Hovorili, že je nepotopiteľná. Nielen Rusi, ale aj krajiny Severoatlantickej aliancie vedeli, že jadrová ponorka K-141 Kursk je pýchou ruského námorníctva. Potopiť dokázala aj lietadlovú loď, sama bola pritom navrhnutá tak, aby odolala aj priamemu zásahu torpédom. Katastrofe, ktorá sa odohrala v polovici augusta 2000 na jej palube, preto najskôr nechcel nikto uveriť.
správy od nás budete mať ako prví.
Tesne predpoludním moskovského času sa 12. augusta 2000 ruskou jadrovou ponorkou K-141 Kursk ozýva prvá explózia. O dve minúty nasleduje ďalšia o sile slabého zemetrasenia. Pýcha ruského námorníctva klesá do hĺbky 108 metrov, kde sa zabára do morského dna. Nič sa však nedeje, nikto neprichádza na pomoc, nikto ani len nepredpokladá, že otrasy, ktoré prístroje zachytili, môžu znamenať katastrofu na palube nepotopiteľnej ruskej ponorky. Dve desiatky námorníkov prežívajú posledné hodiny svojich životov v tme na dne Severného ľadového oceánu.
Pýcha námorníctva
O tom, čo všetko pre ruské námorníctvo ponorka K-141 Kursk znamenala, svedčí už len jej názov. Pomenovaná bola po kľúčovej bitke 2. svetovej vojny pri Kurskom oblúku. V najväčšej tankovej bitke histórie vtedy Sovietsky zväz rozhodujúco zlomil nemecké pozície na svojom území a začal tlačiť východný front smerom na Berlín. Bitka v Kurskom oblúku je oslavovanou kapitolou sovietskych dejín, rovnomenná ponorka čiernou škvrnou tých ruských.
Stavali ju dva roky, na vodu bola spustená v roku 1994. Jadrová ponorka dlhá 154 metrov mala štyri poschodia a dvojitý trup, vďaka čomu bola považovaná za nepotopiteľnú. Odolať mala aj priamemu zásahu torpédom. Vyzbrojená viac ako 9 metrov dlhými a 450 kg vážiacimi torpédami typu 65, vzbudzovala rešpekt aj v očiach Severoatlantickej aliancie. Jedno torpédo dokázalo potopiť celú lietadlovú loď.
Za svoju éru K-141 Kursk podnikla len jednu misiu. Bola síce pričlenená k Severnej flotile ruského námorníctva operujúcej v Arktíde, v roku 1999 však operovala v Stredozemnom mori. Šesť mesiacov tu ako špionážna ponorka úspešne sledovala americké operácie v Kosove. Kapitán Gennadij Petrovič Ljačin sa po úspešnom a nepozorovanom preplávaní Gibraltárskeho prielivu stal v Rusku národným hrdinom.
V auguste nasledujúceho roku sa v arktickej oblasti uskutočnilo cvičenie ruských námorných síl, najväčšie od rozpadu Sovietskeho zväzu. Ukázať malo silu ruského námorníctva, demonštrovať, že Sovietsky zväz síce padol, Rusko však nie. Stal sa presný opak.
Výbuch so silou slabého zemetrasenia
Vojenského cvičenia sa, samozrejme, zúčastnila aj ponorka K-141 Kursk. Jej misia spočívala v odpálení dvoch slepých torpéd. Podľa oficiálnej verzie v sobotu 12. augusta o 11.28 h moskovského času došlo kvôli úniku peroxidu vodíka, slúžiaceho ako pohon torpéda, k výbuchu torpéda. Predpokladá sa, že pri prvej explózii prišlo o život 7 námorníkov, ďalších 30 ostalo po výbuchu dezorientovaných.
O 135 sekúnd neskôr prichádza k druhej, tentokrát násobne silnejšej explózii. Zaregistrovaná bola ako otras v sile 3,5-4,4 stupňa na otvorenej Richterovej stupnici a výbuch zaznamenali seizmické stanice v celej severnej Európe. Ponorka začala po explóziách klesať a zaborila sa do morského dna v hĺbke 108 metrov. K nukleárnej katastrofe našťastie nedošlo. Jadrové reaktory nepoškodili ani dve explózie, za čo si Rusko vyslúžilo uznanie viacerých svetových expertov.
Výbuchy vo vnútri ponorky Kursk prežilo zo 118 námorníkov len 23. Tí sa zhromaždili v deviatom oddelení, kde sa nachádzal jeden z dvoch únikových tunelov. Dodnes nie je isté, či by v takej hĺbke bolo možné tunel zvnútra vôbec otvoriť. Ak by aj áno, námorníci by jeden po druhom museli vyplávať a prekonať viac ako 100 metrov v ľadovej arktickej vode k hladine Severného ľadového oceánu. Rozhodli sa teda čakať na pomoc, ktorá prísť neplánovala.
V tme na morskom dne
Kapitán Dmitrij Romanovič Kolesnikov sa ujal iniciatívy a spísal tých, ktorí zostali v deviatom oddelení. Námorníci museli núdzovo odstaviť jadrové reaktory, neskôr prestal fungovať aj núdzový zdroj energie. Preživší tragédie ostali v absolútnej tme.
„Je príliš veľká tma na písanie, ale pokúsim sa o to. Zdá sa, že nie sú žiadne šance, 10-20 percent. Dúfajme, že aspoň toto bude niekto čítať. Tu je zoznam osôb z druhej sekcie, ktorí sú teraz v deviatke a pokúsia sa odtiaľto dostať. Pozdravy všetkým, netreba zúfať,“ napísal Kolesnikov. Nikto z 23 námorníkov neprežil. Pomoc neprišla, posledné zvuky bolo počuť z ponorky ešte 14. augusta o 11.08 h, teda takmer 48 hodín, ktoré uplynuli od katastrofy.
Otrasy, ktoré explózie spôsobili, zachytili aj ostatné ruské plavidlá zúčastňujúce sa cvičenia. Záznamy však považovali za znak odpálenia testovacích torpéd. Admirál Vyacheslav Alekseyevich Popov vydal rozkaz na pátraciu akciu až 9 hodín po tom, ako ponorka Kursk nepodávala žiadne hlásenie. O tri hodiny neskôr Popov upovedomil Kremeľ. V tom čase už oficiálnu pomoc pri pátraní a záchrane námorníkov pomáhali aj členovia NATO, Moskva však odmietla. Vladimir Putin, ktorý bol v tom čase na dovolenke, sa o potopení ponorky dozvedel až v nedeľu ráno.
O pomoc Rusko požiadalo až štyri dni po tragédii. Nórska záchranná loď dorazila na miesto nehody 19. augusta, britská ešte o deň neskôr. Všetci, ktorí explózie prežili, boli v tom čase už dávno po smrti. Vrak ponorky Kursk bol z morského dna vyzdvihnutý na hladinu v roku 2001 a po skončení vyšetrovania zošrotovaný.
Stará technológia
Kursk bol pýchou ruského námorníctva, nepotopiteľným strašiakom NATO, nakoniec však doplatil na zastaralú technológiu. Rusi v ponorkách stále používali torpéda poháňané peroxidom vodíka, ktorého únik explózie spôsobil. Armády NATO takúto technológiu nepoužívali už od roku 1955 po podobnej nehode na britskej ponorke, pri ktorej zahynulo 13 ľudí. O potopení ponorky Kursk vzniklo dodnes aj niekoľko konšpiračných a nepotvrdených teórií, vrátane samovražedného atentátu na podporu Čečenska či narazenie na mínu z druhej svetovej vojny.
TASR, The Guardian, The Moscow Times, New Yorker
Nahlásiť chybu v článku