Foto: John B Watson [Public domain], via Wikimedia Commons

Dobré ráno, je streda 10. apríla a my máme pre vás pripravený ďalší Interez PODCAST.

Vitajte pri ďalšom dieli pravidelného týždenného Interez podcastu. Prinášame vám ho každú stredu ráno. Ak ste nestihli tie minulé, nájdete ich na tomto odkaze


V dnešnom podcaste si budete môcť vypočuť:

  • Zakladateľ behaviorizmu John Broadus Watson stojí za jedným z najneetickejších experimentov všetkých čias. Len 9-mesačného Alberta naučil báť sa plyšových hračiek či Santa Clausa.
  • Filmové novinky: Návrat Hellboya, najdesivejšie dielo Kinga Cintorín zvieratiek, či animák Princ Krasoň.
  • Slovensko sa konečne oficiálne pridalo ku krajinám, ktoré povedalo nie jednorázovým plastom. Platiť bude od januára 2021.
  • Región Kysúc sa už čoskoro bude môcť tešiť z novej atrakcie. Dokončujú tu novú rozhľadňu.

Dajte mi na výchovu tucet zdravých detí a ja vám zaručím, že z každého z nich vychovám špecialistu podľa náhodného výberu – lekára, právnika, umelca, obchodníka, zlodeja alebo aj žobráka, bez ohľadu na jeho talent či vlastnosti jeho predkov.“ Tak znie azda najznámejší výrok amerického psychológa a zakladateľa behaviorizmu Johna Watsona, ktorý skúmal podnety a reakcie na ne z pohľadu psychológie. Na svoje experimenty však okrem zvierat využíval aj ľudí. Jeho najznámejším objektom skúmania bol len niekoľko mesačný Albert.

Neetický experiment

Watson pri svojich pozorovaniach zistil, že hluk patrí k nepodmieneným stimulom detského strachu. Chcel preto riadeným experimentom potvrdiť hypotézu, že hluk ako stimul možno použiť k vyvolaniu podmieneného strachu dieťaťa voči určitému objektu. Hypotézu však plánoval posunúť ešte ďalej a vyvolanú reakciu generalizovať na všetky podobné stimuly. Výsledkom teda bolo, že malé dieťa naučil báť sa zajaca, plyšovej hračky či Santa Clausa.

Spolu s Watsonom sa na experimente podieľala aj jeho postgraduálna študentka Rosalie Raynerová. Skúmaným subjektom bol v tom čase len niekoľko mesačný Albert, ktorého skutočná identita nie je ani po takmer storočí známa. Experiment prebiehal pomerne jednoducho. V jej prvej fáze bolo potrebné zistiť, či Albert nemá fóbiu z objektov, ktoré mali byť súčasťou budúceho skúmania. Watson teda Albertovi ukázal laboratórneho potkana, bieleho králika, psa, ale aj bielu vatu či masku Santa Clausa. Albert sa samozrejme žiadneho z týchto predmetov nebál, naopak, pri kontakte so zvieratami prejavoval typický detský záujem o hru a kontakt so zvieraťom. Druhá fáza experimentu mohla začať.

Hluk ako stimul strachu

V nasledujúcej fáze začal Watson postupne skúmať vytvorenie podmieneného strachu u malého Alberta. K dieťaťu opäť priniesli bieleho laboratórneho potkana a Albertovi dovolili sa so zvieraťom pohrať. Vždy keď sa ho dotkol však Watson za jeho chrbtom udrel kladivom po kovovej tyči. Albertovou reakciou na hlasný nečakaný a nepríjemný zvuk bol samozrejme strach prezentovaný hlasným plačom. Takéto stretnutia prebiehali niekoľkokrát, vždy s rovnakým scenárom. Stretnutie s potkanom a búchanie kladivom vyvolávajúce detský plač.

Po určitom čase sa Watson dočkal očakávaného záveru. Nepodmienený strach z hluku sa u Alberta premenil na podmienený strach z bieleho potkana. Búchanie kladivom do kovovej tyče už nebolo potrebné. Keď Albert zbadal laboratórneho potkana, ten pre neho predstavoval stimul strachu. Okamžite sa rozplakal a od potkana sa snažil čo najviac vzdialiť. Albertov strach sa navyše generalizoval na všetky podobné predmety. Albert sa po novom rozplakal pri stretnutí s nevinným králikom, chlpatým psom či dokonca pri pohľade na masku Santa Clausa s bielou bradou.

Foto: John Broadus Watson (Unknown (pre-1923 photo) Watson, per the link in the source, left Johns Hopkins in 1921 (on bad terms). This is a photo of him there. [Public domain], via Wikimedia Commons)

Nejasné výsledky a kritika odborníkov

Watsonovi sa experiment síce podaril, no len veľmi ťažko by sme ho mohli považovať za všeobecne platný. Vykonal ho totiž na jedinom subjekte a nedisponoval žiadnou kontrolnou skupinou. V modernej psychológii by teda jeho závery vedecká spoločnosť ani náhodou neprijala. Aj keď v prvej polovici 20. storočia to tak nebolo, dnes by bol Watson ostro kritizovaný aj za charakter a priebeh experimentu. Len ťažko by sa našla krajina, ktorej zákony by takýto neetický experiment na dieťati v súčasnosti povoľovala.

Watson je medzi psychologickou odbornou verejnosťou dodnes kritizovaný aj za to, že strach vyvolávaný chlpatými bielymi predmetmi u malého Alberta neodstránil napriek tomu, že niekoľko takýchto spôsobov poznal a aj o nich otvorene rozprával. Psychológovia síce predpokladajú, že Albert sa vo vyššom veku tohto strachu prirodzene zbavil sám, no je možné, že dôsledky traumatizujúceho zážitku zo skorého detstva ovplyvňovali jeho osobnosť aj naďalej.


Podcast portálu Interez môžete bezplatne počúvať a samozrejme odoberať na týchto platformách:


Ďakujeme, že ste opäť počúvali Interez PODCAST, majte príjemný zvyšok týždňa. 

Príbehy
0
Komentovať (0)