Lekári s netradičnými metódami nie sú žiadna novinka. Hoci dnes by už takéto extrémne experimenty neprešli, ostávajú dôkazom toho, že na to, aby veda a medicína pokročili, ľudia niekedy zašli priďaleko. Napríklad len nedávno sme vás informovali o doktorovi Johnovi Croghanovi, ktorý presunul pacientov s tuberkulózou do jaskyne, keďže veril, že tamojší vzduch ich vylieči. Nakoniec im ešte viac uškodil a zomreli nielen oni, ale aj on sám.
správy od nás budete mať ako prví.
Nie všetci lekári so zvláštnymi experimentmi sa snažili docieliť vyliečenie choroby. Iní, ako napríklad Sergej Voronov, sa zameriavali na obnovenie mladosti. Lekár ruského pôvodu, ktorého prezývali „odborník na opičie žľazy“, bol presvedčený, že objavil elixír mladosti. Veril, že sa mu starnutie podarí nielen zastaviť, ale dokonca zvrátiť – a to vďaka transplantácii opičích semenníkov.
Učil sa od iných lekárov a vedcov
Voronov sa narodil v Rusku v roku 1866. Dlho sa v ňom však nezdržal, keďže ako 18-ročný odišiel do Francúzska a v roku 1895 získal francúzske občianstvo. Táto krajina mu však neposkytla len nový domov, ale tiež príležitosti. Pod vedením Alexisa Carrela, priekopníka v oblasti chirurgie a transplantácií, študoval a dostal sa až k vedomostiam o možnosti transplantovania zvieracích orgánov ľuďom, píše portál Atlas Obscura.
Od Carrela sa Voronov neskôr presunul k ďalšiemu známemu mužovi svojej doby. V roku 1889 začal spolupracovať s experimentálnym fyziológom Charlesom-Édouardom Brownom-Séquardom. Ten sa rovnako zaujímal o omladzujúce účinky zvieracích žliaz, avšak zašiel ešte ďalej a svoj experiment vyskúšal sám na sebe. Do tela si aplikoval sérum, ktoré obsahovalo rozdrvené tkanivo zo semenníkov morčiat a psov.
Ako sa však dalo čakať, žiaden prelomový objav to nebol. Na takzvanom „Brown-Séquardovom elixíre“ nebolo nič zázračné. O jeho pozitívnom účinku hovoril len samotný Brown-Séquard, pričom svoje tvrdenia nemal čím podložiť. Nikoho preto asi neprekvapí, že sa mu verejnosť začala vysmievať. Avšak čo sa týka Voronova, toho jeho neúspech neodradil, práve naopak. Ten stále viac veril tomu, že jediným spôsobom, ako využiť omladzujúce účinky zvieracej vitality, sú transplantácie tkanív.
Presunul sa ku skúmaniu eunuchov
Ruský lekár odhodlane opäť zmenil prostredie a v roku 1896 sa presunul do Egypta, kde sa rozhodol skúmať eunuchov. Podľa štúdie o Voronovovom živote a diele z roku 2007 si „všímal ich obezitu, nedostatok telesného ochlpenia a širokú panvu, ako aj ochabnuté svalstvo, pomalé pohyby, problémy s pamäťou a zníženú inteligenciu“.
Tieto nedostatky Voronov vnímal ako dôsledok absencie semenníkov a predpokladal, že keďže o ne eunusi prišli, stratili spolu s nimi akési zázračné výlučky pohlavných žliaz. Počas svojho pôsobenia v Egypte tak mal prísť na to, že eunusi zdanlivo starnú predčasne a vyslovil preto hypotézu, že testosterón by mohol spomaľovať starnutie. Začal preto s pokusmi na zvieratách a v Egypte strávil 14 rokov.
Začal s pokusmi na domácich zvieratách
Do Francúzska sa vrátil v roku 1910, kde ďalej pokračoval vo svojich experimentoch. Spolu s inštitúciou Collège de France transplantoval orgány, tkanivá a kosti medzi rôznymi živočíšnymi druhmi, pričom populárnymi sa stali najmä jeho pokusy s ovcami a koňmi. Chcel totiž, aby boli výkonnejšie a užitočnejšie, čím by pomohli mnohým domácnostiam. Starším jedincom preto implantoval tkanivo zo semenníkov mladších zvierat.
Netrvalo však dlho a Voronov začal premýšľať, ako by tieto poznatky využil pri pokusoch s ľuďmi. Zhodnotil, že najvhodnejšími darcami pre ľudí by mohli byť vyššie primáty. Odôvodnil to tým, že s človekom sa delia o všetky potrebné biologické podobnosti na úspešnú transplantáciu, pričom majú navyše odolnejšiu telesnú konštitúciu.
Ako prvú transplantoval štítnu žľazu
Nezačal však s transplantáciou semenníkov. V roku 1915 implantoval štítnu žľazu šimpanza mladému Francúzovi, ktorého vtedajšia terminológia označovala za „idiota“, a tvrdil, že v priebehu nasledujúceho roka sa jeho duševné schopnosti vrátili do normálu. Jeho zdanlivý úspech bol tak pre neho ďalšou motiváciou, vďaka ktorej sa vrátil k pôvodnému cieľu – k účinkom pohlavných orgánov a najmä semenníkov.
Vo svojej knihe Life; a Study of the Means of Restoring Vital Energy and Prolonging Life (Život: štúdia o spôsoboch obnovenia životnej energie a predĺženia života) z roku 1920 napísal:
Pohlavná žľaza stimuluje činnosť mozgu rovnako ako svalovú energiu a milostnú vášeň. Do krvného obehu vylučuje akúsi životodarnú tekutinu, ktorá obnovuje energiu všetkých buniek a šíri šťastie.
Vzal kúsky opičích semenníkov a všil ich do tých mužských
Ruský lekár sa rozhodol využiť tieto poznatky v praxi. Veril, že ak sa vezmú kúsky opičích semenníkov a prišijú sa k semenníkom starnúcich mužov, mohli by do ich tiel vniesť samotnú mladosť. Prvý takýto zákrok vykonal v júli 1920. Počas transplantácie opičieho tkaniva semenníkov do semenníkov človeka odobral malý kúsok tkaniva zo semenníka mladého opičiaka – široký len niekoľko centimetrov a hrubý niekoľko milimetrov – a prišil ho priamo do mieška pacienta.
Mužov viac zaujímala ich výkonnosť v posteli
V tom čase mal nádej, že tento zákrok nielen obnoví mladosť, ale dokáže liečiť napríklad tiež stareckú demenciu a predĺžiť život človeka. Ani jedna z týchto údajných výhod však nebola to, čo jeho zákroky spopularizovalo medzi mužmi. Tí totiž boli najviac nadšení zo sľúbenej zvýšenej sexuálnej výkonnosti. Navyše sa verilo, že Voronov mohol prísť na liek na impotenciu, hoci to nebol jeho prvotný zámer.
Samotný doktor pritom opakovane zdôrazňoval, že prípadné zlepšenie milostného života je iba vedľajším účinkom celkovej premeny, ktorá uzdravuje, respektíve omladzuje pacienta ako celok.
Získal medzinárodný úspech
V roku 1923 už Voronov pôsobil ako riaditeľ experimentálneho laboratória na Collège de France. Jeho transplantácie semenníkov si získali takú popularitu a uznanie, že sa v Afrike začala pripravovať osobitná rezervácia určená na odchyt a chov opíc, ktoré mali slúžiť ako zdroj tkaniva na transplantácie žliaz.
This is Bizzarre!
In the 1920s, wealthy men paid one of Europe’s most famous surgeons to implant CHMPANZEE TESTICLE tissue into their bodies. They genuinely believed it would make them younger, stronger, and more sexually powerful.
The craziest part?
For years, this was considered cutting-edge medicine. 😳
— 𝓚𝓻𝔂𝓼𝓽𝓪𝓫𝓮𝓵 🦋 (@krystgem) August 29, 2026
Svoj postup predstavil aj na Medzinárodnom kongrese chirurgov v Londýne, na ktorom sa zišli tisíce odborníkov. Publikum ohúril svojím zdanlivo prelomovým riešením problému starnutia – ideálne aj impotencie – a vyhlásil, že jeho zákroky budú čoskoro dostupné aj ženám, a sľuboval, že dokáže „premeniť staré mamy na mladé debutantky“.
Pokrok demonštroval zábermi mužov
Na tomto kongrese tiež premietol zábery, ktorými chcel demonštrovať výsledky svojich transplantácií opičích žliaz do ľudského tela. Na troch pacientoch vo veku 65, 74 a 77 rokov, ktorí už vykazovali rôzne stupne telesného úpadku, ukázal ich stav pred zákrokom a po ňom.
Dr. Serge Voronoff (2nd left) performing testicular extraction on an ape for implantation in a human. He made millions in the 1920’s transplanting Monkey Testicle Tissue into the ballsacks of Millionaires. Voronoff claimed it slowed down aging and improved memory.
Russian-born French surgeon Serge Voronoff became one of the most famous and controversial physicians of the 1920s. He believed aging resulted partly from declining sex-gland function and claimed animal tissue could restore youthful vitality.
Beginning in 1920, Voronoff grafted thin slices of chimpanzee or monkey testicular tissue into men’s testes. He claimed patients experienced increased energy, strength, memory and sexual function. Wealthy patients traveled internationally for the expensive procedure.
By 1925, Voronoff reported performing approximately 300 operations, while thousands of similar procedures were eventually attempted by surgeons around the world.
Scientific investigations failed to substantiate his rejuvenation claims. By the 1930s, advances in endocrinology and the isolation of testosterone helped discredit the procedure.
Demand for primate tissue became so great that Voronoff established his own monkey colony on the Italian Riviera. His work became such a cultural phenomenon that “monkey gland” appeared in jokes, songs and even became the name of a cocktail.
#drthehistories
— Dr. M.F. Khan (@Dr_TheHistories) September 9, 2026
Zábery nakrútené štyri až dvadsať mesiacov po operácii, ako píše portál Time, mali zachytávať mužov, ktorí pôsobili oveľa mladšie, boli v dobrej kondícii a prekypovali aktivitou. Jazdili na koňoch, veslovali a zvládali rôzne športové výkony, akoby sa opäť nachádzali v strednom veku. Ruský lekár vyhlásil, že všetkých 44 mužov starších ako 60 rokov, ktorí podstúpili jeho zákrok, sa teší dobrému zdraviu a vitalite. Ich totožnosť však zostávala utajená, hoci sa špekulovalo, že šlo o štátnikov, lekárov, hercov a, samozrejme, boháčov.
Do polovice 20. rokov 20. storočia podstúpilo tento zákrok najmenej 300 ľudí. Medzi nimi pritom mala byť aj minimálne jedna žena, informuje portál Atlas Obscura. Tá mala dostať vajíčka od samičky opice.
Kúpil si vlastný palác a rozprávkovo zbohatol
Úspech Voronova bol nepopierateľný a spolu s ním stúpol aj jeho majetok. V roku 1925 si kúpil palác v talianskom Grimaldi, kde vybudoval výbeh pre opice a malú nemocnicu na vykonávanie transplantácií. O dva roky neskôr už tvrdil, že jeho zákrok podstúpilo viac než tisíc ľudí po celom svete, pričom už nebol jediným lekárom, ktorý ho praktizoval.
V tom čase si za jeden zákrok účtoval až 10 000 frankov (v prepočte na dnešnú hodnotu peňazí je to približne 7 600 eur, pozn. red.). Bol presvedčený, že jeho metóda by mohla výrazne predĺžiť ľudský život, dokonca až na 140 rokov. Neskôr dokonca začal hovoriť aj o nesmrteľnosti, keďže sa pohrával s myšlienkou, že ak by k transplantácii dochádzalo opakovane, človek by nestarol nikdy.
Prišli pochybnosti aj vojna
Nakoniec však predsa len nastal jeho úpadok a verejnosť začala jeho pokusy spochybňovať. Ukázalo sa totiž, že údajné omladzujúce účinky mali po troch až piatich rokoch miznúť. Navyše objavy iných vedcov spojené s funkciou testosterónu v roku 1935 ešte viac oslabili jeho teórie.
Voronov prestal s pokusmi na ľuďoch a vrátil sa k experimentovaniu so zvieratami. Tie mu však pozastavila vojna, keďže sa musel vrátiť do Francúzska, kam ho povolali ako chirurga. Po vojne našiel svoj palác zničený po bombardovaní a jeho kompletnej obnovy sa nedožil, keďže zomrel v roku 1951.
Zaujímavé je, že napriek tomu, že opakovane hovoril, že ak to bude potrebné, podstúpi vlastnú omladzovaciu procedúru, nikdy to neurobil.
Voronovove experimenty napokon stratili dôveryhodnosť najmä preto, že ich údajné omladzujúce účinky nebolo možné objektívne vedecky potvrdiť. Jeho predstava, že opičie semenníky dokážu obnoviť mladosť človeka, nemala dostatočnú oporu v dôkazoch. Samotná myšlienka transplantácie orgánov a tkanív však nezanikla a medicína ju odvtedy posunula výrazne ďalej.
Aj v súčasnosti sa skúmajú transplantácie medzi rôznymi druhmi zvierat a ľuďmi. Táto metóda sa nazýva xenotransplantácia. Naráža však na zásadné prekážky, najmä na imunitnú reakciu organizmu, ktorý môže cudzie tkanivo odmietnuť, ale aj na riziko prenosu infekcií. Pri transplantáciách medzi ľuďmi sa zas kontroluje kompatibilita darcu a príjemcu vrátane krvnej skupiny a tkanivových znakov. Moderná medicína síce dokáže v určitých prípadoch využiť aj orgány zvieracieho pôvodu, no ich transplantácia je náročný proces, ktorý si vyžaduje dôkladný výskum a kontrolu bezpečnosti.
Voronovov príbeh tak zostáva pripomienkou, že ani sľubná lekárska myšlienka nestačí, ak jej účinnosť nepotvrdia spoľahlivé vedecké dôkazy.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku