Foto: Jeff Nelson from Canada, CC BY-SA 2.0, via Wikimedia Commons / Jeff Nelson from Canada, CC BY-SA 2.0, via Wikimedia Commons

Tento zázračný a kontroverzný nápoj bol v minulosti obľúbený aj u Pabla Picassa či Vincenta van Gogha.

Po objavení ho označovali ako mystický nápoj, pomocou ktorého ľudia dokázali odolávať zlým energiám či chorobám. Postupom času sa stal najobľúbenejším alkoholom vyššej aj nižšej triedy a dospel do štádia, že v niektorých štátoch je dokonca prísne zakázaný. Príbeh absintu nie je len príbehom obyčajného alkoholického nápoja. 

V článku o Absinte sa dočítate aj: 

  • S akým cieľom tento nápoj vznikol
  • Prečo sa rýchlo stal obľúbeným v celej spoločnosti
  • Aké psychiatrické problémy spôsoboval
  • Čo znamenal absintizmus
  • Akých svetových umelcov opantal

Absint, z francúzskeho pôvodného názvu Absinthe, existuje už približne 230 rokov. Za tú dobu už tento nápoj stihol rozdeliť spoločnosť, spôsobiť ošiaľ až bláznovstvo a tiež si podmaniť všetky skupiny ľudí.

Zatiaľ čo jedna skupina ľudí ho považovala za liek a životnú pomoc, iní v ňom videli šialenstvo, agresiu a smrť. Čo však spájalo všetkých ľudí s absintom, bol jeho silný vplyv a záhadné zloženie, o ktorom v období 19. storočia kolovalo po celej Európe mnoho fám.

Vymyslel ho doktor, mal s ním konkrétne plány

La Fee Verte, alebo v preklade Zelená víla, bolo známe pomenovanie zeleného nápoja, ktorého recept si ako prvý v roku 1792 zapísal lekár Pierre Ordinaire. Na prelome 18. a 19. storočia išlo o absolútne zázračný drink, ktorý vtedy spĺňal azda všetky funkcie od lieku až po omamnú látku.

Pridávali ho do vína pre silnejší účinok, riešili sa ním tráviace problémy a dokonca bol povinnou výbavou francúzskych vojakov v Severnej Afrike, ktorí mali pitím Zelenej víly predchádzať malárii, dyzentérii či schizofrénii.

Foto: Unsplash

Netrvalo dlho a absint sa stal svetoznámym nápojom. Fabriky od Švajčiarska po Francúzsko vyrábali pôvodný recept, v ktorom hrala kľúčovú úlohu spolupráca troch základných bylín – feniklu, anízu a paliny pravej, pričom často sa k nim pridávali ďalšie rôzne korenia. Jeho hlavnú zložku však dotváral tujón, neurotoxín rozpustný v metanole, ktorý má mentolový zápach. Tujón sa v absinte objavoval cez palinu pravú, v ktorej prevažuje beta-thujon.

Okrem vojakov sa stal obľúbeným aj u vyššej triedy, ktorá si dokonca v druhej polovici 19. storočia stanovila tzv. l’heure verte, teda zelenú hodinu, počas ktorej sa pil absint.

Horký alkohol opantal aj množstvo známych umelcov

Absint svojou alchýmiou a neprebádanými hranicami vyvolal taký ošiaľ, že Francúzi ho chvíľu vyhľadávali viac, ako víno. Horký nápoj sa však stal nielen obľúbeným na konzumáciu, ale tiež predmetom skúmania, laboratórnych pokusov na zvieratách či teórie, že sa v ňom skrýva skutočná mágia.

V 19. storočí sa absint dostal aj do umeleckých kruhov, kde opojenie alkoholu či iných omamných látok nebolo ničím výnimočným. Aj keď spočiatku nešlo o nič závažné a absint si maliari a herci prilievali hlavne do vína, neskôr začal spôsobovať doslova mániu a šialenstvo.

Foto: Daderot, CC0, via Wikimedia Commons

Už známy maliar, Édouard Manet, namaľoval v roku 1859 obraz Pijana absintu, ktorý vykresľoval muža stojaceho na ulici, odetého v handrách a vedľa neho bol položený pohárik so zeleným nápojom. Tento obraz bol odmietnutý z parížskej výstavy a Manet bol v kruhu kolegov kritizovaný za podľahnutie absintu. Naopak, maliar sa snažil predstaviť spoločnosti, čo robí ten magický drink s každým, kto mu neodolá.

Ako k týmto spomienkam dodáva Sciencehistory, absint si v procese tvorby obľúbili aj Pablo Picasso, Vincent van Gogh, Ernst Hemingway či Oscar Wilde, ktorý dokonca prirovnal pocit pitia absintu k východu slnka.

Skutočná mágia?

V 80. rokoch 19. storočia napadla francúzske vinice choroba, ktorá spôsobila prudký úpadok výroby a teda aj konzumácie vína. Táto udalosť sa dodnes opisuje ako zlom, kedy sa absintu oddala aj robotnícka trieda, ktorá hľadala lacnejšie spôsoby pitia alkoholu.

Tí, ktorí sa tomu oddali naplno, začali po čase hovoriť o mágii, ktorá sa postarala o úpadok vína v prospech Zelenej víly. Stav upadajúcej spoločnosti pod vplyvom absintu nezachránil ani koniec vínovej krízy, keďže ľudia ostali radšej pri silnejšom absinte.

Karta sa obracia

Absint mal v spoločnosti silné postavenie, pričom predstavoval aj veľké riziko mentálnych problémov. Jednou z alternatív je, že ľudia si v tej dobe nevedeli presne určiť, koľko množstva si môžu dovoliť vypiť, pričom renomé robili Zelenej víle aj zozbierané príbehy od ľudí, ktorí sa vraj po pití absintu ocitli v inej dimenzii.

Foto: Jeff Nelson from Canada, CC BY-SA 2.0, via Wikimedia Commons

Koniec 19. storočia znamenal pomaly aj koniec absintu. Medzi spoločnosťou sa začal šíriť pojem absintizmus, ktorý označoval psychickú poruchu človeka opitého z tohto bylinného nápoja. Absint sa na niekoľko rokov stal doslova metlou ľudstva, začali sa prezentovať jeho halucinogénne či dokonca drogové účinky, ktoré štáty postupne prinútili zakázať výrobu a predaj Zelenej víly.

Vrchol nastal v roku 1905, kedy švajčiarsky farmár pod silným vplyvom absintu zabil po hádke svoju tehotnú manželku aj dve deti, pričom seba chvíľu na to strelil do hlavy. Keď prišla na miesto polícia, muž bol nielenže nažive, ale plne pri vedomí bez výraznejších komplikácií.

Foto: Foto: Jamian, CC BY 3.0, via Wikimedia Commons

Aj tento prípad sa zapísal ako „Absintová vražda“, čo prispelo k silnej prohibícii vo Švajčiarsku, Francúzsku a v Spojených štátoch amerických, píše Listverse. Dlhodobý odraz pitia absintu sa ukázal aj v prvej svetovej vojne, kedy hlavne Francúzi pociťovali úpadok v počte zdravých mladých mužov, ktorých zdravie aj mentalita boli poznačené dlhodobým užívaním absintu.

Dnes je absint opäť legálny vo väčšine štátov, no s výraznou obmenou receptúry. Spoločnosti mohli vyrábať a štáty predávať len pod podmienkou, že obsah tujónu v nápoji sa rapídne zníži a výrobný proces bude podliehať prísnej kontrole. Za ďalšie, postupne sa aj vďaka vedeckému progresu potvrdilo, že absint nepredstavuje riziko halucinogénu, dodáva BBC.