Foto: (Sergey Nemanov [CC BY-SA 3.0], via Wikimedia Commons), (Ecodefense/Heinrich Boell Stiftung Russia/Slapovskaya/Nikulina [Attribution], via Wikimedia Commons)

Kyštymská katastrofa a minulosť závodu Majak je desivým obrazom histórie ZSSR.

Černobyľ, Fukušima a Majak. Dve z troch najhorších tragédií v jadrovej energetike prislúchajú Sovietskemu zväzu. Kým Černobyľ sa stal fenoménom a desivo fascinujúcim historickým príbehom, Fukušima ukázala, že jadrové elektrárne predstavujú bezpečnostné riziko aj v 21. storočí. Na tretiu v poradí sa však často zabúda a mnohí o nej možno nikdy ani nepočuli. Je ňou nehoda v závode na spracovanie jadrového paliva Majak, známa ako Kyštymská katastrofa, ktorá sa odohrala vedľa uzavretého mesta, kde dodnes žije 80-tisíc ľudí.

Sovietsky zväz stál po skončení druhej svetovej vojny na strane víťazov, no z istého uhla pohľadu, bol i tak porazeným. Spojené štáty americké úspešne dokončili projekt Manhattan, ktorého silu demonštrovali zhodením jadrových bômb Little Boy a Fat Man na japonské mestá Hirošima a Nagasaki. Desaťtisíce mŕtvych civilistov, mesačná krajina a nepriateľ položený na kolená dvomi leteckými náletmi. To bola hrozivá ukážka americkej vojenskej sily, ktorú chcel Sovietsky zväz stoj čo stoj dobehnúť.

Závod, ktorý vytvoril prvú sovietsku jadrovú bombu

V roku 1945 preto asi 100 km severozápadne od mesta Čeľabinsk začínajú postupne vznikať pracovný tábor, mesto a závod na výrobu jadrového paliva. Najskôr bolo treba zohnať lacnú pracovnú silu, čo zariadi Gulag s niekoľkými desiatkami tisíc väzňov. Potom začala výstavba mesta Oziorsk, ktoré dodnes patrí medzi tzv. uzavreté mestá, aby bola pre mimoriadne dôležitý závod vybudovaná potrebná infraštruktúra. A nakoniec vznikol aj samotný Majak, továreň na jadrové palivo, ktorá sa mala stať dejiskom tretej najhoršej jadrovej havárie v histórii ľudstva.

Foto: Mapa oblasti mesta Oziorsk a závodu Majak (NASA, Jan Rieke (color correction, borders and labels) [Public domain], via Wikimedia Commons)
Uzavreté mestá – je termín pre označenie desiatok sídel v bývalom Sovietskom zväze, v ktorých platili prísne podmienky a pravidlá pohybu a pobytu osôb. Išlo/ide o mestá významné z hľadiska vojenského, priemyslového či vedeckého, ako aj oblasti uzavreté z bezpečnostných dôvodov. Ich existencia bola utajovaná, rovnako ako aj existencia ich obyvateľov. Tieto mestá sa nezapisovali do máp a pre okolitý svet prakticky neexistovali. Rusko ešte aj v súčasnosti oficiálne priznáva 42 existujúcich uzavretých miest, v ktorých žije izolovane dokopy viac ako 1,5 milióna ľudí.

Foto: Mesto Ozersk v roku 2008 (Sergey Nemanov [CC BY-SA 3.0], via Wikimedia Commons)
Závod na výrobu a spracovanie jadrového paliva Majak neďaleko novovybudovaného mesta Oziorsk (uzavreté mesto) bol do plnej prevádzky uvedený v roku 1948. Práve tu sa vyrobil aj materiál do prvej sovietskej jadrovej bomby RDS-1, ktorá bola odpálená v auguste 1949 v Semipalatinskom jadrovom polygóne na území dnešného Kazachstanu. V čase keď Sovietsky zväz naháňal v jadrovom programe vyspelejšie Spojené štáty americké, „zabudli“ súdruhovia na jednu podstatnú vec. Že urán a plutónium sú rádioaktívne a sú veľkou hrozbou, ako pre životné prostredie, tak aj ľudské zdravie.

Jadrový odpad priamo do vody

Továreň na jadrové palivo Majak vytváralo ekologickú katastrofu od začiatku svojej existencie. Miestne reaktory boli totiž od roku 1948 napojené v otvorenom chladiacom cykle na neďaleké jazero Kyzyltaš. Odpadová a kontaminovaná voda tak končila priamo v jazere, pričom odpad občasne unikal aj do riek Ob a Teča, ktorých brehy obývali desiatky, možno aj stovky tisíc ľudí. V roku 1951 bol závod napojený na jazero Karačaj, kde od tohto času končil všetok rádioaktívny odpad z Majaku. Dodnes je opisované ako radiáciou najkontaminovanejšie miesto na planéte.

Foto: Varovná tabuľa o zvýšenej radiácii pri brehu rieky Teča (Ecodefense/Heinrich Boell Stiftung Russia/Slapovskaya/Nikulina [Attribution], via Wikimedia Commons)
Jazero Karačaj začal Sovietsky zväz ako skládku rádiokatívneho odpadu využívať v roku 1951. Rádionuklidov tu síce namerali menej ako napríklad v Černobyle, no ich koncentrácia je taká vysoká, že je jazero v podstate smrteľnou zbraňou pre akýkoľvek živý organizmus. Odhaduje sa, že dno jazera je tvorené viac ako 3 metre hrubou vrstvou rádioaktívneho odpadu. V roku 1961 začalo jazero vysychať a v nasledujúcich rokoch sa rádioaktívny prah rozosial do širokého okolia. Na začiatku 90. rokov bola v okolí jazera nameraná hodnota radiácie na úrovni 600 röntgenov za hodinu, čo je ďaleko za hranicou smrteľnej dávky pre človeka. V modernej histórii sa jazero Karačaj zasypáva a Rusko sa tak pokúša zabrániť ďalšiemu šíreniu radiácie.
Jazero Karačaj 2002 - 2018 (Google Earth)

Kyštymská katastrofa

V roku 1953 bolo v Majaku vybudované zariadenie na skladovanie tekutého jadrového odpadu. V roku 1956 zlyhal chladiaci systém jednej z nádrží určenej na skladovanie jadrového odpadu a z nepochopiteľných príčin nebol opravený. Chladiaca voda sa postupne odparovala a 27. septembra 1957 tak došlo k obrovskej katastrofe. Nádrž explodovala ohromnou silou, ktorá vyhodila do vzduchu 160-tonovú betónovú dosku slúžiacu ako „poklop“ nádrže. Do okolia sa okamžite uvoľnilo obrovské množstvo rádioaktívneho odpadu. Väčšina z neho padla do okolia nádrže, čím sa znečistila rieka Teča. Časť radiácie však v podobe rádioaktívneho mraku dostala do ovzdušia a rozšírila sa aj do oblastí vzdialených stovky kilometrov.

V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch bolo v okolí Majaku evakuovaných niekoľko obcí. Celkovo bolo bez udania dôvodu presídlených viac ako 10-tisíc obyvateľov. O tom, čo sa v závode na výrobu jadrového paliva a spracovanie jadrového odpadu skutočne stalo však Sovietsky zväz úspešne mlčal. Explózia a následná kontaminácia však ovplyvnila omnoho viac ľudí ako spomínané evakuované obyvateľstvo. Radiácia sa šírila vzduchom aj vodou a jej skutočný dopad bol zrejme obrovský. Predpokladá sa, že radiácia kontaminovala oblasť s rozlohou do 20 000 km². Presné dáta však kvôli utajovaniu havárie samozrejme neexistujú, predpokladá sa však, že si zvýšený výskyt rakoviny vyžiadal tisícky ľudských životov. Výsledkom je aj tzv. východouralská radiačná stopa, dlhá no úzka oblasť so zvýšenou radiáciou medzi mestami Jekaterinburg a Čeľabinsk.

Foto: Východouralská radiačná stopa (Jan Rieke, maps-for-free.com, NordNordWest, Historicair, Bourrichon, Insider, Kneiphof [CC BY-SA 3.0], via Wikimedia Commons)
Keďže Majak a Oziorsk boli utajované a nenachádzali sa ani na mapách, havária z roku 1957 dostala názov po najbližšom „existujúcom“ meste Kyštym. Svet sa o nej dozvedel po takmer 20 rokoch. V medzinárodnom vedeckom časopise New Scientist o zvýšenej radiácii v oblasti a jej pôvode napísal v roku 1976 ruský občiansky aktivista a biológ Žores Alexandrovič Medveděv, ktorý začiatkom 70. rokov emigroval zo ZSSR. Moskva incident oficiálne priznala až v roku 1989. Niekoľko desaťročí tak obyvateľom Čeľabinskej oblasti zatajovala obrovské zdravotné riziká, ktoré im v dôsledku nedostatočných bezpečnostných opatrení a havárie v závode na spracovanie jadrového paliva hrozili.

Oziorsk ostáva uzavretým mestom dodnes. Žije tu viac ako 80-tisíc ľudí, z ktorých drvivá väčšina pracuje v stále fungujúcom Majaku a niekoľkých ďalších vojensko-priemyselných závodoch. Pred pádom Sovietskeho zväzu pracovalo v Majaku viac ako 20-tisíc ľudí. Dnes má závod približne 14-tisíc zamestnancov a už sa nezaoberá výrobou jadrového paliva pre elektrárne a jadrové hlavice. Tie sa tu naopak likvidujú, jadrový odpad z elektrární sa spracováva na ďalšie použitie a závod sa zameriava aj na výrobu rôznych rádioizotopov na medicínske účely.

ranker.com, The Guardian, HuffingtonPostenvironmentandsociety.org, wikipedia.org
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )