V dobe po druhej svetovej vojne sa mocnosti predháňali nielen vo vývoji jadrových zbraní, no celková fascinácia touto novou energiou, ktorá dokázala byť smrteľná, ale aj užitočná, podnietila k výstavbe mnohých jadrových zariadení, v ktorých sa v tej dobe videl potenciál.
Chceli sa zohrievať na Arktíde
Reaktor SL-1, teda Stationary Low-Power Reactor Number One (stacionárny nízkovýkonný reaktor č. 1) vznikol ako experimentálny jadrový reaktor pod záštitou armády Spojených štátov. Myšlienka, prečo vôbec postaviť tento reaktor, vychádzala z jeho využitia v odlúčených a nehostinných miestach Arktídy, kde sú umiestnené radarové stanoviská.
Reaktor nebol veľký, bol projektovaný na tepelný výkon 3MW. Kládol sa dôraz na jeho ľahkosť a jednoduchosť pri preprave, napríklad aj lietadlom, píše oficiálny dokument z výskumného laboratória reaktora. Nemal vyrábať iba elektrickú energiu, ale jeho časť mala slúžiť aj na vykurovanie, čo je v arktických podmienkach aj dnes životne dôležité, uvádza vládny dokument.
Slabé zabezpečenie, nepredvídateľné chovanie
Aj preto, aby bol reaktor jednoduchý a ľahký, chýbal mu kontajnment, teda ochranný obal samotného reaktora, ktorý by v prípade havárie chránil okolie. Reaktor používal pomerne malé množstvo – iba 14 kilogramov vysoko obohateného uránu až na úroveň 93 % (reaktory VVER, aké sa používajú u nás v Mochovciach a Jaslovských Bohuniciach, majú urán obohatený pod 5 %).
Chladenie reaktora bolo zabezpečené obyčajnou vodou. Keďže použitého uránu bolo pomerne málo (reaktory u nás majú palivovú vsádzku na úrovni 42 ton), musel byť tvar aktívnej zóny, teda miesta, kde prichádza k štiepeniu uránu, nepravidelný. To komplikovalo teoretické výpočty toho, ako sa bude reaktor v rôznych situáciách správať.
Neustále problémy s reaktorom
Ako sme spomínali v úvode článku, reaktor bol postavený v americkom štáte Idaho v National Reactor Testing Station Idaho Falls. Prvýkrát bol spustený 11. augusta 1958, kedy dosiahol kritickosť. 24. októbra toho istého roku bol uvedený do prevádzky, pričom ho obsluhovali príslušníci armády s výcvikom na jadrové zariadenia, píše CDC.
Keďže to bol stále iba experimentálny reaktor a bol v podstate jedinečný, mal viaceré problémy. Mal vyššiu aktivitu, ako sa predpokladalo, takže okolo neho bolo potrebné inštalovať špeciálne pásy, ktoré pohlcovali neutróny. Táto dodatočná inštalácia zase spôsobila zvýšenú citlivosť na jedinú, stredovú riadiacu tyč. Riadiacich kadmiových tyčí bolo síce 9, avšak k ovládaniu reaktora stačila len jedna stredová. Ostatné neboli dôležité, jednak kvôli malej palivovej náloži a tiež kvôli dodatočne inštalovaným neutróny pohlcujúcim pásom.
So samotnými tyčami bol neustále problém. Tie sa ovládali ručne a často sa zasekávali z dôvodu korózie a deformácií. Na každej tyči bola po dvoch rokoch prevádzky reaktora označená chyba a zasekávanie.
Vyskočil tri metre do vzduchu
Tesne pred Vianocami roku 1960 bol reaktor odstavený z dôvodu údržby, uvádza oficiálny dokument. Následne sa oň starali iba traja operátori, ktorí, žiaľ, všetci podľahli havárii. Neexistuje tak priamy svedok havárie a existujú iba dohady, čo sa vlastne stalo.
3. januára 1961 sa operátori pripravovali na opätovný reštart po 11-dňovej odstávke cez vianočné sviatky. Postupy vyžadovali, aby stredová riadiaca tyč bola povytiahnutá o približne 10 centimetrov. Z nejakého dôvodu však bola tyč vytiahnutá až o 66 centimetrov, pričom už 40-centimetrové vytiahnutie tyče by spôsobilo nadkritickosť reaktora, uvádza archivovaný článok o knihe Atomic America.
Nastal extrémny nárast výkonu na úroveň až 20 GW. Iba v priebehu štyroch milisekúnd generované teplo okamžite odparilo vodu a palivo sa začalo taviť. Obrovský tlak v reaktore spôsobil, že celý, 12-tonový reaktor vyletel do výšky 2,77 metra, otvormi reaktora začala unikať rádioaktívna para a celú reaktorovú miestnosť pokryli úlomky z poškodeného jadra. Reaktor následne dopadol na svoje pôvodné miesto.
Tlak pary zasiahol obsluhu reaktora, jeden bol namieste mŕtvy. Druhému operátorovi prerazila regulačná tyč slabiny a vystúpila mu z ramena, pričom ho doslova prišpendlila o strop. Následkom tohto poranenia po krátkej chvíli zomrel, píše Times Daily.
Tretí operátor bol v bezvedomí a hlbokom šoku, no žil. Kvôli masívnemu krvácaniu a zraneniam približne po dvoch hodinách podľahol.
Radiácia na nebezpečnej úrovni
Keď zdravotníci prichádzali k zraneným a smerovali do reaktorovej sály, radiácia začala nebezpečne narastať. Pri vstupe do riadiacej miestnosti museli použiť detektor s vyšším rozsahom, no aj ten hneď ukazoval radiáciu na úrovni 200 röntgenov za hodinu, uvádzajú vládne dokumenty. S použitím výkonnejšieho detektora sa zastavila radiácia na úrovni 500 röntgenov za hodinu.
Museli sa vrátiť a zabezpečiť si ochranu, následne vstúpili do reaktorovej sály. Našli tam trosky, kovové úlomky a mokrú podlahu. Uvideli jedného muža, ktorý stonal, ostatní sa javili ako mŕtvi. Pri prevoze však kvôli masívnemu krvácaniu zraneniam podľahol.
Ešte v tú noc prebehla rozsiahla dekontaminácia, dobrovoľníci sa striedali v štafetách a snažili sa odstrániť telá, pričom v miestnosti nesmeli ostať dlhšie ako 65 sekúnd.
Muži boli následne pochovaní v olovených truhlách kvôli stále prítomnej radiácii.
Teórie o tom, čo sa vlastne stalo
Započalo sa následne vyšetrovanie o tom, čo sa stalo. Medzi najpravdepodobnejšie teórie patrí pokus o samovraždu, samovražda spojená s vraždou kvôli afére operátora s manželkou druhého operátora, ďalej neúmyselné vytiahnutie tyče, alebo úmyselné rozhýbavanie tyče, aby sa s ňou ľahšie manipulovalo, keďže sa stále zasekávali.
Portál IFL Science ale opisuje jednu z možných teórií, ktorá ak by bola pravdivá, išlo by o najhlúpejšiu jadrovú katastrofu v dejinách. Operátor, ktorý bol hneď po explózii nabodnutý na strop, bol vraj veľký vtipkár. V rámci „srandy“ raz vypol chladenie časti reaktora, ozval sa poplach a všetkých tak poriadne vydesil. Následne chladenie zapol a nič sa nestalo, no na žarte sa dobre zabával.
Ako opisuje kniha Idaho Falls: The Untold Story of America’s First Nuclear Accident, jedna z jeho obľúbených zábavných praktík bola tiež štuchanie do zadku. Robil to tak, že sa priblížil k svojej obeti od chrbta a palcom ruky šťuchol vybranú osobu medzi polovice zadku. Vtedy sa spravidla obeť vyľaká a aj povyskočí.
Ak by náhodou toto urobil operátorovi, ktorý práve vyťahoval riadiacu tyč z reaktora, ten v reakcii na štuchnutie mohol trhnúť rukami a vytiahnuť tyč až tak, že spôsobil výbuch. Jadrová katastrofa mohla tak vzniknúť kvôli aj kvôli hlúpemu kanadskému žartíku. Čo sa však naozaj stalo v osudný deň, sa už asi nikdy nedozvieme.
Dôsledky katastrofy
Následne bola do dvoch rokov oblasť vyčistená od trosiek a takmer všetky rádioaktívne sutiny, s výnimkou tých najaktívnejších, boli zahrabané do zeme neďaleko. Pohrebisko reaktora SL-1 je aj dnes označené pamätným kameňom.
Z havárie sa výrobcovia reaktorov poučili a budúce reaktory sa navrhli tak, aby vytiahnutie jednej riadiacej tyče nemalo schopnosť vytvoriť nadmernú reaktivitu. Takisto sa prijali aj ďalšie bezpečnostné postupy.
Šťastím v nešťastí bolo, že hoci sa časť jadra reaktoru odparila, to sa rýchlo ochladilo a nebolo vyvinuté dostatočné veľké teplo, aby vznikol požiar. Meranie radiácie ukázalo zvýšené hodnoty v okolí a 22 ľudí dostalo pomerne vysokú dávku. Celkovo bolo škodlivým účinkom žiarenia vystavených 790 ľudí, uvádza Johnston Archive.
O nehode reaktora SL-1 sa hovorí ako o najsmrteľnejšom incidente jadrového reaktora v USA a spolu s haváriou elektrárne Three Mile Island patrí medzi najhoršie jadrové katastrofy USA. A všetci dúfajú, že tento zoznam sa už nikdy nebude rozširovať.
Nahlásiť chybu v článku