foto: Ilustračné (TASR - Roman Hanc)

Situácia v slovenskom školstve je dlhodobo priam kritická. Napriek niekoľkým systémovým krokom a mierneho zlepšenia pracovných podmienok, je o prácu v školstve vo všeobecnosti...

Situácia v slovenskom školstve je dlhodobo priam kritická. Napriek niekoľkým systémovým krokom a mierneho zlepšenia pracovných podmienok, je o prácu v školstve vo všeobecnosti naďalej malý záujem. Naprieč našou krajinou chýbajú stovky učiteľov. Povolanie, ktoré je pre fungovanie spoločnosti absolútnou nevyhnutnosťou, je pre mladých ľudí s pedagogickým vzdelaním natoľko neatraktívne, že naň často zanevrú. Existujú však i výnimky. 

Oslovili sme teda piatich čerstvých absolventov vysokoškolského učiteľského štúdia, ktorí sa predsa len rozhodli pre mimoriadne náročné, no o to krajšie povolanie učiteľa. Napriek pedagogickej praxi počas akademického štúdia, je pre nich nástup do školy rovnako veľkým dňom, ako pre čerstvých prváčikov. So svojimi pocitmi a dojmami, sa s nami veľmi ochotne podelili.

Na Slovensku chýbajú učitelia. Mladí ľudia sa do tejto profesie veľmi nehrnú, no Ty si sa rozhodol/rozhodla inak. Čo Ťa k tomu motivovalo, čoho sa najviac obávaš a naopak, na čo sa v úlohe učiteľa/učiteľky najviac tešíš?

Betka

Mojou motiváciou asi bolo práve to, že už na základnej škole som vedela, že chcem učiť. Mám rada deti a mladých ľudí, rada s nimi pracujem….a časom som si uvedomila, že možno je to aj určitý spôsob, ako takzvane zmeniť svet. To chce dnes veľa ľudí, ja si zatiaľ – asi naivne – myslím, že sa mi to možno aspoň sčasti podarí. S tým, ako začína školský rok, prichádza mnoho obáv – hlavne ako čerstvá absolventka ostávam zdesená z množstva povinností, čo ma čakajú, z množstva vecí, čo budem musieť pripraviť. Je mi jasné, že tieto prvé týždne budú veľmi hektické, ale asi ku každej profesii patrí, že ťa hodia a plávaj. Čoho sa však obávam všeobecne a do budúcnosti – že vyhorím. Príde apatia, poviem si, že to nemá význam, prestane mi záležať na práci aj na deťoch. To by som asi ten svet potom k lepšiemu nezmenila…

Na čo sa najviac teším? Ťažko povedať. Zatiaľ asi na deti. Potom možno na tie chvíľky, kedy sa v duchu budem smiať – keď mi nejaký žiak povie niečo vtipné, či trefné… Asi aj na momenty, kedy sa niekto bude zaujímať o danú tému, o predmet, čo učím. A tajne dúfam, že až raz budem stará ostrieľaná kantorka, príde mi aspoň jeden človek povedať, že to, čo som ho naučila, skutočne využil, že som ho v niečom inšpirovala… Vlastne mi potvrdí, že moja práca mala zmysel.

foto: Ilustračné (TASR – Roman Hanc)

Tomáš

Povolanie učiteľ som si nevybral náhodne, už počas strednej školy som vo voľnom čase aktívne pracoval s deťmi – či už počas športových tréningov alebo letných táborov. Napriek tomu, že v dnešnej spoločnosti nie je to postavenie učiteľa také, ako v minulosti a v čoraz väčšej miere sa stretávame s nedostatkom rešpektu a úcty k dôležitosti učiteľského povolania, stále so sebou nesie možnosť formovať mladých ľudí ako plnohodnotné ľudské bytosti, po intelektuálnej aj ľudskej stránke. Učiteľa vnímam ako človeka s úžasnou mocou – dokáže priamo či nepriamo ovplyvniť budúcnosť nás všetkých, preto pre mňa bolo veľmi motivujúce a inšpirujúce učiteľstvo študovať a zaradiť sa do výchovno-vzdelávacieho procesu hneď po skončení vysokoškolského štúdia.

Žiaľ, z mnohých dôvodov pochopiteľne, nie je veľa mladých učiteľov, ktorí by po skončení vysokej školy situáciu vyhodnotili rovnako a rozhodli sa zamestnať sa na základnej či strednej škole. Demotivujúce platové podmienky aj po, ako sme mohli počuť z úst kompetentných, “veľkom a atraktívnom” zvýšení mzdy, vďaka ktorým je stále priam nemožné samostatne fungovať či založiť si rodinu a celková situácia v slovenskom školstve vo väčšine prípadov niekoľkonásobne prevyšuje vnútorné presvedčenie o poslaní učiteľskej profesie.

Osobne mám najväčšie obavy z toho, že to vnútorné presvedčenie, ktoré je mojím hnacím motorom rozhodnutia byť učiteľom, nebude v istom momente jednoducho stačiť a okolnosti ma donútia zmeniť povolanie. Viem, že podobné obavy má väčšina mladých kolegov. V tom prípade by ma veľmi zaujímala odpoveď na otázku, kto bude vzdelávať a vychovávať deti o 10-15 rokov?…

Katka

Už od mala ma to nejako lákalo, ale na gymnáziu som sa napokon rozhodla, že áno, skúsim to teda. Možnosť tvarovať ľudí, využívať kreativitu, práca s deťmi (mládežou). Obávam sa toho, či to celkovo zvládnem. Na univerzite nás nepripravovali na to, ako mať v malíčku všetky dokumenty a materiály, ktoré by zo mňa urobili aspoň fajn “papierového” učiteľa. A potom klasické veci, že učím v rodnom malom meste, kde všetci všetko vedia, vidia a každý pozná každého. A teším sa hlavne z toho, že som si hneď po škole našla prácu v odbore, ktorý mám vyštudovaný a dokonca aj na plný úväzok. Teším sa na tú prácu, verím (alebo dúfam), že po týždni si nebudem trhať vlasy, že žiaci budú so mnou spokojní a budú vravieť, že majú fajn učiteľku.

foto: Ilustračné (Pixabay)

Zuzka

Už v posledných ročníkoch vysokej školy som dosť uvažovala nás tým, či som si vybrala to spravené povolanie a hlavne z toho hľadiska, že platové ohodnotenie v porovnaní s inými vysokoškolákmi, je veľmi rozdielne. Napriek tomu som sa rozhodla po skončení školy pokračovať v tom mojom obore a ísť učiť. Motiváciou mi bolo to, že som študovala dosť dlho na to, aby som to aspoň nevyskúšala. Aj keď, nájsť si prácu učiteľky v regióne, v ktorom žijem, je naozaj ťažké (Orava). Tu vôbec nepociťujeme, že učitelia chýbajú, práve naopak.

Podľa mňa, byť učiteľkou a hlavne na základnej škole, je veľmi veľká zodpovednosť, pretože učiteľ v každom žiakovi niečo zanechá. Na čo sa teším, to je ťažké povedať. Teraz na začiatku školského roka je to veľmi náročné. Mnohí si myslia, že byť učiteľom je jednoduché veď máme veľa dovolenky a neodrobíme si toľko hodín, ale tá zodpovednosť a práca doma mi zabije celý deň a cez týždeň žijem iba školou.

Michal

Musím sa priznať, že na strednej škole som nevedel, čím chcem byť. Najviac ma bavila biológia, rozmýšľal som nad cestou psychológa či učiteľa. No ani o jednom som nebol presvedčený, ako o správnej voľbe. Počas štúdia na vysokej škole, kde som študoval učiteľstvo biológie a geografie som sa našiel a môžem povedať, že až akademická pôda vo mne vzbudila záujem spoznávať svet okolo seba.

Na vysokej škole mi pedagógovia otvorili oči, že učiť sa dá aj inak, zaujímavejšie, tvorivejšie a hlavne aký to ma význam. Najviac sa obávam kolektívu nových kolegýň. Som zo súčasnej školy a prichádzam do malého zohratého kolektívu s dlhoročnou praxou. Najviac sa určite teším na žiakov, ale asi len preto, že som nemal ešte ani hodinu…(pozn.red.- anketa prebiehala tesne pred začiatkom školského roka). Ale nie, naozaj pre mňa je to veľmi motivujúce, byť pri úspechu niekoho a vedieť, že to je čiastočne aj moja zásluha.

foto: Ilustračné (Pixabay)
0
Uložiť článok
Komentovať