Ilustračná fotografia, Archív SITA

Nezvyčajne temné zatmenie Mesiaca bolo podľa vedcov spôsobené vulkanickou činnosťou.

Pred takmer tisíc rokmi si ľudia všimli na nočnej oblohe netradičný úkaz. V deň zatmenia sa Mesiac neukázal tak ako obvykle. Práve naopak, nebolo ho takmer vôbec vidieť, žiadne svetlo, žiadne obrysy, vlastne akoby z oblohy celkom zmizol. Dnes, po 910 rokoch si vedci myslia, že poznajú príčinu.

Napriek jasnej oblohe bolo zatmenie Mesiaca 5. mája roku 1110 mimoriadne zvláštne. V anglosaských kronikách sa podľa vedeckého portálu Science píše, že viditeľný nebol obrys prirodzeného satelitu Zeme ani žiadne svetlo. Mesiac akoby celkom zmizol, opisuje jav portál ScienceAlert. Prečo k tejto nezvyčajnej udalosti došlo, nebolo doposiaľ celkom zrejmé. Vedci z univerzity v Ženeve si však myslia, že konečne našli odpoveď.

Hekla to byť nemohla

V roku 1104 vybuchla na Islande sopka Hekla nazývaná aj Bránou do pekla. Do atmosféry sa po erupcii dostalo veľké množstvo sopečného popola a na síru bohatých aerosólov, ktoré okamžite zatienili dennú oblohu. Z ľadovcových vzoriek vieme, že sopečný prach zahalil veľkú časť atmosféry a trvalo mesiace či dokonca roky, kým sa popol dostal späť na zemský povrch. Dlhé roky sa predpokladalo, že svet v období okolo roku 1110 zatemnil práve výbuch sopky Hekla, detailné preskúmanie grónskeho ľadu však nakoniec ukázalo chybu v chronológii. Hekla vybuchla priveľmi skoro, musí tu byť teda iná mimoriadne silná erupcia.

Sopka Hekla, foto: Sverrir Thorolfsson / CC BY

Dôkazy zo stromov aj záznamov zatmení

Švajčiarski vedci z univerzity v Ženeve pod vedením paleoklimatológa Sébastiena Guilleta preskúmali 17 rukopisov o zatmeniach Mesiaca z Európy a Blízkeho východu v období rokov 1110 až 1120. Z historických záznamov zistili, že práve zatmenie z 5. mája 1110 bolo nezvyčajne tmavé a Mesiac počas neho nebol takmer vôbec viditeľný. Začali teda pátrať v ľade. Zo vzoriek odobratých z grónskych a antarktických ľadovcov určili, že k mohutnej sopečnej erupcii muselo dôjsť v roku 1108.

Hypotézu potvrdilo aj skúmanie stromov zo Severnej Ameriky, Európy a Ázie. Keďže stromy rastú v chladnejšom počasí pomalšie, odzrkadlí sa to na hustote ich letokruhov. Výskumníci tak zistili, že v roku 1109 bolo podnebie na severnej pologuli približne o 1°C chladnejšie ako dlhodobý normál. Vedcom tak ostalo už len vypátrať dostatočne mohutnú erupciu, ktorá by mohla spôsobiť ochladenie planéty a mimoriadne „zamorenie“ atmosféry sopečným prachom. Našli ju v Japonsku.

Sopka Asama, foto: BehBeh at Japanese Wikipedia / CC BY-SA

Japonská Asama

Za najpravdepodobnejšiu možnosť tak nakoniec odborníci zo Ženevskej univerzity sopku Asama na ostrove Honšú. Tá patrí aj dnes k vulkanicky najaktívnejším japonským sopkám. Veľmi silná erupcia bola zaznamenaná aj v roku 1108, vedci však tvrdia, že kým na Grónsko sa sopečný popol z Japonska dostať mohol, cirkulácia atmosféry vylučuje, že by vzorky z Antarktídy patrili sopke Asama. Predpokladajú teda, že v rovnakom období muselo dôjsť k mimoriadne silnej erupcii aj v inom regióne, budú však musieť preskúmať ďalšie vzorky z ľadovcov, aby dokázali určiť jej bližšiu lokalizáciu.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )