Zábery zo života na mieste Hazaribagh z fotosérie Slaves of Hazaribagh Foto: Profimedia

Trávia celé dni prácou v továrňach, ktoré zarábajú stovky miliónov, sú však odkázaní na vodu znečistenú chemikáliami a biedne životné podmienky.

Mesto Hazaribagh, v preklade “Mesto tisícich záhrad” našinca upúta priam meditatívnym názvom, ktorý evokuje bohatú zeleň, nahusto vysadené exotické kvetiny a dokonale upravené kry, pomedzi ktoré sa na bezchybných chodníkoch hrajú deti. Na túto predstavu však rýchlo zabudnite. Realita nie je vôbec takáto ružová a pravdepodobne sa vám nebude páčiť. A ani by sa nemala. 

Mesto tisícich záhrad sa nachádza v okrese Dháka v Bangladéši, približne uprostred krajiny a leží na brehu rieky Buriganga, ktorá má pre život na tomto mieste veľký význam. Jedným dychom je nutné dodať, že svojou kvalitou patrí medzi najznečistenejšie rieky na celom svete a inak to nie je ani v prípade územia hraníc mesta Hazaribagh.

Život na jednom z najviac znečistených miest sveta

Hazaribagh skončilo v rebríčku Green Cross Switzerland a Blacksmith Institute najviac znečistených miest na smutnom piatom mieste. Okrem toho vyniká aj hustotou obyvateľstva, v ktorej sa tiež radí na prvé miesta. Ide o priemyselnú oblasť, kde sídli 95 % bangladéšskych garbiarní, teda tovární na spracovanie surových zvieracích koží. Keď si spojíte tieto tri informácie dokopy, asi tušíte, v akých tragických podmienkach tu ľudia musia žiť a že nádej na zlepšenie ich životnej úrovne je skutočne mizivá.

Zábery zo života na mieste Hazaribagh z fotosérie Slaves of Hazaribagh Foto: Profimedia

Miliardové výnosy a ľudia žijúci v podmienkach bez akejkoľvek dôstojnosti

Práve kožami z garbiarní je doslova zaplavené celé Mesto tisícich záhrad. Garbiarsky priemysel v Bangladéši sa dá vyčísliť na hodnotu jednej miliardy dolárov a viac ako 90 % tohto priemyslu sa sústreďuje práve sem. Tí, ktorí tu žijú a pracujú však nie sú zároveň aj tými, ktorí si tento blahobyt užívajú.

Odpad z garbiarní je všade, kam sa v Hazaribaghu pozriete a 185-tisíc miestnych obyvateľov je s ním v neustálom kontakte. Väčšina z nich pracuje práve v týchto továrňach na spracovanie kože a nič iné okrem takéhoto života nepoznajú. Napriek tomu na vlastnej koži pociťujú, že by to tak nemalo byť.

S nebezpečnými chemikáliami pracujú aj malé deti

Zamestnanec si za náročnú prácu v toxických podmienkach v jednom z najznečistenejších miest sveta zarobí za deň dva doláre, čo je v prepočte na aktuálny kurz 1,72 eur. Jedným z ľudí, ktorý priniesol drsné svedectvo z tohto miesta je fotograf Pascal Mannaerts. Vytvoril fotosériu s názvom „Slaves of Hazaribagh“, ktorá autenticky vykresľuje život v Meste tisícich záhrad.

Ukazuje, že nie je výnimkou, aby na týchto miestach pracovali už aj malé deti. Veď čo po tom, že by detská práca v toxických podmienkach mala byť pod 18 rokov úplne zakázaná. Pri práci navyše vo väčšine nepoužívajú žiadne ochranné materiály a tak sa všetky karcinogénne látky dostáva priamo do ich tela.

Zábery zo života na mieste Hazaribagh z fotosérie Slaves of Hazaribagh Foto: Profimedia

Pracujú 10 hodín denne, za mesiac zarobia 32 eur

Nezisková organizácia Human Rights Watch priniesla príbeh 17-ročného Rahaja, ktorý pracuje v jednej z miestnych tovární na spracovanie kože. S touto prácou začal už vo svojich dvanástich rokoch, teda v čase, kedy si väčšina detí u nás spravidla užíva detstvo s kamarátmi a častokrát ich najväčším problémom sú hádky v kolektíve či škola. Rahaj trávi v garbiarni väčšinu svojho dňa, za desať hodín dennej práce zarobí mesačne približne 37 dolárov, teda necelých 32 eur.

Okrem toho je neustále vystavený nebezpečným chemikáliám, keďže náplňou práce Rahaja je spracovanie surových koží v štvorcových nádržiach chemikáliami, ktoré slúžia na ich ošetrenie. Nie iba spracovaná koža, ale aj tá jeho je v kontakte s nimi, ako hovorí, pri dotyku s jeho pokožkou páli.

Keby mal na výber, určite by takto neohrozoval svoje zdravie. Inú možnosť ale nemá, peniaze potrebuje. Aj keď jeho výplata je mizivá, musí si s ňou vystačiť. Pritom v rozmedzí júna 2011 do júla nasledujúceho roku tieto isté garbiarne vyviezli prostredníctvom koženého tovaru 663 miliónov dolárov (viac ako 572 miliónov eur). Putoval do Európy, USA aj Japonska.

Vznik chorôb, ktorým sa nedokážu brániť

Jedným z najčastejších druhov ochorení, ktorými miestni trpia, sú respiračného charakteru a nevznikajú iba pri vdychovaní chemikálií počas spracovania, ale problém je aj likvidácia takéhoto odpadu. Ten končí v spaľovni a dostáva sa do vzduchu, ktorí následne ľudia dýchajú. Ide o kolobeh, ktorý nemá konca.

V roku 2001 síce najvyšší súd v Bangladéši označil toto mestečko za hrozbu, nič veľké sa však nekonalo. Rozsudok uvádzal, že by sa mal odpad spracovávať pomocou zariadenia na úpravu odpadových vôd. Pravdou však zostáva, že pôda, voda a ani ovzdušie nie sú na tomto území pravidelne monitorované a preto je ich stav otázny, určite však nie dobrý.

Foto: Profimedia

Keď dýchate, štípu vás oči

Ďalším z fotografov, ktorý sa rozhodol zdokumentovať život na tomto mieste, je Adib Chowdhury. Vyrastal síce v Anglicku, ale jeho rodičia pochádzajú z Bangladéšu. Z detstva mu v hlave utkveli spomienky na rozhovory rodičov, v ktorých opisovali zápach Hazaribaghu, ako kombináciu síry a mŕtvych, rozkladajúcich sa zhnitých ľudských tiel. Keď prišiel na miesto, spomenul si na slová rodičov a zacítil, ako páchne Mesto tisícich záhrad. “Úprimne, bolo to také zlé, že vás z toho štípu oči a páli, keď dýchate,” prezradil.

Opísal, že videl ľudí, ktorí sa ráno pred prácou umývali v rovnakej vode, v ktorej spracovali kožu. Títo ľudia trpia rôznymi kožnými problémami a ďalšími chorobami, návšteva lekára však pre nich nie je ani zďaleka samozrejmosť. Smutné štatistiky hovoria, že 90 % ľudí pracujúcich v garbiarňach umiera pred 50 rokom svojho života.

Ľudia môžu o dôstojnom bývaní rovnako iba snívať. Častokrát sa sústreďuje na priestory tovární a v malých miestnostiach sa tlačia celé viacgeneračné rodiny. Výnos, ktorý garbiarne produkujú, tým hore vyhovuje a žiadne radikálne zlepšenie podmienok pracovníkov, ktorým by zaň mali vďačiť, sa nekoná. Naopak, keď vidia zisk, chcú ho ešte zvyšovať a tým sa podmienky pre ich prácu a aj život iba zhoršujú.

Popáleniny, závraty, amputácie aj rakovina

Hlavné zdravotné problémy, ktorými títo ľudia trpia sú kyselinou popálená koža, sfarbená koža, respiračné ochorenia, závraty, nevoľnosť, hrozba amputácie končatín a podľa niektorých zdrojov zvýšená miera rakoviny tiež nie je výnimkou. Niet sa čomu čudovať, keď musia žiť a pracovať v takomto toxickom prostredí.

Každý deň garbiarne vypustia až 22-tisíc litrov kubických rakovinotvorného chrómu do rieky Buriganga, ktorá je hlavným zdrojom vody pre miestnych obyvateľov. Sami si znečisťujú to, čo im má slúžiť. Inú možnosť ale nemajú a tak si kopú vlastnú jamu. Vedľa týchto vôd stoja ich skromné príbytky a preto aj keby sa jej akokoľvek chceli vyhýbať, nemôžu. Takto tragicky vyzerá život na jednom z miest s najhoršími podmienkami.

adibphotography.com, hrw.org, wired.com, hrw.org
0
Uložiť článok
Komentovať