Foto: Afrika na Pionieri

Päť mesiacov na piatich motorkách naprieč čiernym kontinentom. Afrika na Pionieri je prvým slovenským road movie.

V januári 2017 vyrazilo päť Slovákov na čele s cestovateľom Marekom Slobodníkom z Banskej Bystrice na motorkách Jawa Pionier s cieľom precestovať Afriku. Presne o päť mesiacov neskôr, 14. júna 2017 sa vrátili domov – svoje africké dobrodružstvo prinášajú v týchto dňoch na plátna kín ako prvý slovenský motorkársky road movie Afrika na Pionieri.

Snímka má za sebou sériu úspešných letných predpremiér po celom Slovensku, ktoré sa stretli s pozitívnym prijatím publika. Len na júnovú otváraciu projekciu v banskobystrickom amfiteátri si prišlo film pozrieť približne 2.000 divákov. V októbri bude snímka uvedená v Českej republike ako otvárací film filmového festivalu IRMF (International Road Movie Festival). Celovečerný road movie Afrika na Pionieri uviedla do kín 5. septembra 2019 distribučná spoločnosť Magic Box Slovakia. V rozhovore vám o expedícii naprieč čiernym kontinentom viac prezradí cestovateľ a dobrodruh Marek Slobodník.

Môžeš v skratke predstaviť členov vašej výpravy?

Cestovali so mnou štyria ďalší členovia expedície. Maťo Kochaník je kameraman, ale aj pilot drona. Bez neho by nevznikli zábery, ktoré doslova berú dych. Marek Duranský je náš fotograf. Jeho záľuba je hrať na ukulele a tak nám celú cestu spríjemňoval piesňami. Milan Hurár je mechanik, naštastie na ceste nebol sám a išiel spolu so svojím bratom Ondrejom Hurárom. Ten je tiež mechanik ale aj výborný zvárač.

Foto: Afrika na Pionieri

Cestovali ste v tejto zostave prvýkrát?

Áno, v tejto zostave prvýkrát, ale perfektne sme si sadli. Za celú dobu sme medzi sebou nemali žiadne konflikty a to sme sa pred tým medzi sebou ani poriadne nepoznali. Jedine ja som sa lepšie poznal s Maťom Kochaníkom a Marekom Duranským, s ktorým som v minulosti aj precestoval kus sveta.

Mali ste plán trasy premyslený do posledného detailu? Alebo ste aj improvizovali?

Plán cesty bol premyslený len na prvé štyri africké štáty. Ďalej to už bola iba improvizácia. Jediné, čo bolo jasné, bol cieľ a to strelkový mys v Juhoafrickej Republike.

Pionierov ste mali vlastných alebo ste si ich museli zháňať?

Vlastné, Milan mal dva a tak jeden požičal Ondrejovi. Ja som ich mal tri a tak som dva požičal Marekovi a Maťovi.

Foto: Afrika na Pionieri

Prečo padla vaša voľba práve na Afriku?

Afrika bola nesplnený sen. Ten, kto nebol v Afrike, nikdy naozaj necestoval. Už v roku 2010, keď sme išli na pionieroch k Aralskému jazeru do Kazachstanu, tak sme zvažovali, či nepôjdeme radšej do Afriky. Vtedy sa to nepodarilo, ale bolo jasné, že raz to príde.

Vaša cesta trvala päť mesiacov, no niekoľko mesiacov pred odchodom ste pripravovali na cestu Pioniere. Ako ste sa pripravovali vy? Koľko typov rôznych očkovaní ste museli absolvovať pred cestou?

Nič zvlášne iba brušný týfus, žltá zimnica, žltačka, besnota…

Afrika si iste vyžadovala aj prípravu rôznych víz…

Áno, vopred sme vybavovali Egypt, Sudán a Etiópiu, ďalej už všetko na hraniciach.

O Afrike sa šíria rôznorodé overené i povedzme menej overené informácie. Ako by si opísal vaše priame stretnutia s najväčšími problémami tohto kontinentu po päťmesačnom denno-dennom kontakte s tamojšími obyvateľmi a ich skutočnými problémami? Aký bol ten váš „reality check“?  

Mne každá krajina prišla úplne iná, vôbec nemala nič spoločné s mojimi predstavami, či médiami, ktoré som pred cestou študoval. Egypt som si predstavoval honosný, plný pamiatok a nadšených turistov. Na druhú stranu, tažko môžem súdiť krajinu, ktorú sme kvoli rýchlemu tempu policajného sprievodu prefrčali za pár dní. Každopádne sme v Egypte toho veľa nevideli. V skratke milión hotelov s najväčším luxusom a za múrmi prázna krajina, plná odpadkov, chudoby a otravných pouličných predajcov. Tu sa nám dokonca stalo, že nám policajt vymazal záber, keď sme točili pani sediacu na odpadkoch v strede mesta.

Foto: Afrika na Pionieri

Veľký rešpekt ste vraj mali pred cestou do Sudánu…

Áno, Súdanu sme sa trochu báli, ale bol skvelý. Nestretli sme teroristov, ale perfektých domácich, ktorí nás neotravovali, aby sme niečo kúpili, ale skôr nás pozývali na obed, alebo si nás absolútne nevšímali. Zaujimavé na tejto krajine bolo, že všade popri ceste hlavného ťahu mali sudy s pitnou vodou. Zaujímavé je tiež, že nikde v Sudáne si nevyberieš kesh z bankomatu.

