stav mobilizácie. V auguste 1968 však pred vojskami Varšavskej zmluvy museli skloniť zbrane podobne, ako kedysi pred jednotkami Adolfa Hitlera.

Oslavy ukončenia druhej svetovej vojny v roku 1955, Foto: Archív TASR

Povinná vojenská služba sa stala na desaťročia neoddeliteľnou súčasťou života obyvateľov Československa a dodnes ju možno považovať za tému, ktorá polarizuje spoločnosť. Kým jej časť tvrdila, že dva roky na vojne urobia z chlapcov mužov pripravených na život, zrejme ďaleko viac sa našlo opačných názorov.

Dva roky na vojne sa totiž spravidla nieslo v znamení plnenia nezmyselných rozkazov, absolvovania vojenských cvičení, často bez techniky a len preto, aby vojaci nevysedávali v kasárňach. Súčasťou civilnej služby bola vo veľkej miere aj šikana, ponižovanie, psychické či fyzické týranie, a to najmä zo strany starších „mazákov“. Pre niekoľko generácií mladých mužov v Československu znamenala povinná služba krátkodobú stratu slobody, identity a obdobie absolútnej podriadenosti režimu. O podobe civilnej služby svedčí už jej prvý deň nástupu do armády. Rovnaké oblečenie, rovnaké miestnosti, rovnaké postele, rovnaké účesy. Nikto nemohol vytŕčať z davu, každý musel zapadnúť do systému prevýchovy na vzorného občana.

Foto: Archív TASR
Foto: Archív TASR

Povinná vojenská služba neobišla do roku 1989 nikoho. Výnimku tvorili vysokoškolskí študenti, sociálne prípady a muži so zdravotnými problémami. A práve modrá knižka, ktorá predstavovala oslobodenie od povinnej služby sa stala v časoch socializmu vyhľadávaným dokumentom, ktorý sa často pokúšali mladí muži získať falšovaním záznamov a klamaním. Branná povinnosť sa zapísala hlboko do identity československého národa a bola aj častou témou v kultúre, spracovaná vo filmovom, hudobnom či literárnom priemysle.

Foto: Archív TASR

V Európe sa stále na vojnu chodí

Po páde režimu a rozdelení republiky povinná vojenská služba pretrvala v Čechách aj na Slovensku. Už po roku 1989 sa však dĺžka civilnej vojenčiny skracovala. V lete 2005, keď minister obrany Juraj Liška oznamoval ukončenie povolávania brancov, sa v armáde slúžilo už len 6 mesiacov. Od roku 2006 je slovenská armáda plne profesionálna. Ozbrojené sily SR mali v roku 2018 takmer 22-tisíc zamestnancov, z toho viac ako 17 700 profesionálnych vojakov.

Príslušníci OZ SR v lietadle Spartan, Foto: Archív TASR

Už 15 rokov sa teda Slovensko zaraďuje k väčšine európskych krajín, ktoré disponujú výlučne profesionálnou armádou. Povinná vojenská služba stále platí v Škandinávii (s výnimkou Fínska), v Estónsku, Bielorusku, na Ukrajine, v Rusku, Portugalsku, Rakúsku a vo Švajčiarsku. Základná vojenská služba je rozšírená aj vo väčšine ázijských krajín, vo veľkej časti Saharskej Afriky, ale aj v Kongu, Angole a v Mozambiku či v polovici krajín Južnej Ameriky.

MO SR, TASR, Webnoviny, Denník N
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )