Foto: Profimedia

Človek je schopný neuveriteľných vecí.

Ak niečo naozaj chce, nič mu nezabráni v tom, aby to dosiahol. Dôkazom sú budhistickí mnísi, ktorí zachádzali do neuveriteľných extrémov. Ničím nezvyčajným u nich nie je askéza, teda odriekanie si pohodlia v nádeji, že tak dosiahnu mravnú dokonalosť. V niektorých prípadoch však askéza zašla tak ďaleko, že sa mních doslova mumifikoval zaživa.

Budhistickí mnísi sa mumifikovali zaživa

S mumifikáciou sa naprieč dejinami stretávame v nejednej kultúre. Mnohí si ju zrejme spájajú najmä so starovekým Egyptom, pričom na múmie sa menili najmä mŕtvi ľudia či zvieratá. Nejedno náboženstvo však vníma schopnosť natrvalo uchovať telesnú schránku ako formu transcendencie, presiahnutia pozemskej existencie. V budhizme sa však stretávame s niečím zvláštnym, nemumifikovali sa tu totiž len telá, ktoré už boli po smrti. Proces začínal, keď bol ešte človek nažive. Tomuto extrémnemu procesu sa hovorí sokushinbutsu, píše portál All That Is Interesting.

Hovorí sa, že o mumifikáciu vlastného tela zaživa sa v priebehu stáročí pokúšali stovky mníchov, podarilo sa to však nanajvýš 24 z nich (niektoré zdroje uvádzajú, že ich bolo len 17). Najviac mumifikovaných tiel sa nachádza na severe Japonska v prefektúre Yamagata. Prvým známym mníchom, ktorý sa sám mumifikoval, bol podľa portálu Amusing Planet mních menom Kūkai (známy aj ako Kōbō Daishi). Ten sa v roku 806 stal zakladateľom shingonskej budhistickej sekty a práve v nej sa zrodila myšlienka, že cez telesné tresty sa človek prepracuje k stavu osvietenia.

Foto: Profimedia

Hovorí sa, že keď v roku 835 Kūkai zomrel, nebola to prirodzená smrť. Mních údajne sám vliezol do svojej hrobky a vstúpil do stavu večnej hlbokej meditácie, ktorému sa hovorí nyūjō. V tomto stave má Kūkai zotrvať dovtedy, kým na Zem z neba Tusita (je to štvrté nebo zo šiestich, v ktoré vyznávači budhizmu veria, pričom práve štvrté nebo má byť obývané božstvom) nezostúpi Maitreya, Budha z ďalekej budúcnosti, informuje Penn Museum.

Ako si iste dokážete predstaviť, nebol to vôbec jednoduchý proces, a to po fyzickej, ale ani po mentálnej stránke. Napriek tomu sa však takýmto spôsobom medzi rokmi 1081 až 1903 mumifikovalo najmenej 17 mníchov, píše portál Atlas Obscura. Je možné, že múmií sokushinbutsu sa niekde v japonských horách ukrýva aj omnoho viac, zatiaľ sa ich však nepodarilo objaviť.

Verili, že tak zachránia ľudstvo

Mnísi verili, že askézou, ktorá povedie k mumifikácia, nespasia len vlastnú dušu, ale zachránia tak celé ľudstvo. Verili, že ak sa takto obetujú, budú mať zabezpečené miesto v nebi Tusita, kde by mali žiť tisícky rokov, počas ktorých by chránili ľudí na Zemi. Avšak k tomu, aby sa tak mohlo stať, potrebovali, aby ich telo ostalo uchované navždy.

Proces mumifikácie začínal zvnútra smerom von. V Japonsku však nie je dostatočne suché a ani chladné podnebie na to, aby sa mumifikácia podarila len tak jednoducho. Budhistickí mnísi preto proces, ktorý zvyčajne trval 3 000 dní, v priebehu stáročí neustále vylepšovali. V niektorých prípadoch sa mnísi chceli na mumifikáciu pripraviť naozaj dôkladne, prvú fázu preto mohli opakovať aj dva či trikrát.

Foto: Per Meistrup, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons

Celé to začalo 1000-dňovou diétou, v rámci ktorej jedli len semená, trochu ovocia a orechy. Tým, že si mnísi odopierali riadne jedlo, mali posilňovať aj svoju morálku a vybudovať v sebe disciplínu, aby zvládli aj ďalšie dve fázy vlastnej mumifikácie. Samozrejme, súčasťou celého procesu bolo aj množstvo meditácie. Počas celého tohto procesu sa mnísi snažili čo najviac sa vzdialiť od bežného ľudského sveta.

Fáza pojedania stromov

Ďalšej fáze, ktorá opäť trvala 1 000 dní, sa hovorí mokujikigyō, čo v preklade znamená pojedanie stromov. Mnísi sa počas tohto obdobia živili len korienkami a kôrou stromov, príležitostne bobuľami a orechmi, ktoré našli v lese a ihličím. V žalúdkoch niektorých mníchov sa však údajne našli aj drobné kamene. Okrem toho sa venovali intenzívnej fyzickej aktivite, aby na ich tele ostalo čo najmenej tuku. V tejto fáze začali popíjať aj toxický čaj vyrobený zo živice stromu urushi (sumachovec fermežový), z ktorej sa za bežných okolností vyrába odolný lak.

Foto: Profimedia

Pitie čaju spôsobovalo extrémne zvracanie, následkom čoho telo strácalo tekutiny. Postupne sa odbúravali svaly a telo nedostávalo živiny, následkom čoho nemohli prežiť ani baktérie, ktoré sa v ňom prirodzene vyskytujú. To malo zabezpečiť, že sa telo po smrti nebude rozkladať. Čo však bolo ešte dôležitejšie, telá mníchov boli kvôli čaju také jedovaté, že nehrozilo, že sa do nich po smrti pustia červy. Posledných 100 dní napokon mnísi nič nejedli a ani nepili, prijímali len obmedzené množstvo slanej vody.

Po dokončení tejto fázy mních vliezol do kamennej hrobky, do ktorej sa ledva zmestil. Sadol si do lotosovej pozície a nehybne čakal na smrť. V hrobke bol malý otvor cez ktorý trčala bambusová tyč. Tá slúžila ako prívod vzduchu, v hrobke však bol aj zvon. Mních mal každý deň zazvoniť, aby dal ostatným vedieť, že je ešte stále nažive. V niektorých prípadoch bol mních uložený do drevenej truhly a v tej bol spustený do jamy v zemi, ktorá bola hlboká 3 metre. Hrobku mnísi zasypali čiernym uhlím.

Mumifikácia vlastného tela bola v roku 1877 zakázaná

Aj keď to tak môže vyzerať, pre mnícha to nebola samovražda, bol to posvätný proces, ktorý mal pomôcť celému svetu, píše portál Voyapon. Ostatní mnísi počkali, kým každodenné zvonenie ustane, hrobku utesnili a otvorili ju až po uplynutí ďalších 1 000 dní, aby zistili, či bola mumifikácia napokon úspešná. V drvivej väčšine prípadov sa mumifikácia nepodarila a v hrobke ostalo len rozložené telo. To mnísi riadne pochovali.

Ak sa to však podarilo, múmia bola prenesená do chrámu, kde mnícha obliekli do rób a uctievali ako božstvo. Verilo sa, že mumifikovaný mních nie je mŕtvy, nachádza sa len v stave hlbokej meditácie. Róby sa na múmiách, ktoré sú v chrámoch vystavené doteraz, menia každých 6 rokov. Staré róby sa následne nastrihajú na malé štvorčeky. Kusy látky si následne ľudia kupujú v prepočte za 8 eur, majú slúžiť ako ochranný amulet.

Foto: Profimedia

V súčasnosti už mumifikácia vlastného tela nie je povolená. Akt sokushinbutsu bol v roku 1877 kriminalizovaný a zakázaný. Aj keď pre mníchov to bol posvätný akt, úradom sa zdalo, že je to príliš zvrátené a barbarské. Napriek tomu, že to bolo ilegálne, v tom však mnísi pokračovali ešte niekoľko desiatok rokov. Posledný mních menom Bukkai zomrel pri pokuse o mumifikáciu v roku 1903. V tom čase však už Japonsko vstupovalo do modernej éry a viac ľudí považovalo mnícha za blázna ako za svätca. Jeho telo bolo exhumované v roku 1961, vedci boli v nemom úžase z toho, v akom dokonalom stave sa telo uchovalo.

1
Uložiť článok
Komentovať