Väčšina z nás ani príliš netúži vedieť, čo sa deje so zosnulými, keď sa dostanú za dvere márnice. Kedysi to však bolo divadlo, na ktoré sa denne chodievali pozerať stovky až tisícky Parížanov.
Márnice denne navštívili tisícky ľudí
V 19. storočí boli márnice plné nielen zosnulých, ale aj živých ľudí. Človek je už odnepamäti fascinovaný smrťou, od obyčajných telesných aspektov, až po tie najmorbídnejšie. Do jednej z parížskych márnic sa schádzali turisti z rôznych kútov sveta, aby sa mohli mŕtvym prizrieť o niečo lepšie, informuje portál Jstor.
Spoza skla mohli sledovať mŕtvoly vylovené z rieky, ale pozrieť si mohli aj telá ľudí, ktorí boli zavraždení mimoriadne krutým spôsobom. Návšteva márnice bola neraz prirovnávaná k návšteve divadla, píše portál Amusing Planet. Márnica si dokonca vyslúžila pomenovanie Le Musée de la Mort, teda Múzeum smrti.
Úlohou márnic bolo identifikovať telo a určiť príčinu úmrtia, málokedy to však prispelo k tomu, aby sa polícii podarilo dolapiť prípadného páchateľa. Márnica bola pre Parížanov nekonečným zdrojom klebiet. Akonáhle sa v novinách ocitla správa o bizarnom úmrtí, obyvatelia sa vydali do márnice, aby si telo pozreli na vlastné oči. Do márnice chodili bohatí, chudobní, stredné vrstvy a neraz celé rodiny, dokonca aj s deťmi.
Telá v márniciach boli vystavené na mramorových stoloch za sklom a boli úplne nahé až na kus látky prekrývajúci rozkrok. Oblečenie, ktoré mali v čase úmrtia na sebe, viselo nad nimi pre prípad, že by niekto vedel zosnulého identifikovať práve na základe toho. Aby sa telá nerozkladali príliš rýchlo, z potrubia na nich kvapkala studená voda, chladničky totiž ešte neboli bežnou výbavou márnic. Mŕtvola bola zvyčajne vystavená tri dni a ak ju chcelo vidieť viac návštevníkov, nahradili ju voskovou figurínou alebo fotografiami.
Svoje brány pre verejnosť zavrela v roku 1907
Kedysi bola márnica v zatuchnutej pivnici, neskôr sa však presťahovala a bola vybavená pitevňou, kúpeľňou, miestnosťou určenou pre identifikované mŕtvoly, skladovacou miestnosťou na mŕtvoly a miestnosťou, kde bolo neraz vystavených pre divákov aj 10 mŕtvol súčasne. Márnica bola otvorená 7 dní v týždni, napriek tomu však nebolo ľahké dostať sa dovnútra. Napríklad, v roku 1876 bola zo Seiny vytiahnutá znetvorená mŕtvola ženy, ktorú zavraždil milenec. Jej pozostatky si prišlo v nasledujúcich dňoch pozrieť odhadom až 400 000 ľudí, píše Jstor.
Inokedy sa zas na mŕtvolu 4-ročného dieťaťa prišlo pozrieť 150 000 zvedavcov, pričom márnica robila všetko pre to, aby divákom dopriala senzáciu, po ktorej túžia, píše Psychology Today. Okolo roku 1880 sa zas zo Seiny podarilo vyloviť telo ženy, o ktorej sa predpokladalo, že spáchala samovraždu. Na tvári mala úsmev, ktorý patológ prirovnával k úsmevu Mona Lízy. Patológa to fascinovalo natoľko, že si nechal vyhotoviť sadrový odliatok neznámej. Ten sa čoskoro objavil v obchodoch po celom Paríži. Neskôr sa práve táto maska stala tvárou figurín, ktoré sa po celom svete využívajú pri náuke o prvej pomoci.
Zdá sa vám, že je Múzeum smrti morbídnou zábavkou? Kým v súčasnosti si človek rád pozrie film či seriál z kriminálneho prostredia, v tých časoch ľudí fascinovali nielen samotné mŕtvoly. Bežne sa chodievalo napríklad aj na verejné popravy. Dnes by mal na to žalúdok zrejme len málokto. Morálnosťou verejných popráv a vystavených mŕtvol sa však ľudia začali zaoberať až začiatkom 20. storočia.
Parížska márnica sa pre verejnosť stala neprístupnou v roku 1907 po tom, čo začali vznikať pochybnosti o hygienickosti takýchto návštev. Ľudia sa začali báť toho, že by sa prostredníctvom mŕtvol mohli v meste rozšíriť nepríjemné ochorenia.
Nahlásiť chybu v článku