Erik Baláž pri rozhovore o národných parkoch, foto: interez.sk

V ako stave sú naše národné parky? Rozprávali sme sa Erikom Balážom, slovenským ekológom a dokumentaristom.

Národným parkom by malo byť len to, čo ním naozaj je. Nie to, čo je na papieri. Keď nakreslím auto, nie je to auto len preto, že je na papieri. Za národný park si môžeme vyhlásiť aj národnú diaľničnú sieť a budeme ho mať. Chcem, aby sme ich mali čo najviac, ale nemôžeme si klamať. 

V rozhovore s Erikom Balážom sa dozviete:

  • Koľko máme na Slovensku naozajstných národných parkov?
  • Mal by byť našim národným parkom odobratý štatút národného parku?
  • Môže prírodný turizmus nahradiť ekonomiku ťažby dreva?
  • Patrí do národných parkov prírodný turizmus?
  • Do akej miery môže v národných parkoch fungovať prírodný turizmus, aby sa neničila príroda?
  • Ako by malo vyzerať vzdelávanie o prírode v národnom parku?
  • Môže prírodný turizmus priniesť aj nové atraktívne kariérne povolania?
  • Kam za slovenskou divokou prírodou?

Svetová databáza chránených území uvádza, že máme už len 2 národné parky. No na Slovensku ich máme vyhlásených 9. Koľko máme na Slovensku naozajstných národných parkov?

Bola to sebareflexia národných parkov, ktoré po dlhom čase konečne pochopili, že nespĺňajú kritéria NP. Iba 2 národné parky si povedali, že spĺňajú požadované kritéria. To však neznamená, že tie dva ich aj dodržujú. Podľa mňa máme nula národných parkov. Jediný národný park, ktorý má reálne chránené veľké územia je Tatranský národný park. Museli by sme ale prižmúriť oči nad strediskami v centrálnej časti (najmä Vysoké Tatry od Štrbského plesa po Tatranskú kotlinu) a pozerať sa len na jeho najprísnejšie chránené územia ako napr. Tichá a Kôprová dolina.

To znamená, že jednotlivé správy národných parkov samé priznali, že nespĺňajú kritéria stanovené IUCN (Medzinárodná únia na ochranu prírody a prírodných zdrojov)?

Áno. Keď sa územie vyhlási za národný park, mal by spĺňať kritéria podľa IUCN, no sú isté cieľové kritéria, na základe ktorých môže byť určité územie podmienečne stanovené ako národný park, ale v nejakom časovom horizonte sa ráta s tým, že naplní najprísnejšie kritéria. To znamená aj to, že najmenej 75% územia by malo byť bez zásahu. Žiaden z našich NP nespĺňa toto zásadné kritérium, dokonca ani Tatranský národný park, ktorý mal na to 70 rokov od jeho vyhlásenia v roku 1949.

Stavenisko v Národnom parku Nízke Tatry, Jasná, foto: Karol Kaliský

Mali by sme teda národným parkom odobrať štatút národného parku?

Mali by sme stanoviť nejaké kratšie obdobie (aby sme situáciu zbytočne nenaťahovali), napr. 5 rokov a povedať si, že buď tieto územia splnia požadované kritéria do stanoveného termínu a zostanú národnými parkmi alebo ich nesplnia a ich titul im bude odobraný. V praxi by to znamenalo, že by sa museli prehodnotiť hranice daných území. Taký Národný park Nízke Tatry by ostal národným parkom, no musela by sa zmenšiť jeho výmera, ale súčasne by sa mali výrazne zväčšiť chránené zóny. Takto by sme mali prechádzať park po parku. Tam, kde sa zistí, že nie je potrebná najprísnejšia ochrana, by sa mali národné parky zmeniť na chránené krajinné oblasti. Napríklad Slovenský kras, kde sú len 3% územia prísne chránené a na zvyšku prevažuje kultúrna krajina vytvorená človekom, nemusí byť národným parkom. Ak si povieme, že chceme v území chrániť pasienky a pasienkové lesy, potrebujeme tam pásť, prípadne rúbať stromy, nemôže to byť národný park.

Prečo chceme mať národné parky, keď nechceme ani v jednom dodržiavať pravidlá IUCN, ktoré by mali platiť pre všetky krajiny rovnako?

Myslím si, že ľudia na Slovensku chcú mať národné parky a politická reprezentácia doteraz nedodržiava pravidlá, pretože sú tu záujmy ľudí naviazané napr. na drevársky biznis, developerský biznis alebo poľovačky. Tieto záujmové skupiny to držia v patovej situácii, ktorá sa nevyvíja.

To, že ľudia chcú národné parky je zrejmé, ale prečo to chcú politici, keď v územiach, ktoré by neboli vyhlásené za národné parky by sa spomenutým záujmovým skupinám jednoduchšie ťažilo drevo, či stavali obrovské hotely? 

Nikto nechce priznať, že je to až také zlé. Bolo by to ako priznanie si porážky, že sme to robili zle. Rovnako ako to nechcú ani ľudia v regiónoch. Národný park je značka, ktorá láka turistov do regiónu.

Rieka Belá, posledná divočinová rieka na Slovenku, foto: KArol Kaliský

Problémom nie je len ťažba dreva, ale aj lyžiarske strediská a obrovské stavby, ktoré sa neustále rozširujú. Môže tu fungovať takáto forma turizmu tak, aby bolo zachované poslanie národného parku?

Je to ukážka toho, ako národné parky fungujú zle. Ak chceme mať v týchto územiach zjazdovky, potom to nemôžu byť národné parky. Mala by sa presne vymedziť zóna najprísnejšej ochrany a rozvojová zóna. Národný park sa nedá chrániť spôsobom, že niekde ho chránime a niekde nie. Neviem o tom, že by niekde vo svete boli národné parky spravované tak zle ako u nás, možno s výnimkou Rumunska.

Mnohí vnímajú ochranu prírody ako brzdu ekonomiky. Môže prírodný turizmus nahradiť ekonomiku ťažby dreva?

Ak v regiónoch alebo v územiach, v ktorých sa ľudia živia ťažbou dreva alebo kde je mnoho pracovníkov pracujúcich v lesoch, zavedieme bezzásahovosť, musíme im ponúknuť alternatívu. Alternatíva existuje v podobe prírodného turizmu. Ale prechod z jednej fázy do druhej môže trvať aj 10 rokov, kedy sa všetko musí prenastaviť. Tak ako to historicky funguje v lesníctve – od budovania ciest, nákupu strojov, až po vzdelávanie ľudí. Všetko to už existuje. Ak chceme v rovnakom území spustiť prírodný turizmus, neexistuje tam ešte nič. Je potrebná investícia. No hlavné je, aby o tom rozhodol štát, ktorý by to mal celé menežovať. Sú príklady zo zahraničia, ktoré dokazujú, že prírodný turizmus v národných parkoch vytvorí viacej pracovných miest ako ťažba dreva. Dokonca vyprodukuje viacej peňazí.

Národné parky sú prírodné alebo prírode blízke územia určené na ochranu ekologických procesov a druhov charakteristických pre danú lokalitu, ktoré zároveň dávajú možnosť vzdelávacím aj rekreačným zámerom zlúčiteľným s ochranou prírody. To znamená, že do národných parkov patrí prírodný turizmus?

Určite áno. Je to jedna z najdôležitejších úloh národného parku. Veľmi výrazným spôsobom môže ovplyvniť to, ako sa celá spoločnosť správa k prírode. Napríklad rodinka s deťmi, ktorá chce niečo zažiť, ide do národného parku a zároveň sa dozvie ako funguje príroda alebo si kúpia lokálne výrobky. Keď odtiaľ odídu, pozerajú sa na krajinu inými očami a cestou do Bratislavy si povedia: „Aha, toto sme jej urobili my.“ Toto všetko by sa mohli v národných parkoch naučiť a vidieť na vlastné oči, no ak si to nemajú kde porovnať, je to problém. Bohužiaľ naše parky nerobia takúto ekovýchovu.

Ako vyzerá prirodzený les uvidia návštevníci len v bezzásahovom území, foto: Karol Kaliský

Tam, kde sú turisti, často dochádza k ničeniu prírody a pamiatok. Do akej miery môžeme priniesť do národných parkov prírodný turizmus tak, aby sa neničila príroda?

Národné parky sú veľké. Keď sa to robí dobre, nedochádza k ničeniu prírody. Vo vymedzených, rozvojových zónach môžu byť informačné centrá, ktoré môže navštíviť niekoľko stotisíc ľudí ročne a nič sa nestane, lebo by to bolo na mieste, ktoré nie sú zraniteľné. Väčšina lokalít v Tatranskom národnom parku sú územia, kde nechodí až tak veľa ľudí. A na miesta, ktoré sú najviac navštevované turistami by mali byť vopred vydávané povolenia na vstup v určitých obmedzených skupinách. Druhý spôsob je, že sa spoplatní nejaká trasa.

Je možné priniesť prírodný turizmus do podmienok, v ktorých platia súčasné zákony? 

V súčastnosti nie. Museli by sme zmeniť aktuálne zákony. Keď ide turista do Tichej doliny, ktorá je známa ako najväčšia divočina široko ďaleko, ide po asfaltovej ceste, z ktorej nesmie odbočiť. Na tej asfaltovej ceste nie je nič. V prvom rade, tá asfaltová cesta by tam nemala vôbec byť. Chodník by mal ísť cez divočinu, cez rieku, okolo prameňa, mali by tam byť vytvorené mostíky cez rašeliniská. Chodník by mal by ísť cez zaujímavé miesta, kde môžeme ľuďom na príkladoch vysvetľovať, ako funguje príroda. To je to, čo by mal robiť národný park, nie napomínať turistov. Týka sa to aj sprievodcov po území, ktorí by dostali licenciu k sprievodcovaniu ľudí. Nič z toho dnes nie je možné robiť legálne.

Ako by malo vyzerať vzdelávanie o prírode v národnom parku?  

Okrem ochrany biologickej rozmanitosti a ochrany ekologických procesov (ako napríklad zadržiavanie vody, či sťahovanie uhlíka) je prírodný turizmus za účelom vzdelávania najdôležitejšou úlohou národného parku. Môžeme sa dozvedieť ako príroda funguje a porovnať si, ako by vyzerala, keby sme ju nepretvárali. Národný park to môže robiť rôznymi spôsobmi. Nedávno som bol v Maďarsku, pri Hortobágy, kde sa nachádza ekocentrum poskytujúce rôzne informácie o prírode daného regiónu. Vybudovali tam veľké akvárium, do ktorého môžete akoby vojsť a vidieť, ako nad vami plávajú vyzy veľké – najväčšie sladkovodné ryby na svete. Vidíte ryby, ktoré kedysi tiahli Dunajom. Dozviete sa, ako rieky kedysi fungovali. Dozviete sa, čo sa stane, keď na rieke vybudujeme hrádzu, či priehradu alebo keď ju chemicky znečistíme. Je to spravené takou zaujímavou formou, že parkovisko bolo plné aj mimo sezóny. Presne toto sú body, ktoré by mali byť umiestnené na okrajoch národných parkov, niekde blízko hranice a nie v strede národného parku. Kde môže prísť masový turizmus, ale určenie musí byť vychovávanie ľudí.

Môže to byť mini zoo, kde ľudia uvidia vlka alebo medveďa, ako žijú v miestnych lesoch. Kde sú veľké voliéry a nejde o týranie zvierat. Tu by boli umiestnené zvieratá ako napríklad medveď, ktorý sa približuje k ľudským sídlam, aby vyberal z kontajnerov potravu a ľudia ho chcú zastreliť. Ochranári ho odchytia a namiesto usmrtenia ho dajú do zariadenia, kde deťom ukážu ako žije medveď a čím sa živí v pralesoch. Vysvetlíme im, čo nesmieme v prírode robiť, aby sa medvede nepribližovali ku kontajnerom.

Ďalším spôsobom výuky by mali byť už spomenuté chodníky vedúce cez divočinu, kde môžu sprievodcovia vysvetliť návštevníkom ako funguje príroda na reálnych príkladoch.

Ak chceme, aby ľudia chránili divočinu, mali by vidieť, ako funguje, foto: arollafilm.com

Znamenalo by zavedenie ekoturizmu aj vznik nových atraktívnych kariérnych povolaní?

Mali by tu fungovať verejno-súkromné partnerstvá. Národný park by nemal robiť všetko a štát by mal v ňom regulovať biznis, nie ho sám robiť. Vidíme, že štátna ochrana prírody nefunguje, pretože ľudia sa tam nemôžu realizovať. Napríklad práca sprievodcu v teréne – niektorí ľudia sa boja ísť do voľnej prírody mimo vyznačený chodník aj keby im to bolo umožnené. Mali by mať možnosť ísť so sprievodcom. Sprievodca by mal dostať licenciu na sprevádzanie ľudí, na ktoré si môže spraviť živnosť. Zaujímavé pracovné miesta by mohli vzniknúť aj v oblasti komunikácie s verejnosťou alebo v oblasti marketingu.

Ak by niekto chcel vidieť slovenskú divočinu, kam by mal ísť?

Obraz toho, ako má vyzerať krajina je ako puzzle. Sú to rôzne príbehy, ktoré sa dajú vidieť na rôznych miestach, nedá sa to vidieť na jednej lokalite. Ak chce niekto vidieť vývoj lesa, môže ísť do Tichej a Kôprovej doliny. Keď si chce pozrieť, ako majú vyzerať mokrade, môže ísť k akejkoľvek bobrej hrádzi. Ak chce vidieť divokú rieku, mal by sa ísť pozrieť k rieke Belá, ktorá je jediná divočinová rieka u nás. No ak chce vidieť divokú nížinnú rieku, mal by navštíviť deltu rieky Dunaj (Rumunko alebo Ukrajina, pozn. autora), no niečo môže uvidieť aj na Slovensku – na Latorici alebo na Turci. Milióny rokov existovali na svete dubové lesy, kde bylinožravce  nedovoľovali, aby stromy rástli blízko pri sebe. Dnes také niečo už neexistuje. No niečo podobné existuje už iba na Gavurkách, aj keď je to dnes umelo udržiavané, ale návštevník si tam môže predstaviť, ako to kedysi fungovalo.

Keby ste išli do slovenského národného parku za divočinovým turizmom, ktorý park by ste si vybrali?

Určite do Tatranského národného parku.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )