Epidémia moru v 14. storočí je dodnes najhoršou pandémiou, ktorá ľudstvo v jeho histórii postihla. V Európe vyhladila podľa odhadov asi polovicu populácie a spôsobila hospodárske a demografické škody, z ktorých sa kontinent spamätával ešte desaťročia.
správy od nás budete mať ako prví.
O tom, ako to počas morovej epidémie v priebehu 14. storočia vyzeralo, informujú v najnovšej správe portálu Slovenskej akadémie vied slovenskí historici. V rannom stredoveku fungujúci systém zdravotníctva, ako ho poznáme dnes, prakticky neexistoval, životný štandard bol so súčasnými podmienkami neporovnateľný. Epidémia tak mnohokrát ukázala to najhoršie, čo sa v ľuďoch skrýva.
Smrť menila ľudí na beštie
Rodičia zabíjali v ošiali svoje deti, tisíce ľudí opúšťali svoje bydliská a hľadali ochranu pred chorobou na vidieku, rozšírila sa zločinnosť. Aj takto vyzerala Európa počas 14. storočia.
„Smrť blízkych zmenila niektorých ľudí na beštie. Zdraví opustili chorých, takže mnohí skôr pomreli hladom než na chorobu. Služobníctvo si za starostlivosť o svojich pánov nechávalo platiť aj niekoľkonásobok svojej pôvodnej mzdy. Zosilnilo aj náboženské precítenie tejto katastrofy – zosilneli púte a pútnické cesty na posvätné miesta, kde sa zástupy veriacich kajali zo svojich hriechov, pretože považovali túto chorobu za trest boží,“ hovorí Mgr. Diana Duchoňová, PhD., z Historického ústavu SAV.
Opatrenia podobné dnešným
Za rýchle rozšírenie nového koronavírusu SARS-CoV-2 počas aktuálnej pandémia mnohí vinia globalizovaný svet 21. storočia a nekontrolovaný masívny pohyb obyvateľstva vo svete. Inak tomu nebolo ani v 14. storočí. Ako uvádzajú slovenskí historici zo SAV, obyvateľstvo stredovekej Európy často mylne vnímame ako statické. Cirkevní hodnostári, šľachtici, kupci, vandrujúci tovariši, študenti ale aj žobráci a tuláci, tí všetci však boli v neustálom pohybe. Medzi prvé preventívne opatrenia počas epidémie moru tak patrilo obmedzenie pohybu ľudí.
„V ohrozených lokalitách sa obmedzil voľný pohyb zriadením prísnejších stráží pri mestských bránach alebo sa nasadilo vojsko, ak sa malo izolovať celé územie. Vytvoril sa tzv. sanitný kordón, ktorý dodnes, ako pojem, slúži pre nárazníkové pásmo, ochrannú zónu nielen pred ľuďmi, ale aj myšlienkami,“ vysvetľuje PhDr. Michal Duchoň, PhD., z Archívu mesta Bratislavy.
Ďalším dodnes využívaným nástrojom v boji proti šíreniu nebezpečných chorôb sa stala karanténa. Tá vznikla v Taliansku, rovnako ako lazarety, ktoré sú dodnes základnými zbraňami v boji s epidémiami a pandémiami. Karanténa trvala najskôr 40 dní, neskôr sa zmenila na praktickejších 16 dní. Pôvodne toto nariadenie platilo najmä v prístavoch, ale používalo sa aj vo vnútrozemskom styku.
Zamurované domy a masové hroby
A ako vyzerala zdravotná starostlivosť o chorých pacientov? Historici zo SAV pripomínajú, že prvotnou úlohou mestských špitálov v období stredoveku nebolo poskytovanie zdravotnej pomoci. Slúžili ako útulky pre starých a chudobných. „Niektoré boli špinavými dierami plné žobrákov, chudobných starcov a sirôt, niektoré zase pripomínali luxusné apartmány dnešných sanatórií dôchodcov, kde sa o zostarnutých bohatých mešťanov staralo služobníctvo,“ popisuje historička zo SAV.
Na koho v špitáloch neostalo miesto, liečil sa doma. Dvere museli byť v takomto prípade označené znamením kríža, niektoré vchody sa zvykli aj zamurovať a to dovtedy, kým sa chorý buď nevyliečil, alebo neumrel.
Počas morovej epidémie sa prijímali aj ďalšie opatrenia, podobné tým aktuálnym. Zakázané boli trhy, jarmoky, kázne či omše. Ľudia sa jednoducho nemohli stretávať a život sa zastavil. Objavili sa aj rovnaké problémy, ktoré aktuálne riešia pandémiou najviac postihnuté regióny. Cintoríny boli preplnené a tak na mnohých miestach vznikali anonymizované masové hroby.
Nahlásiť chybu v článku