Záber z filmu Duna. Foto: MovieStillDB

Podľa vedcov by život na nehostinnej planéte z filmu Duna bol možný.

Momentálnym trhákom kín po celom svete je film na základe epickej série sci-fi kníh od Franka Herberta. Dej Duny sa odohráva v ďalekej budúcnosti na púštnej planéte Arrakis. Herbert v príbehu navrhol bohato podrobný svet, ktorý sa na prvý pohľad javí taký skutočný, že by sme sa mohli seba samých pýtať, či by sme v ňom dokázali prežiť. 

Ak by však existoval taký svet, aký by naozaj bol? Túto otázku si položili aj traja vedci – Alex Farnsworth z Bristolskej univerzity zaoberajúci sa v oblasti meteorológie, Michael Farnsworth z univerzity v Sheffielde zaoberajúci sa výskumom budúcnosti elektrických strojov a Sebastian Steinig z univerzity v Bristole zaoberajúci sa modelovaním paleoklimatu.

Nastavenie modelu

Títo vedci so zameraním na špecifické odbory v oblasti klimatického modelovania simulovali klímu na planéte Arrakis, uvádza portál The Conversation. Tu je vizualizácia planéty:

EarthModelRotating

Na webovej stránke Climate Archive si môžete lepšie pozrieť ich prácu. Keď vedci skončili, veľmi ich potešilo zistenie, že Herbert predstavil prostredie, ktoré by mohlo byť skutočne obývané, aj keď nehostinné.

Vedci začali s klimatickým modelom, ktorý sa bežne používa na predpovedanie počasia a klímy tu na Zemi. Museli stanoviť fyzikálne zákony, potom zadať údaje o tvare hôr až po intenzitu Slnka alebo zloženie atmosféry. Model potom simuloval klímu a ukázal, aké by mohlo tam byť počasie.

Rozhodli sa zachovať rovnaké základné fyzikálne zákony, ktoré riadia počasie a klímu tu na Zemi. Ďalšie údaje o topografii a jej obežnej dráhe čerpali z románov a zo sprievodnej encyklopédie k románom.

Nakoniec modelovali zloženie atmosféry. Z veľkej časti je podobná tej zemskej, aj keď s menším množstvom oxidu uhličitého. Najväčší rozdiel je v koncentrácii ozónu a kým v spodnej atmosfére na Zemi je ho iba 0,000001 percenta, na Arrakise je to 0,5 percenta. Ozón je dôležitý, pretože je až 65-krát účinnejší pri otepľovaní atmosféry ako oxid uhličitý.

Po zadaní všetkých informácií museli čakať až tri týždne, aby superpočítač dokázal vykonať státisíce výpočtov potrebných na simuláciu.

Podnebie Arrakisu je v podstate pravdepodobné

Knihy a film opisujú planétu s nemilosrdným slnkom a pustinami s pieskom a skalami. Pri polárnych oblastiach, smerom k mestám Arrakén a Kartágo, sa klíma začína meniť.

Model vedcov hovorí, že teploty v trópoch sa na Arrakise pohybujú v najteplejších mesiacoch okolo 45 °C a v najchladnejších neklesnú pod 15 °C. Najextrémnejšie teploty by sa vyskytli v stredných zemepisných šírkach a polárnych oblastiach. Letá by boli v púšťach horúce až na úrovni 70 °C. Zimy by boli tiež extrémne – až -40 °C v stredných zemepisných šírkach a až -75 °C na póloch.

Záber z filmu Duna. Foto: MovieStillDB

Aj keď rovníkové oblasti dostávajú viac energie zo Slnka, v modeli majú polárne oblasti Arrakisu podstatne viac atmosférickej vlhkosti a vysokú oblačnosť, ktorá pôsobí na otepľovanie klímy, pretože vodná para je tiež skleníkovým plynom.

Kniha tvrdí, že na planéte neprší. Model vedcov naznačuje, že by sa vyskytli malé zrážky, obmedzené však iba na vyššie zemepisné šírky v lete a na jeseň na hory a náhorné plošiny. V knihe sa tiež spomína, že existujú polárne ľadovce na severnej pologuli. Tu sa kniha najviac líši od modelu vedcov. Podľa nich by letné teploty všetok ľad roztopili a v zime by neexistovalo žiadne sneženie.

Horúce, no obývateľné

Dokázali by ľudia prežiť? Je podstatné vychádzať z predpokladu, že ľudia v románe majú podobnú tepelnú toleranciu, ako dnešní ľudia. Ak je to tak na rozdiel od knihy a filmu by boli trópy najviac obývanou oblasťou.

Stredné zemepisné šírky, kde žije väčšina ľudí, sú v skutočnosti najnebezpečenejšie. V nížinách by podľa modelu boli teploty často nad 50 až 60 °C, maximálne denné teploty by boli aj vyššie.

Ilustračná foto: Pixabay

Mestá ako Arrakén a Kartágo by trpeli tepelným aj chladovým stresom, niečo ako extrémna verzia častí Sibíri na Zemi, kde sa striedajú horúce letá s extrémne chladnými zimami.

Je dôležité záverom uviesť, že Herbert napísal svoj prvý román Duna už v roku 1965. Bolo to dva roky predtým, ako čerstvý nositeľ Nobelovej ceny Syukuro Manabe zverejnil svoj prvý klimatický model. Treba mu uznať, že vzhľadom na to, že nepoužíval superpočítač, ani moderné klimatické modely, dokázal vytvoriť tak konzistentný a v podstate fungujúci fantastický svet.

1
Uložiť článok
Komentovať