Foto: Karol Kaliský

Do národného parku by sme mali ísť za zážitkom z divočiny.

Kráčame medzi vysokými steblami trávy, z ktorej sa kde-tu týči zvráskavená limba, smrekovec či vyschnutý smrek. Je veľmi dobrá viditeľnosť. Taká nebola niekoľko mesiacov. Asi pred tromi dňami padlo vyše 50 milimetrov zrážok, vzduch sa vyčistil, čo nám poskytuje výhľady do ďaleka na dominantné tatranské štíty. Sme v tatranskej divočine, ktorú nám odkrýva ekológ Erik Baláž.

Predierať sa pomedzi vysoké steblá trávy, obchádzať vyschnuté stojaté smreky, ktoré už dávno nepripomínajú stromy, skôr vyschnuté stožiare. Obdivovať tisícročné limby. Sledovať medvede, strážcov divočiny, ktoré si pochutnávajú na čučoriedkach. Kráčať po stopách obávaného predátora, vlka dravého. Vidieť, ako jeho tieň mizne v rýchlosti, akou uháňa na love za horskou zverou. Znie to ako dobrodružná výprava niekde v divočine. No, čo ak by ste sa za takýmto zážitkom mohli vydať do národného parku na Slovensku?

Foto: Tatiana Kondelová

Málokto pozná tatranskú divočinu lepšie ako Erik. Strávil desiatky rokov štúdiom a skúmaním najvzácnejších vysokohorských pralesov. Pozoroval, ako vzniká nový, druhovo rozmanitý les na mieste, kde kedysi padli takmer všetky stromy po ničivej veternej kalamite. Strávil stovky dní, tisícky hodín sledovaním obyvateľov lesa, od drobného podkôrneho hmyzu, cez stromových hniezdičov až po najväčšie karpatské dravce.

Tatry predstavujú jedno z najväčších prísne chránených území v celej Európe, mimo oblastí za polárnym kruhom a ľadovcami v Alpách. Celistvé doliny sú tu chránené. Je to veľmi výnimočné územie,“ nadšene rozpráva Erik o Tatrách.

Vstupujeme do divočiny

Prekračujeme suché limbové šišky napadané pod starou limbou. Niektoré sú prázdne, bez orieškov. Zjedli ich orešnice, ryšavky, veveričky alebo medvede. „Borovica limba je pre mňa najvzácnejší strom v Tatrách. V minulosti veľmi významne ovplyvňovali celý ekosystém Tatier. Majú šišky, ktoré obsahujú drobné limbové oriešky. Je to energetická bomba, obsahujúca tuk, ktorý vyživoval celý tatranský ekosystém,“ hovorí Erik a na dlaň si kladie limbové oriešky.

Foto Tatiana Kondelová

V sezóne, keď dozrievajú limbové oriešky, prichádzajú medvede z celých Tatier, aj z Poľska.

Sledoval som ako sa štverajú na vrcholce límb, ktoré praskali pod ich ťarchou,“ hovorí Erik príbeh o jednom zo svojich najsilnejších stretnutí s medveďmi a ukazuje pritom na vrcholec najbližšej limby. „Takéto divadlo sa vyskytne raz za niekoľko rokov, keď je úroda šišiek naozaj bohatá. Bol som zvyknutý na to, že ak zbadám medveďa, vyplaší sa a vidím ho utekať stovky metrov ďaleko z jednej doliny do druhej. No tieto medvede nechceli odísť, pretože mali bohatú hostinu. Takto som obchádzal asi desať medveďov. Celú noc chodili okolo mňa. Nemal som so sebou lapmáš, nevidel som ich, no počul som ich hlasné fučanie.“

Medveď pomáha udržiavať rovnováhu ekosystému tým, že žerie uhynuté zvieratá. Je sanitárom lesa, bráni šíreniu chorôb. Je symbolom divočiny. Medveď v ľuďoch vzbudzuje prastarý strach, ktorý je v nás zakorenený ešte z čias, kedy sme bojovali o holý život. Dnes nám pripomína, že človek všetko ovládnuť nedokáže.

Foto: Karol Kaliský

Okrem toho, medveď môže zaistiť aj príjmy z prírodného turizmu. Ľudia chcú vidieť skutočnú prírodu. „To, čo sa ľuďom páči, budú chcieť aj chrániť. Je to podstata národného parku a prírodného turizmu,“ vysvetľuje Erik. Veď kto by chcel chrániť pusté rúbanisko?

Prírodný turizmus v národnom parku

Koncept ochrany prírody na Slovensku je zlý aj preto, že je nastavený proti ľuďom. Ľudia by mali mať možnosť byť súčasťou prírody. Nemali by im zakazovať vidieť skutočnú divočinu. Tatry boli vyhlásené za národný park s cieľom vytvoriť si exkluzívny poľovnícky revír, kde ľudia nemali plašiť zver. Teraz sa už na mnohých lokalitách nepoľuje, no zákaz pohybu zostal,“ hovorí Erik o súčasnom stave Tatranského národného parku.

Štátna ochrana prírody reálne nespravuje Národný park Vysoké Tatry. Nemôžu ovplyvniť to, čo sa na tomto území deje. Rozhodujú o tom buď štátne lesy, urbariáty alebo súkromní vlastníci. Jednou z mála kompetencií Správy národného parku je dávať turistom pokuty.

Foto: Karol Kaliský

To by sa malo zmeniť. Podľa Erika by Správa národného parku mala spravovať toto územie, mali by byť orgánom štátnej správy, ktorý rozhoduje o lesníctve, o poľovníctve, o výstavbe aj o manažmente turizmu. Ich hlavnou úlohou by malo byť komunikovať s ľuďmi. Mali by turistom vysvetľovať ako funguje príroda, ktorou prechádzajú.

Vrbovka úzkolistá je pekný ružový kvet, ktorý rastie v celých Tatrách. Turisti obdivujú ružové záhony vrboviek lemujúce turistické chodníky. „Sprievodca národného parku by mal návštevníkom vysvetliť, že tento kvet hovorí o tom, že pôda, na ktorej rastie, je degradovaná,“ vysvetľuje Erik.

V národných parkoch chýbajú informačné centrá, interaktívne tabule, kde by sa turisti mohli zaujímavou formou dozvedieť základné veci o danom území. „Pokiaľ by mali záujem dozvedieť sa viac, mohol by ich prevádzať sprievodca, ktorý by im vysvetlil napríklad aj to, ako fungovalo Štrbské pleso pred 10 000 rokmi, keď mizol ľadovec,“ poukazuje na jeden zo spôsobov, akú úlohu by mohla zohrávať Štátna ochrana prírody pri prírodnom turizme.

Tichá dolina, TANAP, foto: Karol Kaliský

Základom prírodného turizmu v národných parkoch je zonácia. Vyčlenenie jednotlivých území podľa toho, čo v nich chceme mať. Zonácia vo svete neslúži na vymedzenie územia, kde sa môže a kde sa nesmie ťažiť. Je určená pre manažment turizmu. Navrhuje územia, kde chceme mať nedotknutú prírodu s minimom turistov a územia, kde chceme mať vybudované informačné centrá. Dnes majú turisti zákaz vstupu takmer všade okrem turistických chodníkov. Pohyb v národnom parku by mohol byť povolený, okrem území, kde je na to skutočný dôvod.

Nevidím dôvod, prečo by mal byť zakázaný pohyb po tomto rúbanisku,“ hovorí Erik a ukazuje na protiľahlý holý svah, ktorý ostal po ťažbe. Zákaz pohybu po území musí byť dostatočne dobre odôvodnený. „Ak je niečo národný park, tak by sa z tade nemalo nič odnášať, nesmieme v ňom ťažiť,“ dodáva Erik. A ak si z národného parku máme niečo odniesť, mal by to divočinový zážitok.

Prechádzať sa národným parkom s Erikom, sprievodcom divočiny, je akoby ožívala minulosť. Bežnému návštevníkovi parku odkrýva miesta, ktoré uvidí tak, ako nikdy predtým. Ocitá sa tak v prírode, ktorou nielen prechádza, ale stáva sa jej súčasťou.

Národný park potrebuje prirodzený les

Nachádzame sa na zaujímavom území, kde po kalamite v roku 2004 ostali nevyťažené plochy. Les sa tu vyvíjal prirodzene. „Vtedy boli ľudia zhrození z toho, čo tu vietor spôsobil na ploche 12 600 ha. Ja som sa tešil, že les sa konečne obnoví prirodzene,“ hovorí Erik.

TANAP, Miesto, kde po kalamite v roku 2004 ostali nevyťažené stromy, foto Tatiana Kondelová

Toto nie je prales, hoci tak vyzerá. Je to lúka, ktorá zarástla lesom. V pralese by sa mali nachádzať prirodzené stromy a mali by byť také staré, koľko sa dokážu dožiť. Ak je to limba, mala by byť tisícročná. Ak je to smrek, mal by mať aspoň 300-400 rokov. Malo by sa tam nachádzať mŕtve drevo v rôznom štádiu rozkladu.

Naokolo na nenachádzajú staré stromy, nie je tu takmer žiadne mŕtve drevo, ktoré by bolo staršie ako 15 rokov. Rozkladajúce sa drevo, ktoré kde-tu vytŕča ponad vysoké steblá trávy, sa začalo rozkladať po veternej kalamite v roku 2004.

Z toho, čo vidím, usudzujem, že kedysi to bol pasienok, ktorý nariedko zarástol stromami. Po veternej kalamite tu začali prvýkrát zomierať nejaké stromy. Prišli sem niektoré druhy, ktoré normálne žijú v pralese – chrobáky, lišajníky, huby. Napriek tomu, že to nie je prales, má prirodzenú štruktúru,“ rozpráva Erik o minulosti krajiny, ktorú akoby čítal zo súčasných stromov.

V prirodzenom tatranskom pralese stromy rastú ďaleko od seba. Konáre smreka sú zavetvené až po zem, pretože majú dostatok životného priestoru a svetla. Stromy tu nerastú, tak ako ich poznáme z monokultúrneho smrekového lesa – rovné paličky bez spodných konárov.

Mŕtve drevo v pralese je plné života, foto: Karol Kaliský

Má to svoj význam. Tetrov hlucháň potrebuje na svoje prežitie stromy, ktoré sú zavetvené až po zem. Skrýva sa pod nimi pred predátormi. A v zime mu poskytujú bezpečnú plochu bez snehovej pokrývky. Potrebuje otvorený les. V hospodárskom lese nedokáže prežiť.

Začiatkom 20. storočia vyzeralo celé podhorie Tatier úplne inak. Polovica dnešných lesov boli kedysi pasienky. V roku 1915 toto územie postihla veľká veterná kalamita. Výsledkom bola veľká holá plocha, ktorú ľudia umelo zalesnili vysadením smreka. Dôvodov, prečo si vybrali práve smrek, bolo hneď niekoľko – pomerne rýchlo rastie, má rovné drevo bez zbytočných hrčí, dokáže sa veľmi dobre zmladzovať aj sám. Vznikol obrovský smrekový pás popod celé Tatry a ten v roku 2004 sfúkol vietor.

Bol to les, ktorý tam nemal byť. Príroda si to vždy vyrieši sama. Vie, čo v danej lokalite dokáže prežiť a čo nie,“ hovorí Erik, keď vysvetľuje, prečo sa z veternej kalamity tešil.

V Tichej doline bola kalamita v roku 1999, lesníci tam po kalamite vysadili smrekovce, ktoré tam prirodzene nemajú rásť. Dnes majú dvadsať rokov a už teraz zomierajú. Smrekovce vysadili v nevhodných podmienkach, preto jedna tretina z nich už vyschla,“ dodáva.

Foto: Karol Kaliský

Potrebujeme rozsiahle národné parky, nie malé bezzásahové územia

Les má rôzne vývojové štádiá. Môžeme mať prales, kde sú päťstoročné stromy. Máme les, ktorý má sto alebo desať rokov. Každý z nich ponúka rôzne životné podmienky pre rôzne druhy živočíchov. Ak odumrie stará jedľa, v prvom roku kolonizujú jej kmeň huby a podkôrny hmyz naviazaný na čerstvé drevo. Po pár rokoch kmeň opustia a uvoľnia tento životný priestor iným druhom, ktoré sa podieľajú na jeho rozklade. Každým rokom hosťuje novým obyvateľom. Takýto mŕtvy strom môže byť plný života. Odumreté drevo počas rozkladu poskytuje domov pre tisícku živočíchov.

Ak chceme zachovať všetky druhy, celú komplexitu lesa, musí byť chránený vo všetkých vývojových štádiách. A keďže z času na čas sa vyskytujú naozaj veľké kalamity, plocha, ktorá by mala byť chránená, musí byť dostatočne veľká.

Ďubníky trojprsté hniezdia v dutinách starých stromov, foto: Karol Kaliský

Zachovať len 5% divočiny na Slovensku je veľmi málo. Vedci hovoria o tom, že polovica planéty by mala byť ponechaná prírode, nemal by sa do nej montovať človek. No 5% divočiny je zároveň realistický cieľ, ku ktorému sa vieme dopracovať,“ hovorí Erik a upozorňuje na konkrétny príklad. „Z Dobročského pralesa nám miznú druhy, pretože je to príliš malé územie.“

Krajina nie je zamrznutá v čase. Aj na našom území by sme každých 500 rokov našli iný typ lesa. Rastliny aj živočíchy putujú krajinou. Z rašelinísk na Spiši vieme zistiť, čo na našom území rástlo pred tisíckami rokov. Na Spiši kedysi rástli chladnomilné limby s teplomilnými dubmi. Vyskytovali sa tam sysle, ktoré dnes žijú na stepiach, pretože bylinožravce spásali vysokú trávu, spásali aj mladé stromčeky, les bol preto riedky. Žili tam lunky, ktoré dnes žijú v polárnych oblastiach. Všetky tieto druhy žili spolu v jednom lese. Mnohé z nich u nás zostali, ale v úplne iných kombináciách.

Svišť vrchovský tatranský sa vyskytuje len v Národnom parku Vysoké Tatry a Národnom parku Nízke Tatry, foto: Karol Kaliský

Nemôžeme si z celého prírodného systému vybrať maličké územie a chrániť ho tak, aby sa nijak nezmenilo, pričom okolitú prírodu zničíme. V tom prípade postupne zanikne aj to, čo je vo vnútri. Príroda sa neustále mení a prispôsobuje sa zmenám,“ dodáva Erik.

To, ako sa človek správa k prírode môžeme výrazným spôsobom ovplyvniť tým, že sa opäť prinavráti do prírody, do skutočnej divočiny. Spôsob, ktorý dokáže udržať rovnováhu medzi zachovaním prírody a rozvojom krajiny je práve prírodný turizmus. A na to potrebujeme funkčné národné parky.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )