Foto: Marcel Rebro

O zaujímavom etniku Nencov nám v rozhovore porozprával slovenský fotograf a cestovateľ Marcel Rebro.

Ich dni riadi Slnko, žijú veľmi podobne ako kedysi dávno ich predkovia, napriek tomu však na snežné skútre nedajú dopustiť. Vedecký pokrok neobišiel ani Nencov, pastierov a lovcov divých sobov, ktorých deti vozí na prázdniny helikoptéra. Mimo to však prežívajú v súlade s prírodou v mrazivých podmienkach nekonečnej zasneženej pláne tiahnucej sa celým severným Ruskom. Fotograf Marcel Rebro ich navštívil už dvakrát. 

Marcel Rebro je dlhoročným renomovaným fotografom členom Fédération Internationale de l’Art Photographique (FIAP), Photography Society of America (PSA) a České federace fotografického umění (ČFFÚ), ktorý väčšinu svojho času venuje na cestovateľskú dokumentárnu fotografiu. Nencov navštívil už po druhýkrát a to napriek klimatickej zmene, ktorá narúša životný rytmus Nencov, ktorý sa nemenil celé desaťročia. Fotografie z iných Marcelovych ciest nájdete na jeho webovej stránke www.rebro.sk, jeho rozprávanie o zážitkoch zo Sibíri si môžete naživo vypočuť už 22. marca počas prednášky s názvom Sám na Sibíri s kočovnými pastiermi sobov v Bratislave.

Foto: Marcel Rebro

Už po druhýkrát ste navštívili komunitu Nencov žijúcich v európskej časti severného Ruska. Kto vlastne Nenci sú a odkiaľ sa tu zobrali?

Nenci (rusky Ненцы), tiež zámi aj ako „Samojedi“, sú malá etnická skupina žijúca na severe Ruska. Podľa ostatného sčítania v roku 2010 je v Rusku  44 857 Nencov. Obývajú severozápad Sibíre (Yamalo – Nenetský okruh) a severovýchod  európskeho Ruska od polostrova Jamalu po polostrov Tajmyr (Nenetský autonómny okruh). Ich jazykom je nenečtina, ale hovoria aj úradným jazykom – ruštinou.

Podľa spôsobu života sa delia na tundrových Nencov, ktorých je väčšina a malú skupinu lesných Nencov, žijúcich na dolnom Obe. Tundroví Nenci sú tradičnými kočovnými pastiermi a lovcami divých sobov. Ich spôsob života sa za stáročia v podstate nezmenil a žijú tak ako ich predkovia.

A práve tundrových Nencov som sa rozhodol navštíviť už druhý rok po sebe. Vybral som si skupinu žijúcu v európskej časti Ruska – Neneckom autonómnom okruhu, konkrétne na polostrove Kanin. Všetci Nenci sa v zimnom období presúvajú na juh („в низ“) na zimné pastviny. Títo „moji“ do Mezenského rajónu v Archangeľskej oblasti. Ich cesta dlhá skoro 500 kilometrov začína v novembri. Koncom januára, po troch mesiacoch na cestách, dorazia do svojho cieľa pri dedine Karyepolye („Карьеполье“).

Foto: Marcel Rebro

Ako vyzeral život tohto etnika kedysi a čo sa v 21. storočí zmenilo?

Napríklad v minulosti používali výhradne sane, dnes dávajú prednosť snežným skútrom. Sú rýchlejšie a netreba ich každé ráno pred jazdou naháňať po okolí. Na druhej strane, skúter sa sám nenapasie a v drsných podmienkach tundry ho treba v podstate neustále opravovať, hlavne tie modernejšie vybavené elektronikou. A keď skúter doslúži, narozdiel od soba sa z neho nedá uvariť polievka a ani ušiť oblečenie. S odpadovým hospodárstvom si ale Nenci zatiaľ starosti nerobia. Prvá generácia ruských Buranov je v podstate nezničiteľná. Yamahu, čo vyhrali v súťaži počas mrazov, garážujú v stane a ak to nie je nutné, ani ju nepoužívajú.

Foto: Marcel Rebro
Foto: Marcel Rebro

Na ťahanie sa používajú v zime na snehu tri soby, v lete na tráve štyri až päť. Vedúci sob je vždy vľavo. Ich výcvik trvá zhruba jeden rok a začína vždy na jar, keď sú zvieratá po zime vyčerpané a teda aj ľahšie zvládnuteľné. Záprah sa ovláda pomocou špagátu a dlhej palice – cez vedúceho soba. Špagátom sa určuje smer – krátke trhanie vľavo, plynulý ťah vpravo. Rýchlosť sa ovláda palicou. Pridáva sa poťukaním, brzdenie som nepochopil. Nevadí, soby aj tak vždy časom spomalia a postupne zastavia, ak sa dá „noha z plynu“.

Na saniach jazdia neuveriteľne rýchlo a obratne. Keď naháňajú stádo, jazdia po stojačky – aby mali lepší výhľad. Keď sa premiestňujú, dávajú prednosť pohodlnejšej jazde v sede. A premiestňujú sa na naozaj veľké vzdialenosti. Ich stáda sa voľne pohybujú v okolitých lesoch a ranná cesta za nimi môže trvať aj viac ako hodinu.

Foto: Marcel Rebro

Čo sa komunikácie týka, majú v každej  brigáde jeden satelitný telefón. Používajú výhradne SMS, hovory sú drahé. Počas svojej každoročnej púte prechádzajú cez miesta, kde je signál GSM. S „brigadírom“ (náčelníkom) 8. brigády Jigorim si tak môžem volať v novembri / decembri a apríli / máji.

Ako sa so zmenou, ktoré prinieslo 20. a 21. storočie do ich životov vysporiadali? Chcú sa aj oni viac včleniť do moderného sveta alebo skôr spomínajú na staré časy a tradície?

Nenci žijú v zásade rovnako ako ich predkovia pred desiatkami rokov. Väčšinu toho, čo potrebujú, získavajú z prírody lovom sobov a zberom plodín. Sú to naozajstní nomádi severu. Polovicu roka strávia na ceste. V zime sa presúvajú na juh a začiatkom jari späť na sever.  Každá rodina. respektíve domácnosť má zhruba 100 skrotených sobov. Zvyšok stáda sa pohybuje voľne v okolí. Stádo „brigády“ má 2500 až 3500 kusov.

Foto: Marcel Rebro
Foto: Marcel Rebro

Režim na ceste je stereotypný a ovplyvnený svetlom – slnko vychádza okolo deviatej hodiny a zapadá tesne po štvrtej. Okolo desiatej začínajú baliť tábor a zhromažďovať jelene. Okolo jednej vyrážajú na pochod a putujú s celým stádom 3-4 hodiny. Približne o piatej hodine prichádzajú na „stojanku“. Rozložia stany, navaria jedlo a odpočívajú. Na jednom mieste ostávajú 1-2 dni a idú ďalej.

Tábor sa nazýva „brigáda“. Tá moja je ôsma z celkového počtu deväť. Kedysi ich bolo dvanásť, ale počet sa každým rokom zmenšuje. A zmenšuje sa aj počet príslušníkov v brigáde. Ešte nedávno bolo v každej brigáde 5-6 stanov (rodín), dnes sú 3-4. Áno – stanov. Títo ľudia žijú celý rok v stanoch a väčšina z nich v živote nespala v budove. Tradičné kužeľovité stany „čumy“ dnes už nahradili modernejšie celtové s drevenou podsadou, ale stále je to stan s pôdorysom 4 x 5 metrov. Obývačka, kuchyňa, jedáleň a spálňa v jednom.

Foto: Marcel Rebro

Tepelný komfort v stane zabezpečuje železná piecka – „buržujka“. Dreva je všade dosť, len izolácia stanov je slabšia. Prikladať treba neustále a v noci aspoň každé dve hodiny.

Moderný svet láka hlavne mladých, po skončení štúdia na internátnej škole sa už nechcú vracať k brigáde do tundry. Spoznali vymoženosti, ktoré im život pastierov sobov priniesť nemôže. Ako mi raz povedal Jigori, „najväčší problém mladých je internet. Vidia tam veci, ktoré ich lákajú a vytrhávajú od tradičného spôsobu života“.

Z čoho a ako Nenci žijú?

Hlavným zdrojom príjmov Nencov je predaj sobieho mäsa. Oficiálna cena za výkup je 300 rubľov (4 EUR) za kilogram. Neoficiálne ho predávajú v mestách a dedinách za 320 – 350 rubľov. Výhodnejším artiklom je sobie parožie. Priekupníci ho vykupujú za 1000 rubľov za kilogram. Končí vraj v Číne, kde sa z neho vyrába elixír na potenciu. Vraj.

Ešte pred desiatimi rokmi to nerobili. Keď však zistili že parožie sa dá výhodne speňažiť, pília ho tesne pred tým, ako by ho soby zhodili prirodzene. Hľadať zhody po lese je totiž náročné. Parožie je odumreté tkanivo a pílenie nie je bolestivé. Pre zvieratá je to aj tak stresujúce a mnohé sa bránia. U sobov majú na rozdiel od našich jeleňov parohy samce aj samice. Samiciam nechávajú jeden paroh, aby mohli brániť mladé.

Foto: Marcel Rebro
Foto: Marcel Rebro

Ako vyzerá ich bežný deň?

V brigáde sa stále niečo deje. Nikto sa nepoflakuje, každý presne vie, čo má robiť. A je čo robiť. Nenci si všetko zhotovujú sami z materiálov, ktoré im poskytuje les a soby. Od oblečenia a topánok až po postroje a sane. Sú to multiremeselníci lesa a tundry.

Rytmus, samozrejme, určujú soby. Keď sa z lesa ozve dupot kopýt a pokriky honcov, každý nechá rozrobenú prácu a smeruje k ohrade. Po tom, čo sa soby zhromaždia v ohrade, prichádza sled aktivít, ktorým sprvoti nerozumieme. Niektoré oddeľujú od stáda na výcvik alebo na konzumáciu, iné len kontrolujú, ďalším pília parožie.

Foto: Marcel Rebro

Hlavné stádo sa však nachádza mimo brigády. Soby sa živia trávou, bylinkami, machom a lišajníkmi. Miestna tundra sú močiare a kopytami a rohami ich nej dokážu vyhrabať aj spod hlbokého snehu. Tento rok boli ale klimatické podmienky veľmi nepriaznivé. Po snežení prišlo prudké oteplenie a hneď nato silné mrazy. Výsledkom je vrstva ľadu pod snehom, ktorá zabraňuje sobom dostať sa k potrave. Soby sú preto odkázané na ihličie so stromov a utekajú do „lesov“ v tundre. Ani v lesoch ale nie je žrádla dostatok a tak sa stádo postupne delí na menšie a menšie skupiny.

No a práve takéto skupiny sme sa vydali jedného dňa zháňať. Traja chlapi z 9. brigády sú vonku už štvrtý deň. Vyráža za nimi Loňa a Fjodor. K Alexandrovi a mne sa pripája Jigori z osmičky.

Kto nevidel zimnú tundru, nemôže pochopiť jej majestátnosť. Nekonečná biela planina, len sem-tam prerušená skupinkou stromčekov. Narozdiel od púšte, žiadne duny alebo terénne nerovnosti. Biele more a treskúca zima. Nechápem, ako sa tu Jigori orientuje. Vidíme síce slnko, ale odchýlka pár stupňov môže znamenať vo výsledku rozdiel kilometrov. Čaká nás asi 45 kilometrov, čiže hodina a pol jazdy. Prvýkrát zastavujeme, keď zbadá Jigori stopu vlka. Čerstvá, ale nebežal smerom k stádu. Pokračujeme. Ďalšiu zastávku si vyžiadam ja. Chcem nafotiť niečo dronom. Chyba – zábery nestoja za nič a už ho viac nenaštartujem. Kým poletujem, dobieha nás Fjodor. Nezdržiava sa a mizne smerom na sever.

Po chvíli narážame na prvé soby a začína šialená naháňačka. Jigori ženie stádo, ja sa snažím fotiť zo zadného sedadla. Cítim sa ako dravec na love. Sme stádu stále za chrbtom, pred nami sneh zvírený kopytami. Jigori si to šinie nízkym porastom, ignorujúc pasažiera vzadu. Zrazu visím na konári a je mi dobre. Teda nevisím a dobre mi nie je. Je mi „bielo“. Nevšimol som si vetvu, pred ktorou sa Jigori zohol. Katapultovala ma zo sedadla a v sekunde ležím tvárou v snehu, otočený v smere jazdy. Asi som spravil salto dozadu. Škoda že to niekto netočil, muselo to byť epické.

Foto: Marcel Rebro
Foto: Marcel Rebro

Konečne dostávame stádo na otvorený priestor. Spomaľujeme. Jigori ma zavezie kúsok v smere plánovaného presunu a vráti sa k oddychujúcemu stádu. S úsmevom na tvári ho ženie priamo na mňa. Vôbec ma to neprekvapuje. Toto sme už spolu absolvovali a nie raz. Naskakujem na skúter a pokračujeme k hlavnému stádu. Tam nás už čaká Fjodor.

Chlapi vyberajú termosky – na dnes už majú „vyfárané“. Ja nie. Do západu slnka ostáva ešte hodina. Pobehujem medzi sobmi, hľadám dobré uhly, snažím sa ich dostať do zaujímavých kompozícií. Darí sa mi striedavo – zvieratá moje snahy buď nechápu alebo ignorujú.

V miznúcom slnku fotím gýčové zábery. „Do poľovníckeho kalendára“, ako by povedal môj brat Juraj. Slnko zmizne za horizontom a my vyrážame domov. Cez deň bola zima ako v ruskom filme a teraz sa ešte ochladilo. Cesta späť je nekonečná. Tundra je nekonečná. Zdá sa mi, že jazdíme v začarovanom kruhu. Po návrate zvládnem len zjesť polievku, skontrolovať omrznutý nos a zaspávam spánkom spravodlivých.

Na život potrebujú aj produkty, ktoré nenájdu, poprípade si ich nedokážu vyrobiť. Ako sa k nim dostanú?

Cestou na juh a potom späť na sever sa zastavujú na „veľký nákup“ v dedine Nes („Несь“). Je to najsevernejšie položené, trvalo osídlené miesto na polostrove Kanin. Nachádza sa tu aj internátna škola, ktorú navštevujú všetky deti Nencov vo veku od 6 do 15 rokov. S rodičmi sú dvakrát za rok – cestou na juh ich vyzdvihnú na „zimné prázdniny“. Späť do školy ich vezú v polovici februára na skútroch. Je to okolo 170 kilometrov cez tundru. Druhé prázdniny sú  letné, na tie deti vozí na Kanin vrtuľník a vrtuľníkom sa v septembri aj vracajú späť do školy.

Foto: Marcel Rebro

Nes je aj miestom, kde ostávajú žiť neneckí „penzisti“ – teda tí, ktorým už vek a zdravotný stav nedovolí kočovať so stádom. Neneckí muži (pastieri sobov všeobecne) majú oficiálny vek odchodu do penzie 50 rokov. Pre porovnanie – bežní Rusi odchádzajú do dôchodku vo veku 65 rokov, pri priemernom veku 64,7 rokov. Na severe Ruska je dôchodkový vek o 5 rokov nižší. Ženy odchádzajú do penzie v celej krajine 5 o rokov skôr.

Foto: Marcel Rebro

Nenci nakupujú v zásade vždy na polroka a celé zásoby vozia so sebou na saniach, jedna rodina ich používa 10 až 12 kusov. Logicky sú to len trvanlivé potraviny.

Zaujímajú sa o spoločenské či politické dianie v Rusku alebo vo svete?

No… politiku sledujú, ale ich postoj k nej je podobný ako k väčšine problémov – sú pragmatici a riešia len to, čo priamo vplýva na ich život. Tým, čo ho ovplyvniť nemôže, sa zbytočne natrápia.

Ako vyzerá ich tradičná kuchyňa? Mali ste možnosť ju ochutnať?

Základnou potravinou Nencov je sobie mäso. Pripravujú ho dusením alebo varením. Ako prílohu podávajú cestoviny – makaróny. Koreniny majú len základné, ale pokrm je veľmi chutný. Len neviem, ako by som ho hodnotil po pár mesiacoch. Okrem sobieho mäsa ich pokrm spestruje rybacina a sem-tam aj ulovený los. O prísun čerstvého mäsa núdzu nemajú. Soby nezabíjajú len počas jari, keď majú mladé a soby sú po zime vyčerpané. Vtedy konzumujú zásoby sušeného a nasoleného mäsa.

Foto: Marcel Rebro

Zeleninu a ovocie nekonzumujú v podstate žiadnu. Vitamíny majú z plodov, ktoré nazbierajú v tundre – čučoriedky, ríbezle a maliny. Dôležitým zdrojom vitamínov je aj sobia pečeň, ktorú konzumujú surovú. Zachytávajú sa v nej vitamíny (najmä C), ktoré soby získavajú zo „zelenej“ potravy.

Nenci majú prirodzenú intoleranciu na kravské mlieko. Pijú väčšinu roka vodu získanú topením snehu, teda demineralizovanú. Chýbajúce minerály získavajú z kostného špiku („костный мозг“). Konzumujú ho surový – takú zmrazenú tuhú hmotu. Rovnako majú intoleranciu na alkohol – podobne ako u amerických Indiánov alebo Japoncov za to môže absencia enzýmu alkoholdehydrogenáza.

Foto: Marcel Rebro

Vzhľadom na mínusové teploty po väčšinu roka skladujú potraviny vonku rozvešané po stromoch. Tak, aby na ne nedosiahli vlky alebo aj menej poslušné psy – lajky. Počas krátkeho leta, keď na Kanine teplota stúpa k 15°C, zakopávajú do jám v zemi.

Ako trávia svoj voľný čas a majú vlastne nejaký?

S voľným časom je to tam veľmi relatívne. Na jednej strane krátke dni a na druhej potreba stále niečo vyrábať, chystať a opravovať. Oblečenie, drevo, jedlo, skútre … stále je čo robiť. Po večeroch sa veľa rozprávajú. Respektíve vždy, keď sa stretnú. O bežných veciach. Taká výmena akumulátore v skútri je téma pokojne na hodinu. A príbehy z poľovačiek … to je kapitola sama o sebe.

Foto: Marcel Rebro

Nenci, podobne ako množstvo ďalších etník po celej planéte, žijú vo svete závislom od prírodných procesov a podmienok regiónu. Ovplyvňuje ich život prebiehajúca klimatická zmena? Pociťujú nejako dôsledky meniaceho sa sveta?

Klimatické zmeny ich ovplyvňujú veľmi výrazne. Názorným príkladom je tento rok. Oteplenie a následné suché mrazy spravili z tundry prostredie bez potravy pre stáda. Chcel som im ísť tento rok oproti a absolvovať časť cesty na juh s nimi. Kvôli vývoju počasia sa ale presunovali rýchlejšie a „moja“ 8. brigáda bola v čase môjho príchodu už na zimných pastvinách. Nevadí, aspoň mám o rok dôvod vyraziť na sever Ruska za Nencami opäť.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )