Ak ste premýšľali nad zmenou povolania, skúste sa poobzerať aj po niečom nezvyčajnejšom. Eva z času na čas reční na pohreboch. A aj keď ide o nemálo depresívnu činnosť, v mnohom dokáže človeku vnútorne pomôcť.
Na trhu práce je možné sa uplatniť v akomkoľvek odvetví. Eva, rodáčka z Detvy, sa rozhodla po štúdiu masmediálneho odboru na univerzite zostať v tom svojom. Na rovnakej univerzite, kde študovala, teraz aj vyučuje, popritom sa venuje redaktorskej práci pre regionálne rádio, no zrejme najpútavejšou časťou jej profesie je profesionálne recitovanie na občianskych obradoch.
Pod občianskymi obradmi je možné si predstaviť širokú škálu „podujatí“, ktoré organizuje mestská alebo obecná samospráva. Od svadieb, cez privítania detí do života až po tie smutnejšie obrady, ktorými sú posledné rozlúčky.
Eva pochádza z Detvy a rečnenie na pohreboch patrí medzi jedno z jej povolaní už od 15 rokov. Samozrejme, najskôr to bola viac-menej voľnočasová aktivita. „Bola to náhoda. Začala som s tým v pomerne mladom veku,“ začína svoje rozprávanie o tom, ako sa vôbec k rečníctvu na pohreboch dostala.
„Pravda je taká a vlastne úplne nudná, že keďže som sa vždy venovala prednesu poézie, tak ma moja mamka zapojila do činností Zboru pre občianske záležitosti (ZPOZ), ktorý funguje pri každom mestskom alebo obecnom úrade. Je to združenie, ktoré zabezpečuje všetky občianske obrady, teda aj pohreby alebo presnejšie občianske rozlúčky,“ vysvetľuje.
Chcete byť rečníkom na pohreboch? Buďte kreatívny
Rečníctvu a prednesu na občianskych obradoch sa s menšími prestávkami venuje už 20 rokov a za ten čas stihla absolvovať a zažiť na nich všeličo. Zároveň však dodáva, že určite nejde o prácu, respektíve činnosť, ktorej sa môže venovať hocikto. Treba na to najmä mať povahu a, samozrejme, aj určité predpoklady.
„V prvom rade by mal byť človek psychicky odolný. Predsa, je v priamom kontakte so smrťou a hlavne smútkom pozostalých, to býva niekedy náročnejšie. Vedieť sa odosobniť, čo je zvlášť ťažké, ak túto činnosť vykonávate v rodnom meste, navyše ak je také malé ako to moje, kde sa každý s každým pozná,“ hovorí Eva o vlastnostiach, ktoré by si mal človek osvojiť predtým, ako sa na kariéru rečníka na obradoch odhodlá.
Samozrejmosťou sú ale najmä rečnícke schopnosti, nemať trému pri verejnom vystupovaní za akýchkoľvek okolností, no a taktiež by mal byť aj skutočne tvorivý. „Napísať rozlúčkovú reč, ktorá nebude zbytočne plná klišé či extrémne emocionálnych fráz, to chce istú dávku kreativity. Neskĺznuť do pátosu, ale zachovať najmä ten ľudský rozmer,“ vysvetľuje.
Práca, ktorá sa na vás môže podpísať
Aj keď sa ale Eva tejto činnosti nevenuje na full-time, dodáva, že to pokojne zamestnaním na plný úväzok môže byť. „Určite sa tomu dá venovať na 100 %. Viem o tom, že existujú firmy, ktoré v tejto oblasti podnikajú, čiže poskytujú full servis – aj vrátane zabezpečenia tej, povedzme, umeleckejšej časti (rozlúčková reč, báseň, pieseň a podobne). Čiže určite v rámci súkromnej sféry to môže byť celkom zaujímavý biznis a najmä stabilný, čo je objektívny fakt,“ hovorí.
Treba však brat ohľad na to, že nech to vyzerá akokoľvek jednoducho, nie je tomu tak. Jedna strana je totiž príprava na udalosť, či už ide o veselú alebo smutnú, a druhá zas to, ako to môže na človeka vplývať. Eva si za tie roky vybudovala aj určitý obranný mechanizmus a snaží sa podať vždy čo najlepší výkon. Nie vždy sa to však dá a niekedy sa to podpíše aj na jej psychickej pohode.
„Je to dosť individuálne. Ono občianska rozlúčka je dosť špecifická vec. Bezpochyby je to smutná udalosť, najmä pre rodinu. Pristupujeme k tomu s pokorou a úctou, hlavne v komunikácii s nimi, ale človek sa neubráni chvíľkovému uvoľneniu v „zákulisí“,“ hovorí. Ale je to tak podľa nej v poriadku, pretože pre rodinu je pohreb konkrétna, výnimočná chvíľa, aj v tom smutnejšom ponímaní. Pre tímy ľudí, ktorí to celé organizačne zastrešujú, je to zas opakujúca sa práca.
„Tým chcem povedať, že niekedy sa neubránime ani vtipným situáciám, najmä ak sme zosnulého poznali alebo ho poznali starší kolegovia. Tu sa zas prejaví čaro malomesta a staršej generácie, ktorá prežila kus života. Často sú to ich bývalí kolegovia, susedia, ale aj priatelia a popri tom smútku počúvam aj kopu vtipných zážitkov. Musíme to vyvažovať, inak to nejde,“ dodáva Eva.
Dochádza aj k humorným situáciám
Na samotný smútočný obrad sa Eva pripravuje rôzne. Všetko záleží od okolností a, samozrejme, reč a mnohé ďalšie veci, ktoré na pohrebe majú odznieť, konzultujú s pozostalými. Eva však najčastejšie recituje, no cudzia jej nie je ani pozícia rečníka. Ako sa na tieto dve veci pripravuje?
„Čo sa týka básni, tak čerpám skôr z výberu, ktorý poskytujú rôzne publikácie vydávané špeciálne pre potreby ZPOZu. Ale v prípade, že si rodina želá niečo konkrétne, vieme to prispôsobiť. Ak som v pozícii rečníka, tak rozlúčková reč sa píše „na mieru“,“ vysvetľuje Eva. Základnej štruktúry sa pridŕžajú, ale keďže každý pohreb je špecifický a rovnako tak bol aj život zosnulého, cez rozhovor s pozostalou rodinou detaily spoločne dolaďujú a reč prispôsobujú. Dĺžka prípravy jednotlivých textov tak zberá rôzne veľa času aj vzhľadom na to, čo rodina chce, aby v smútočnej reči odznelo.
Mnohokrát však smútočné reči nie sú len vyslovene smutné. Rodina chce smútiacim prítomným zosnulého pripomenúť v čo najkrajšom svetle. Často tak smutné pasáže reči striedajú tie veselé plné rôznych príhod. Pohreby tak môžu prítomným pokojne aj vyčarovať úsmev na tvári či vyvolať komické situácie. A deje sa to nielen v súvislosti so smútočnou rečou, ale napríklad aj výberom piesne, ktorú pozostalí pre svojho nebohého príbuzného vyberajú.
„Pozostalí chcú často konkrétnu pieseň napríklad pri vynášaní rakvy z Domu smútku či skôr Domu nádeje, ako znie dnešný názov. V tejto súvislosti som zažila aj vtipné situácie, keď pri tej poslednej ceste zosnulého znela skladba Highway to Hell od AC/DC,“ prezrádza Eva jednu z humorných príhod. „Ale nazdávam sa, že to bolo myslené dobre.“
Korona zvýšila počet svadieb
Eva sa tejto činnosti síce venuje len doplnkovo, keďže sa z rodného mesta presťahovala inam, aj tých párkrát do mesiaca sa však dokáže zapotiť. V podstate ju ani nemôže brať ako nejakú brigádu, keďže odmena za rečnenie na pohreboch sa v jej prípade nepohybuje v stovkách, ale skôr len v desiatkach eur mesačne. Samozrejme, môže sa to líšiť od mnohých aspektov. Tým je aj rozpočet, ktorým obec alebo mesto stojace za občianskym obradom disponuje.
Nebudeme klamať, pretože je to smutný fakt, ale ľudia budú umierať stále, takže v podstate sa táto činnosť dá robiť aj trvalo a mať ju ako hlavný job. To nám potvrdila aj Eva. „Pohreby budú stále, čo ma však prekvapilo, bol nárast občianskych sobášov, ktorý nastal počas korony. Je to najmä preto, že ľudia sa z rôznych pragmatických dôvodov potrebujú zosobášiť a tú oslavu si nechávajú po uvoľnení pravidiel. Aj preto sa nám stáva, že za službu máme 7-10 sobášov, a to veru nie je žiadna sranda,“ hovorí Eva.
Ak by si však mala vybrať, či sa jej lepšie reční na pohreboch alebo na svadbách, vybrať si nedokáže. Každý obrad má svoje špecifiká a je fajn, že môže jednotlivé „podujatia“ počas pridelenej služby na mestskom úrade striedať. Človek, ktorý sa tomu venuje totiž často tiež potrebuje niekde svoj smútok z niečoho vyventilovať. A práve rečnenie na pohreboch môže byť aj podľa Evy celkom vhodná alternatíva vlastnej rehabilitácie.
Nahlásiť chybu v článku