Foto: Francisco Goya, Public domain, via Wikimedia Commons

Veríte, že sa po smrti môže človek dostať do neba alebo do pekla?

Zvyčajne sa hovorí, že tí, ktorí počas života konali zlo, poputujú do pekla a tí, čo konali dobro, majú zaručené miesto v nebi. Žiaden človek ale nie je celkom svätý. Avšak pre tých, ktorí napriek svojim skutkom nechceli skončiť v pekle, tu boli platení pojedači hriechov. Ten posledný zomrel len pred 115 rokmi.

Báli sa, čo urobia s dušou človeka nepriznané hriechy

Medzi tie najbizarnejšie povolania, aké ľudia kedysi vykonávali, jednoznačne patrí pojedanie hriechov. Dnes už sa s niečím takým nestretnete. Zmienky o pojedačoch hriechov sa datujú do roku 1600. Ako informuje portál The Vintage News, toto povolanie vzniklo ako následok rôznych povier, legiend a strachu z nadprirodzeného. Najviac pojedačov hriechov svoje povolanie vykonávalo v Británii.

Podľa portálu History Collection povolanie vzniklo preto, lebo bolo jasné, že ľudia sa pred smrťou nepriznajú ku všetkým hriechom. Kresťania sa tak obávali toho, čo sa stane s dušami ľudí, ktorým boli priznané hriechy odpustené, tie utajené však zo zrejmých dôvodov odpustené byť nemohli. Kedysi ľudia žijúci na okraji spoločnosti bežne chodievali na pohreby bohatých ľudí, aj keď zosnulí neboli ich blízki. Pozostalí príbuzní im totiž platili pár drobných za to, aby sa za mŕtvych modlili. Je preto možné, že pojedanie hriechov vzniklo práve z tejto tradície.

Foto: Wellcome Images, London/CC BY 4.0

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ich práca bola jednoduchá a bol to ľahký zárobok. Avšak v dobe, keď sa ľudia báli prekliatí a verili rôznym poverám, sa povolanie pojedača hriechov odvážil vykonávať len málokto. Ako pojedanie hriechov prebiehalo? Neboli to žiadne drastické scény ako vystrihnuté z hororového filmu o exorcizme.

Chlieb mal nasiaknuť všetky hriechy mŕtveho človeka

Keď človek zomrel, jeho rodina mu na hruď umiestnila kus chleba (chlieb už tisícročia v rôznych kultúrach či vierach reprezentuje dušu človeka), píše Atlas Obscura. Pozostalí verili, že chlieb nasiakne všetky hriechy, ktoré by mohli ťažiť dušu mŕtveho. Chlieb však nevydrží večne, časom splesnivie alebo ho zje chrobač. Úlohou pojedača hriechov preto bolo usadiť sa pred mŕtvolu (tvár pojedača hriechov musela smerovať k dverám) a chlieb pred zrakom rodiny mŕtveho zjesť.

Pojedač okrem toho vypil plný pohár nápoja (zvyčajne alkoholu), ktorý mu rodina ponúkla a predniesol formulku, ktorou dal najavo, že duša mŕtveho je teraz slobodná a môže putovať do neba, kým jeho duša prebrala všetky nevypovedané hriechy. V niektorých prípadoch pojedač nielen „zjedol“ hriechy zosnulého, ale vypočul si aj priznania nešťastných pozostalých.

Foto: Flickr/British Library

Verilo sa, že týmto skutkom pojedač sňal hriechy z mŕtveho a sám ich vstrebal. Jednoducho povedané, hriechy sa tak mali presunúť z jedného človeka na druhého, z mŕtveho na živého. A mŕtvy sa tak mohol s očistenou dušou odobrať do neba. Aj keď mnohí na pojedačov hriechov pozerali s odporom, iní ich prácu považovali za nesmierne dôležitú. Zabránili totiž nielen tomu, aby sa duša zosnulého dostala do pekla, ale aj tomu, aby sa kvôli nepriznaným hriechom naďalej nepokojne túlala po zemi, napríklad v podobe ducha. Chránil tak v podstate nielen mŕtvych, ale aj živých.

Svoju dušu vymenil za trochu peňazí a jedla

Dediny neraz mali vlastného pojedača hriechov, jeden človek tak mohol takýmto spôsobom vstrebať hriechy desiatok ľudí. Platil však za to vysokú daň. Iste si dokážete predstaviť, že pojedač nemal práve najpokojnejší spánok. Veril totiž, že na svojich pleciach nesie hriechy množstva mŕtvych ľudí, že svoju dušu vymenil za trochu peňazí a nemá šancu dostať sa do neba. Ba práve naopak, hrozilo, že sa človek bude naveky trápiť v pekle, píše History Collection.

Po každom obrade bol pojedač hriechov považovaný za o niečo horšieho človeka, než bol predtým, aj keď sám žiaden hriech nevykonal. Niektorí považovali spolčovanie sa s pojedačom hriechov za veľké nešťastie. Smolu mohlo podľa portál Atlas Obscura priniesť už len to, ak sa niekto pojedačovi hriechov pozrel do očí. Ak pojedač hriechov jedol chlieb, ktorý nasiakol hriechy, z dreveného taniera, bolo na niektorých miestach zvykom tanier po obrade spáliť, keďže aj ten by mohol priniesť smolu.

Foto: Wellcome Images, London/CC BY 4.0

Takéto  povolanie okrem toho nebolo ani príliš výnosné. Pojedač dostal za to, že na seba prebral hriechy jedného muža či ženy len jednu pencu (aj v prepočte na dnešné peniaze by to bolo len pár drobných). Avšak vzhľadom na povahu tejto práce sa k pojedaniu hriechov uchyľovali zvyčajne len ľudia, ktorí boli bezdomovcami žijúcimi na okraji spoločnosti, boli v naozaj zúfalej situácii a kvôli troške jedla a pitia boli ochotní urobiť čokoľvek. Takým príliš nezáležalo na tom, čo bude s ich dušou po smrti, viac im záležalo na tom, aby prežili tu a teraz.

Cirkvi sa to príliš nepozdávalo

Samozrejme, nie vždy sa pojedanie hriechov cirkvi pozdávalo. Ako píše portál Ranker, chcela mať takpovediac monopol, nikto iný by s hriechmi obchodovať nemal. Aj keď bolo v záujme človeka zbaviť sa hriechu za akúkoľvek cenu, pojedači hriechov sa stali nepohodlnými a za vykonávanie tejto činnosti im dokonca mohlo hroziť, že budú obvinení z kacírstva. Navyše, kňaz by mal byť človekom, ktorý dušu vyprevadí na jej poslednú cestu. Ak ho pojedač hriechov predbehol, bola to pre kňaza urážka. Pojedanie hriechov sa preto často vykonávalo v tajnosti.

Foto: Wellcome Images, London/CC BY 4.0

Zvyk pojedania hriechov začal postupne upadať v 19. storočí. Oficiálne posledným pojedačom hriechov v Anglicku bol farmár zo Shropshireu menom Richard Munslow. Jeho príbeh je zvláštny. Ako totiž informuje portál BBC, na rozdiel od ostatných pojedačov hriechov nebol chudobný, ba práve naopak, vďaka farmárčeniu sa mu darilo veľmi dobre, ľudia v dedine ho mali radi a vážili si ho. Tento nezvyčajný rituál nevykonával kvôli peniazom, ale z celkom iného dôvodu.

Podľa Atlas Obscura sa k pojedaniu hriechov uchýlil preto, lebo prišiel o 4 deti, pričom 3 z nich zomreli len v priebehu jediného týždňa. Každý sa so smútkom po tragických udalostiach vyrovnáva najlepšie, ako vie a zdá sa, že Munslowovi pomáhalo práve vedomie, že pomáha iným ľuďom zbaviť sa posledných hriechov a nájsť si cestu do neba. Okrem toho veril, že takýmto spôsobom pomôže aj vlastným deťom, aby sa ich duše dostali do neba. Munslow, posledný pojedač hriechov, bol pochovaný v roku 1906.

Uložiť článok

Najnovšie články