Ako ste sa cítili v Etiópii?

Etiópia bola brutálne chudobná a rozbitá. Bol to jediný štát, kde sme nevedeli nájsť potraviny a kúpiť si konzervu. Pretože ich hlavné a jediné jedlo v reštaurácii Indžoru sme jesť nedokázali. Takisto v oblasti Bahirdar bol hladomor a ľudia veru veľmi milí neboli. Často nám okolo hlavy letela skala. Takže odtiaľ sme viac menej zdrhali do Kene.

Foto: Afrika na Pionieri

Ako si spomínaš na Keňu?

Keňa to bola už iná úroveň oproti Etiópii. Civilizovaná anglická kolónia, kde s nami hneď komunikovali ľudia a čudovali sa, odkiaľ a na čom ideme. To sa nám v Etiópii nedialo. Tam sme počuli len slovíčka many many many. Takže Keňa veľmi príjemná až na hlavné mesto Nairobi a slam Kibera. To bolo niečo, čo tažko opísať slovami.

Na zozname ste mali tiež zastávky v Tanzánii, Mozambiku, Malawi…  

Tanzánia bola podobná Keni a plná národných parkov. Okrem parkov vlastne všade, kde sa človek pozrel, videl dáke zaujimavé veľké zvieratko.

Malawi bolo úplne super a asi aj najbezpečnejšie. Každý tam jazdí na bicykli, turistu tam nestretnete a miestni vám v krčme kúpia pivko! Paradoxne je tento štát najchudobnejší na celej našej ceste a vo svete myslím že 10ty najchudobnejší. Ale vôbec sme ten pocit nemali a všetci nám prišli veľmi rozumní a milí.

Mozambik bol v mestách totálne vyspelý a európsky a mimo nich sa človek odcitol 100 rokov späť v čase. Vôbec nám to ale nevadilo a myslím, že ani domorodcom, ktorí vyzerali totálne spokojne.

Svazijsko sme preskočili za deň a vlastne bolo tak trocha podobné obrovskej Juhoafrickej republike. Európske, vyspelé s bielymi a čiernymi mestečkami. Kde-tu sme cítili silný rasizmus, ale opačný ako u nás. Všetci nás stále strašili, ktorá oblasť je ako nebezpečná a tak sme radšej kempovali na policajnej stanici, ubytovanie bolo drahé a nechceli sme riskovať spánok vonku, pretože naše disky boli už plné materiálu.

Foto: Afrika na Pionieri

Čo nemohlo chýbať vo vašej batožine, aby ste takúto cestu prežili v zdraví?

Nesmie chýbať talizman, ktorý je v batožine na každej ceste, a to sú plavky, ktoré som si požičal pred desiatimi rokmi od môjho kamaráta Peťa Baláža. Bez nich by sa nedala žiadna cesta prežiť v zdraví, nosia totiž šťastie.

Tebe sa podarilo zbaliť na maličkého Pioniera naozaj netradičný náklad – paraglide. Podarilo sa ti ho počas cesty využiť?

Paraglide bol položený celú dobu na prednom svetlomete mojej motorky. Bol to špeciálny ultra ľahký paraglide, ktorý so sedačkou a záložným padákom váži iba 6 kg. Lietal som na začiatku v Taliansku, v Izraeli som učil Ondreja, potom v Sudáne okolo pyramíd a v Tanzánii tesne pred Malawi. V Mozambiku som sa snažil, ale nepodarilo sa.

Mal ešte nejaký iný člen výpravy zbalený takýto netradičný náklad?

Ondrej mal bič, ale neviem presne prečo a na koho. A Maťo, náš kameraman mal slajder, ktorý meral cca 3 metre.

Koľkokrát ste počas cesty oľutovali, že ste sa na toto dobrodružstvo dali? 

Ja ani raz a ostatní neviem (smiech).

Foto: Afrika na Pionieri

Aký bol návrat na Slovensko po tých mesiacoch na cestách? Mali ste kultúrny šok?

Tešili sme sa domov, ale zároveň sme aj boli zvyknutí na život s pionierom. Proste ráno vstať a niekde ísť… Bolo divné zrazu sa opäť sprchovať každý deň a ešte aj teplou vodou, ale príjemné že sme mali zrazu okolo seba našich blízkych. Je to ťažké opísať slovami, čo zažije človek po tak dlhej dobe na ceste. Najlepšie je to vyskúšať.

Máte vyhliadnuté aj ďalšie krajiny, ktoré by ste chceli prejsť na Pionieroch?

Chceli by sme ešte na pionieroch ísť na jeden motorkársky zraz v Rusku. Organizuje sa každý rok vo Vladivostoku. Volajú ho zraz na konci sveta, pretože naozaj na konci je a keď by sme boli už tak ďaleko, tak najlepšie by sa vracalo domov cez Ameriku.

Máš ešte nejaký nesplnený cestovateľský sen?

Áno, vždy treba mať sny, bez nich ostane život iba nudným stereotypom. Mám ich ešte mnoho a určite by som chcel v budúcnosti využívať aj iné prostriedky ako je motorka či auto.

Máš svoju ďalšiu cestu naplánovanú už teraz? 

Vôbec nie, teraz sa naplno venujem filmu a tak nepremýšľam nad ničím novým, ale sny sú a určite sa ich budem snažiť zmeniť na realitu.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy