Depresia jej vzala chuť do života a nechala po sebe len ťažký pocit prázdna. „To už človek vidí len tmu, ako keby mozog bol zabalený do čierneho sáčku na odpad, nepreniká tam žiadne svetielko, nič, to je fakt. Ja si to pamätám, ako čakanie na smrť alebo ja neviem… Alebo fakt… To už som vtedy si hovorila, že ja už nemôžem žiť, nechcem žiť, lebo to je to, nemáš dôvod ani pre mamu, pre brata, pre nikoho, pre kariéru. Ako ty hovoríš, ale však máš kariéru, máš krásny život… Nič… Keď sa nepozviechaš až pre seba, tak nič ťa neprinúti, nič.“
správy od nás budete mať ako prví.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Tieto momenty prichádzali bez varovania, no zostávali s ňou celé hodiny a dni. Vonkajší svet pokračoval ďalej, no ona mala pocit, že sa ocitla za nepriehľadnou stenou, oddelená od všetkého a všetkých. Smatanová tým otvorene pomenovala jeden z najťažších aspektov boja s depresiou – pomoc zvonku môže človeku podať ruku, no prvý krok z temnoty musí urobiť on sám.
Nahlásiť chybu v článku