Futbalová katedrála, dejisko majstrovstiev sveta, olympiády, miesto, kde sa odohral najtemnejší deň brazílskeho futbalu a štadión, kde si futbalové stretnutie naživo pozrelo najviac ľudí v histórii tohto športu. Maracana je oveľa viac ako len futbalový štadión.
Štadióny dostávajú tie najrôznejšie názvy. Po významných športovcoch, investoroch, domácich kluboch či politikoch. Ten v brazílskom Riu poznajú najmä fanúšikovia futbalu ako Maracana. Jeho oficiálny názov je však Estádio Jornalista Mário Filho. Jeden z najväčších štadiónov na svete nesie meno športového novinára, ktorý sa najskôr zaslúžil o to, aby Brazília mohla svetový turnaj hostiť a neskôr aj na tom, aby hlavné dejisko majstrovstiev sveta vo futbale 1950 postavili v štvrti Maracanãzinho.
Pýcha krajiny a dejisko národnej tragédie
S výstavbou nového štadiónu začali v Rio de Janeiro v auguste 1948. V nasledujúcich mesiacoch na stavbe pracovalo viac ako 1500 robotníkov, pred začiatkom majstrovstiev sveta to už bolo viac ako 2000 ľudí. Napriek tomu, že Maracana nebola v lete 1950 stále úplne dokončená, FIFA turnaj povolila. Pre Brazíliu je jeho finále dodnes považované za najtemnejší deň v histórii národného futbalu.
Majstrovstvá sveta vo futbale 1950 otvárala Brazília zápasom s Mexikom, ktoré deklasovala štyrmi gólmi. V skupine kanárici neprehrali, v ďalšej fáze turnaj nastrieľali Švédom sedem a Španielom šesť gólov, pričom v oboch zápasoch dostali len dva. A potom prišlo veľké finále. Maracana mala vybuchnúť zeleno-žltou radosťou domácich fanúšikov.
Brazília sa vo finále stretla s Uruguajom, držiteľom historicky prvého svetového pohára z roku 1930, kedy sa majstrovstvá sveta hrali práve v Uruguaji. Skóre otvorili Brazílčania a Maracana explodovala eufóriou. Historicky prvý titul majstrov sveta mali na dosah. O 19 minút na to však Uruguaj vyrovnal a v 79. minúte rozhodol.
16. júl 1950 sa do histórie brazílskej futbalovej reprezentácie zapísal ako jej najtemnejší moment. Na Maracane prišli o život štyria ľudia. Dvaja dostali infarkt, dvaja spáchali samovraždu. Namiesto bujarých osláv vládlo na štadióne po zápase ticho, zúfalstvo a sklamanie. K prvému titulu majstrov sveta sa Brazília dostala až o 8 rokov neskôr vo Švédsku, pričom kanárici titul obhájili aj v roku 1962 v Čile, kde vo finále porazili Československo.
200 000 divákov a Pelého 1000. gól
Práve počas finále MS 1950 mala Maracana podľa neoficiálnych štatistík hostiť najväčší počet futbalových priaznivcov. Trpkú prehru Brazílie tu malo na vlastné oči vidieť až 203 894 divákov. Aká bola však skutočná rekordná návštevnosť ikonického štadióna nie je dodnes celkom zrejmé. Ďalšie zdroje uvádzajú 195 513 divákov na priateľskom zápase Brazílie s Paraguajom v roku 1954, iné 183 341 v roku 1969 počas kvalifikačného stretnutia s rovnakým súperom.
Štadión Maracana bol oficiálne dokončený v roku 1965 dlhých 17 rokov po začatí výstavby. O rok neskôr umiera športový novinár Mário Rodrigues Filho, ktorého meno štadión preberá za jeho veľké zásluhy. Maracana je neodmysliteľná aj s jednou z najväčších futbalových legiend Brazílie. V roku 1969 tu svoj 1000. gól strelil Edson Arantes do Nascimento, známy po celom svete ako Pelé.
V nasledujúcich desaťročiach slúžila Maracana ako domovský štadión hneď štyrom brazílskym klubom. Konalo sa tu aj niekoľko významným medzinárodných turnajov ako napríklad Copa América 1989 či Majstrovstvá klubov FIFA v roku 2000. V roku 1992 sa na v tom čase stále najväčšom futbalovom štadióne sveta odohrala tragédia, keď po zrútení zábrany v jednom zo sektorov prišli o život traja ľudia a ďalších 50 utrpelo zranenia.
Maracana čakala 66 rokov
V novom miléniu prešiel v tom čase už viac ako 50-ročný štadión rozsiahlou rekonštrukciou pri ktorej bola jeho kapacita znížená najskôr na 87-tisíc a neskôr pred majstrovstvami sveta vo futbale v roku 2014 na súčasných 78 838 divákov. Z Maracany sa stal moderný štadión, ktorého žlto-zelené sedadlá mali konečne osláviť zisk majstrovského titulu na domácej pôde.
Na majstrovstvách sveta 2014 sa to však znovu nepodarilo. Brazília síce bez väčších problémov postúpila zo skupiny a vo vyraďovacích bojoch vyhrala nad Kolumbiou, no na reprezentačný výber z Nemecka už nestačila. V dodnes pamätnom semifinále inkasovala 7 gólov, pričom kanárici dokázali streliť len jediný a aj to až v 90. minúte, keď už bolo o všetkom dávno rozhodnuté. Nemci nakoniec turnaj vyhrali a Brazília prehrala aj súboj o tretie miesto s Holandskom.
Zaslúženú radosť Maracana zažila až o dva roky neskôr vo finálovom zápase na letných olympijských hrách. Brazílsky národný tím porazil Nemecko po penaltovom rozstrele a Maracana konečne po 66 rokoch vybuchla zeleno-žltou vlnou radosti.
Ako už po olympijských hrách býva zvykom, ani Maracana sa po tejto svetovej udalosti nevyhla úpadku a chátraniu. Svetoznámy štadión sa stal navyše opakovaným cieľom vyčíňania vandalov. Maracana prešla ďalšou rekonvalescenciou a v júni tohto roku už znovu štadión hostil majstrovstvá vo futbale Južnej Ameriky Copa America, kde Brazília znovu oslavovala svoje víťazstvo.
The Guardian, sportskeeda.com, Wikipedia (Maracanã Stadium), SME
Nahlásiť chybu v článku