Foto: Partik Štekel/Pat's Day On The Way

V Ugande strávil tri mesiace, dali mu toľko, že sa tam opäť vracia. Tentokrát na celý rok.

Má len 25 rokov, myslieť by mohol na svoje vlastné vzdelanie, dobre platenú prácu a zabezpečenie vlastnej budúcnosti. Namiesto toho sa rozhodol pomôcť tým, ktorí to skutočne potrebujú. Patrik Štekel strávil 3 mesiace v Ugande. Sadil tu stromy, kríky, rastliny, staral sa o pozemok, ktorého dary využívala miestna základná škola. Prácou pre charitu obetoval svoj čas, energiu aj peniaze. To čo získal sa však materiálne vyjadriť nedá. Už čoskoro sa do Ugandy vracia znovu. Tentokrát na celý rok.

V rozhovore s Patrikom Šteklom sa dozviete:

  • Ako zareagujú bežní rodičia keď im syn povie, že odchádza pomáhať do Afriky
  • Aké problémy má Uganda, je krajina bezpečná a na čo sa treba pred cestou pripraviť
  • O práci dobrovoľníka, o školstve v Ugande a o bežnom živote miestnych detí
  • Ako chutí a z čoho pozostáva miestna kuchyňa
  • Rozmýšľate nad dobrovoľníctvom? Patrik vám poradí, čo si treba uvedomiť a čo treba pre to urobiť

Čo ťa viedlo k dobrovoľníctvu, a prečo si sa neuspokojil s „bežným životom so zatvorenými očami“?

Už od malička vo mne totiž bola túžba ísť niekam robiť dobrovoľníka, aj keď samozrejme ako dieťa som o tom veľa informácií ani vedomostí nemal. Neskôr som si začal dobrovoľnícku prácu vyhľadávať aj na internete a reálne som nad tým začínal uvažovať. Bolo to však počas vysokej školy takže, nemal som na to dostatočné financie a s angličtinou to tiež nebolo moc dobré. Po škole som pol roka pracoval v Anglicku, takže sa zlepšila moja angličtina a aj finančná stránka. Zhodou náhod práve v tom čase som natrafil na Facebooku na ponuku dobrovoľníčenia v Ugande pre charitu Change Tomorrow.

Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way

Vybral si si Ugandu. Prečo?

Skôr by som to povedal tak, že Uganda sa vybrala mňa. Fakt to bola len náhoda, že som natrafil na ponuku Dany Matějů. Ponuka to bola veľmi zaujímavá, pretože Dana ponúkala dobrovoľníčenie bez nejakých poplatkov a na nijak ohraničený čas. To ma tiež odrádzalo vo väčších charitách. Administratívne poplatky pre charitu a minimálne pol roka.

Ako to vnímala tvoja rodina a tvoji priatelia? Čo ti povedali na to, keď si im oznámil, že odchádzaš do východnej Afriky?

Najprv som sa ich len tak „nenápadne“ spýtal, čo by povedali na to, keby som chcel ísť ako dobrovoľník do Ugandy. Otec hneď zareagoval: „Veď tam je vojna, a aj ebola tam je“. Na tieto dve tvrdenia som mu odpovedal dvakrát NIE. Pretože v Ugande nie je ani vojna a ani ebola. Keď si všimli, že nad tým premýšľam ozaj reálne, tak sa ma začali vypytovať viac detailov. V podstate nemali žiadne výhrady. Mama mi to krásne vysvetlila keď som sa jej spýtal ako sa cíti, že či sa o mňa nebojí a podobne. Povedala, že sa samozrejme bojí a že najradšej by bola ak by som nikam nešiel, ale čo by to zmenilo, ak by mi to zakázala? Ja som odpovedal, že asi nič.

Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way

Je Uganda bezpečná krajina? Dostal si sa niekedy do problémov, vyhrotenej situácie alebo nebezpečenstva?

Do vyhrotenej situácie ani do nebezpečenstva som sa za tie tri mesiace, čo som tam bol, nedostal. Uganda je bezpečná krajina. Najhoršie čo sa tam človeku môže stať je, že ho okradnú. Ale to sa môže stať človeku hocikde a nielen v Afrike, alebo konkrétne v Ugande. Človek si okradnutie často privodí sám, svojou neopatrnosťou, napr. keď kráča po rušnej ulici v hlavnom meste Kampale s telefónom v ruke a podobne.

Ako vyzerala tvoja príprava? Čo všetko si musel absolvovať?

Keďže som nemal platný pas, tak som si vybavoval pas a absolvoval som očkovania. Do Ugandy je povinné iba jedno a to očkovanie proti žltej zimnici. Ja som si však po konzultácii s doktorom dal očkovaní viac, proti žltačke (A a B), tetanu, čiernemu kašľu atď.

Čo ťa prvé napadlo po príchode do Ugandy. Aký na teba spravila táto krajina prvý dojem?

Vôbec po prvýkrát som letel mimo Európu s tým, že som musel aj prestupovať. Takže som bol napätý z cesty, či stihnem lietadlo alebo či nájdem správny „gate“. Po príchode do Ugandy asi o tretej hodine ráno som bol teda veľmi vyčerpaný na to, aby som si uvedomoval nejaké pocity z krajiny. Potešil ma ale veľmi zamestnanec letiska, ktorý nás v príletovej hale privítal s veľkým úsmevom a skontroloval nám očkovacie preukazy. Stratila sa mi navyše batožina (nestihli ju preložiť v Istanbule, kde som prestupoval na druhé lietadlo), tak som asi 2 hodiny vybavoval stratu batožiny v kancelárii letiska.

Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way

Opíš nám ako to vyzerá v tradičnej ugandskej škole spravovanej dobrovoľníckou organizáciou. Dá sa vôbec porovnať s tými slovenskými?

Myslím, že porovnať sa to veľmi nedá, najmä tieto školy na dedine. Ja som konkrétne pracoval pre charitu, ktorá vlastní základnú školu. Školský rok začína v januári a končí v decembri. Deti nemajú známkovanie, majú ale pár testov počas semestrov a samozrejme záverečný test, v ktorom sa rozhodne, či pokračujú do ďalšieho ročníka, resp. na strednú školu.

Vyučovacia hodina vo väčšine prebieha tak, že učiteľ z učebnice vypíše nejaké veci na celú tabuľu, potom ich deťom vysvetlí a oni si to prepíšu do zošita. Deti majú dve prestávky – prvá je na raňajky okolo 10:30 a obedná je okolo 13:00. Škola končí o 17:00, deti však väčšinou ešte zostávajú v škole a hrajú sa. Žiaci posledného, siedmeho ročníka mávajú potom ešte večerné vyučovanie od 19:00 do 21:00. Keďže v škole nie je zatiaľ elektrina, tak sa učia pri slabom svetle. Títo žiaci tiež prespávajú v budove pri škole celý školský rok, aby sa naplno mohli venovať štúdiu.

Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way
Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way
Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way

Aká je v Ugande aktuálne situácia? Skúsme sa zamerať na to, aký život miestne deti vlastne vedú, s akými problémami a radosťami sa musia každodenne stretávať…

Mnoho detí nechodí do školy pretože rodičia skrátka nemajú na to, aby platili školné. Aj s týmto sa snaží pomôcť charita Change Tomorrow, ktorá vedie program na sponzorstvo detí. Deti pracujú už od mladého veku na rodinnom poli, kosia trávu, starajú sa o plodiny, ktoré pestujú, zbierajú tieto plodiny. Povedal by som, že mnoho detí, najmä tých najmenších, to neberie ako nejakú povinnosť, skôr ako zábavu a hru. Tieto pracovné povinnosti plnia všetky deti, či už do školy chodia, alebo nie. Vždy však na tvárach týchto detí vidíte veľký úsmev a vďaku za všetko čo majú. Medzi obľúbené hry najmenších patrí určite púšťanie si kolesa (starej pneumatiky) po ulici.

Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way

Čo bolo náplňou Tvojej práce? Ako vyzeral tvoj bežný deň?

Pracovali sme na školskom pozemku, ktorý bol neobrobený a plán bol urobiť tam školskú záhradu a pestovať plodiny, ktoré sa zužitkujú v škole. Tak sme postupne kopali kanál okolo celého pozemku a sadili doň sloniu trávu. Táto tráva (niečo ako bambus), slúžila v podstate ako oplotenie pozemku a tiež ako krmivo pre kravy, ktoré charita plánuje pre školu kúpiť. Sadili sme aj kríky, taktiež na ohradenie pozemku, sadili sme banánovníky, zemiaky a podobne.

Tvoj najkrajší zážitok z pobytu Ugandy? Na čo si spomenieš aj za 10, 20 rokov?

Zo všetkých tých krásnych momentov spomeniem asi jeden, ktorý je naozaj silný. Spolu s ďalším dobrovoľníkom Robertom sme spali u jednej rodiny, ktorej dcéru sponzoruje moja sestra. Chceli sme si totižto vyskúšať jeden deň/noc pravého ugandského dedinčana, s tým že im budeme pomáhať pri prácach a podobne.

Rodina má malý, hlinený domček s asi troma miestnosťami.Tak sme teda v jeden večer prišli, najprv sme dlho do večera sedeli na lavičke vonku, chodili za nami susedia a blízki tejto rodiny, aby nás pozdravili. Spali sme s Robom na jednom matraci v jednej miestnosti a 4 deti s rodičmi v inej miestnosti. Ráno sme boli kosiť trávu okolo kávovníkov a na obed pre nás zabili a pripravili jedinú sliepku, ktorú mali. Až neskôr sme sa dozvedeli, že keď Uganďan zabije nejaké svoje zviera, tak to musí byť veľká oslava alebo sviatok. Tak veľmi poctení sme sa s Robertom rozhodli rodine kúpiť ďalšie dve sliepky a matrac s prikrývkou.

Je dobrovoľníctvo finančne stratová, alebo zisková záležitosť? Za prácu peniaze nedostávaš, všetko potrebné máš teda v cudzine zabezpečené?

Čo sa financií týka, tak samozrejme, že peniaze tam nezískaš ale minieš. Ja som si od leteniek, cez očkovanie a ubytovanie hradil všetko. Na byte sme potom mali raňajky a ostatné jedlo sme buď mali v škole, alebo sme si vždy niečo uvarili na byte. V škole sme mali dva až trikrát denne jedlo, to isté čo učitelia a deti.

Na raňajky sme mali kukuričnú kašu, ktorá bola dobrá keď bola s cukrom, bez cukru však bola úplne bez chuti, a slúžila akurát len na zaplnenie žalúdka. Na obed sme mali posho (tá istá kukuričná kaša, ale zarobená omnoho hustejšie), s fazuľou. Keď sme prespávali v škole, tak na večeru sme mali to isté, čo na obed. Keď sme neprespávali v škole, tak sme mali večeru na byte. Vždy buď niekto z dobrovoľníkov, alebo Dana nakúpili nejaké potraviny na miestnom trhu a pripravili večeru pre všetkých.

Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way

Ako ti chutila miestna kuchyňa? Určite je úplne odlišná od tej našej…

Všetko čerstvé a chutné. Obľúbil som si posho (čo sa mi mnohí čudovali), fazuľu, ryžu na rôzne spôsoby, sladké zemiaky, matooke (rozpučené uvarené zelené banány), rôzne omáčky (napríklad z arašidov) alebo jedlo, ktoré si človek mohol bežne kúpiť v stánku na ulici ako „rolex“ (placka chapatti rolovaná s omeletou), čikomando (fazuľa, omáčka a chapatti), placky z banánov a kasava múky a mnohé iné. Vyskúšal som dokonca aj smažené kobylky. Do ugandského jedla, ako aj do celej krajiny, som sa jednoducho zamiloval.

Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way

Čo by si odporučil človeku, ktorého z času na čas zmáta myšlienka vycestovať do sveta a venovať sa podobne ako ty dobrovoľníctvu?

Tým, ktorí rozmýšľajú nad dobrovoľníctvom chcem povedať, že by si mali vopred získať možno čo najviac informácií ohľadne charity, ktorej chcú pomáhať, pretože nie všetky môžu byť dôveryhodné. Či už v Afrike, alebo aj inde vo svete. Ja som mal však to šťastie, že som natrafil práve na charitu Change Tomorrow a jej skvelých a dobrosrdečných zakladateľov Danu Matějů a Jonny Aird.

Ak sa však už rozhodnete pomáhať či už sponzorstvom, alebo dobrovoľníctvom a natrafili ste aj na dobrú charitu, tak neváhajte a choďte do toho naplno. Ono sa vám to potom odmení. Ja som tri mesiace pre charitu pracoval zadarmo a platil som si všetky výdavky, cestu, ubytovanie a čiastočne aj stravu. Ale pre mňa boli odmenou úsmevy a radosť, nielen detí, ale aj dospelých ľudí z komunity, ktorí boli vďační za našu pomoc. Takáto odmena je nevyčísliteľná a tá najkrajšia.

Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way
Foto: Partik Štekel/Pat’s Day On The Way

Zopakuješ si niekedy túto skúsenosť? Ak by si to mal zrekapitulovať, čo ti do života priniesla?

Určite zopakujem, už na jeseň tohto roka plánujem ísť opäť do Ugandy pracovať pre charitu Change Tomorrow, tentoraz však na celý jeden rok. Táto skúsenosť ma len utvrdila v tom, že si tu v Európe nežijeme vôbec zle. Máme sa dokonca nad pomery. A pritom je veľmi veľa ľudí nešťastných a nespokojných. V Afrike majú ľudia omnoho menej, dalo by sa povedať, že len tie základy ako je strecha nad hlavou, jedlo a jeden druhého. A aj tak si dokážu život užívať viac. Dokážu sa viac smiať, sú úprimnejší a veľmi dobrosrdeční. Títo ľudia žijú pre daný okamih, pre daný deň, sú zaň vďační a užívajú si ho. To je asi tá najhlavnejšia myšlienka, ktorú som si odtiaľ odniesol. Užívať si daný deň naplno ako len môžeš.