foto: Kaisove, CC BY-SA 4.0, tent86, CC BY 2.0, via Wikimedia Commons

Bežec Mauro Prosperi siahol v roku 1994 na dno svojich síl.

Na dno svojich síl si v roku 1994 siahol taliansky bežec hneď dvakrát. Okrem prekonávania vlastných limitov počas najťažšieho maratónu sveta musel prežiť v útrobách saharskej púšte deväť dní bez jedla a vody. 

Tenká hranica medzi životom a smrťou

Dobrodruh sa so svojou manželkou zoznámil na predolympijskom päťboji, kde Cinzia pracovala ako anglicko-ruská prekladateľka. Prosperiho pozitivita a odhodlanie zdolávať akékoľvek výzvy boli vlastnosti, ktorými si získal jej srdce. Vzájomná náklonnosť spôsobila, že dvojica sa vzala už po šiestich mesiacoch známosti. Ich rodina sa postupne rozrástla o ďalších troch členov. Práve to bolo dôvodom, prečo Cinzia účasť Maura na Marathon des Sables nepodporovala.

 Myslieť si, že vlastné záujmy majú prednosť pred záujmami ostatných, je sebecké.

O pretekoch sa Mauro dozvedel od svojho kamaráta Giovanna Manza, ktorý ho pred náročnou trasou už vopred varoval. Zvládnuť 250 kilometrov za sedem dní je tvrdým orieškom aj pre skúsených športovcov. Súťažiaci sa musia v teplotách okolo 40 °C brodiť nehostinným prostredím marockej púšte plnej strmých dún. Vodu si môžete napustiť iba na zopár stanoviskách – ak prekročíte svoj dvojlitrový prídel, dostanete časovú penalizáciu.

Kniha Podľa skutočnej udalosti, zdroj: INTEREZ MEDIA
Kniha Podľa skutočnej udalosti, zdroj: INTEREZ MEDIA

Tento text je úryvkom jedného z 33 príbehov knihy Podľa skutočnej udalosti, ktorá vyšla v týchto dňoch v našom vydavateľstve.

Kúpiť si ju môžete v:

Navyše, všetky tekutiny spoločne s jedlom si musíte počas celého týždňa nosiť stále na chrbte, čím zvyšujete záťaž a zároveň znižujete tempo. Povinnou výbavou sú aj stany z kozej srsti, v ktorých spíte noc čo noc. Úskalia najväčšej púšte sveta s rozlohou 9 200 000 kmsi na pretekoch vyskúšali nielen profesionáli, ale aj amatéri či chodci.

„Milujem výzvy, takže som okamžite začal trénovať – behal som štyridsať kilometrov denne a pil menej vody, aby si moje telo zvyklo na dehydratáciu. Moja žena Cinzia si myslela, že som blázon – preteky sú také riskantné, že musíte podpísať formulár, v ktorom špecifikujete miesto, kam majú v prípade smrti poslať vaše telo.“

Mauro veľakrát trénoval aj s kamarátom Giovannim. Ten sa však na trati často zastavoval a naplno prežíval prítomný okamih. Beh pre neho predstavoval spoznávanie samého seba a nachádzanie vnútornej energie. Prosperi bol jeho úplným opakom – súťažil, aby vyhrával. Po intenzívnej príprave prileteli vedno do Maroka, kde sa 10. apríla postavili na štart spoločne s ďalšími sedemdesiatimi deviatimi účastníkmi. V prvej fáze museli prekonať dvadsaťdeväťkilometrovú trasu s jemnými soľnými násypmi, ktorá končila na úpätí hôr.

Keď sme v to ráno vyrazili, fúkal už dosť silný vietor. Prešiel som cez štyri kontrolné body, keď som vstúpil do oblasti piesočných dún.

Na druhý deň čakalo bežcov tridsaťdeväť kilometrov naprieč skalnatými úsekmi. Nízky počet záujemcov zapríčinil, že Prosperi bežal úplne sám. Mať pri sebe bežeckého partnera je na maratónoch vo všeobecnosti skôr na škodu. „Riskovali by ste, že budete príliš pomalý alebo, naopak, veľmi vyčerpaný.“ Tretí deň sa niesol v duchu prudkého stúpania – dvadsaťdeväťkilometrová trasa bola charakteristická trojposchodovými dunami, na ktoré je potrebné vyliezť a potom z nich zísť dole. „Ide o veľmi náročný úsek, sústredenie je nevyhnutné. Zásadné je nezablúdiť.“

foto: tent86, CC BY 2.0, via Wikimedia Commons

V tejto fáze je potrebné sledovať ostatných bežcov, pretože na kopcoch vytvárajú pomyselné schody. Všetko išlo ako po masle, a to až do štvrtého dňa, kedy vášnivého bežca čakala najdlhšia etapa pretekov – tá predstavovala vzdialenosť osemdesiatpäť kilometrov. Tento úsek museli súťažiaci zvládnuť do limitu tridsaťšesť hodín, inak boli diskvalifikovaní.  

Skratka do pekla

14. apríla dosiahla teplota saharskej púšte v dôsledku intenzívneho slnka 46 °C. Prosperi plánoval vstať skoro ráno a dobehnúť do cieľa medzi prvými desiatimi. Ešte predtým však musel zdolať štyridsaťkilometrový úsek – v tejto oblasti bola púšť široká až 4 000 metrov. Mauro si chcel cestu skrátiť v momente, keď nastalo peklo. Vietor nadnášal menšie duny, ktoré sa začali pohybovať. Keby Prosperi ostal stáť na jednom mieste, poľahky by ho zasypali. Piesok, ktorý mu bičoval tvár, navyše spôsobil, že chvíľami nemohol vôbec dýchať. Aby predišiel zraneniam, vetru sa otočil chrbtom a tvár si chránil šatkou.

Bežím pomalšie ako Mauro. Keď som ho na kontrolnom stanovišti nevidel, bol som prekvapený. Nemal som však obavy, keďže zlé počasie ho mohlo spomaliť. Do úvahy tiež pripadala zmena trasy.

Prvú noc od začiatku pretekov Giovanni strávil bez Maura. No stále nestrácal nádej, lebo od ich posledného stretnutia ubehlo len dvadsaťštyri hodín. Noc bola pre neho ťažká, s Maurom totiž zvykli kvôli nízkym teplotám spať pritlačení k sebe. Pre chlad aj obavy o kamaráta prežil bezsennú noc. Osemhodinovú búrku Mauro prečkal v spacáku. Vďaka tomuto dlhému prestoju stratil náskok, ktorý dovtedy nazbieral. Hoci vyhrať už nemohol, chcel dosiahnuť čo najlepší čas. Po otvorení očí sa však ocitol v úplne inej krajine.

foto: Kaisove, CC BY-SA 4.0, via Wikimedia Commons

Všetky orientačné body a značky, podľa ktorých sa súťažiaci riadili, boli zrazu preč. Aj napriek kompasu a mape sa orientoval len veľmi ťažko. Po štyroch hodinách behu Mauro vyliezol na jednu z dún, no naokolo nevidel ani živú dušu – až vtedy si začal uvedomovať, že má vážny problém. Preto zostal podľa pokynov organizátorov celý deň nehybne sedieť na jej vrchole a čakal na záchranu.

Dúfal som, že sa s Maurom v cieli stretnem a na celej situácii sa jednoducho zasmejeme.

Nebál som sa, pretože som bol presvedčený, že skôr či neskôr niekoho stretnem. Ktovie, koľko ďalších je v rovnakej situácii.“ Keďže v tom čase už všetci ostatní účastníci dosiahli štvrtý kontrolný bod, do saharskej púšte boli vyslané pozemné aj vzdušné pátracie skupiny. Pri hľadaní pomáhala aj marocká armáda a beduínski stopári – po Prosperim sa však zľahla zem. Na druhý deň pri západe slnka maratónec začul vo vzduchu helikoptéru, ktorá ho hľadala. Mauro rýchlo vytiahol svetlicu a vystrelil ju do vzduchu, no nikto nič nezbadal. „Svetlice, ktoré nám dali, vyzerali úboho – boli malé ako pero.

V knihe Podľa skutočnej udalosti sa o tomto príbehu ešte dozviete:

  • Dokázala zachrániť Maura Prosperiho helikoptéra?
  • Čím sa Prosperi živil a čo pil počas deväťdňového pobytu v púšti?
  • Prečo si nedokázal podrezať ani žily?
  • Koľko za 9 dní schudol?
Uložiť článok

Najnovšie články