Foto: MatoVeve Have Gone Mad

Maťo a Veronika sa bez prípravy vydali na 5000 km dlhú cyklotrasu naprieč Európskym kontinentom. Po viac ako polovici trasy nám prezradili svoje zážitky a pocity.

Veronika a Maťo sú cestovatelia na plný úväzok. Predali všetky hmotné veci, všetko čo ich držalo na jednom mieste a vydali sa spoznávať svet. V našom predošlom spoločnom rozhovore sme sa rozprávali práve o tom, ako to dokázali, čo ich k tomu viedlo a o ich zážitkoch z Južnej Ameriky. Po krátkej pauze na Slovensku sa však pustili do ďalšieho dobrodružstva. Viac ako 5000 km na bicykloch naprieč celou Európou. 

Keď sme boli naposledy v kontakte, brázdili ste Južnou Amerikou. V apríli ste sa však vrátili opäť na Slovensko. Aký to bol pocit, vrátiť sa po dlhom čase domov?

V Južnej Amerike sme strávili 7 mesiacov. Bolo nám tam veľmi dobre. Galapágy, Patagónia, Machu Picchu… Splnili sme si strašne veľa snov. Ale akurát na Juhoamerickom kontinente končilo leto, takže bol najvyšší čas sa presunúť do Európy a konečne si vychutnať leto. Bude to naše 19. v poradí. Už 10. rok sa nám úspešne darí vyhýbať sa zime. Žijeme mimo Slovenska viac ako 11 rokov. Každý návrat domov je pre nás oslavnou udalosťou, dovolenkou na ktorú sa tešíme.

Foto: MatoVeve Have Gone Mad

Dlho ste však na Slovensku nevydržali. Prejsť na bicykli od Atlantiku po Čierne more? Ako vás to vôbec napadlo?

Doteraz sme veľa chodili a trekovali. Potrebovali sme trochu zmenu. Plávať toľké kilometre by sme nezvládli, tak zostali už len bicykle. V Európe sme nežili už mnoho rokov, veľmi nám chýbala a chceli sme si ju naozaj užiť. Venovať jej toľko času, koľko si zaslúži. Bicyklovanie je asi taká rýchlosť, ako v minulosti koče ťahané koňmi. Trasa, ktorú sme si vybrali (Eurovelo 6, cca 5000km) má byť tá najjednoduchšia zo všetkých, ktoré Európska únia vybudovala. Keď to zvládnu penzisti, tak musíme aj my. To sme ešte nevedeli, že oni chodia na elektrických bicykloch.

Za sebou máte takmer 3000 km. Ako ste na tom fyzicky? Boli ťažké začiatky, alebo to začína byť problém práve po takejto dlhej vzdialenosti?

My vlastne nie sme ani cyklisti, a preto nám prvé týždne dali dosť zabrať. Aj keď sme si nakúpili kraťasy s vypchávkami, zadky nás boleli skoro dva týždne. K tomu sa pridávali kolená, kríže, krk, achilovka, zápästia…Na čo si spomenieme, to nás bolelo. Ale podľa Maťovej životnej múdrosti, treba tomu dať takých 2000 km a ak bolesť neprejde, treba s tým niečo robiť.

A tak aj bolo. Po dvoch týždňoch zrazu takmer všetko prešlo. Už nás zadky ani kolená nebolia, dokonca aj chrbát a kríže sú na tom super. Jediné čo nás trápi, sú zápästia. Ale s drobnými boliestkami treba rátať, keď sa vyberieš na 5000 km cestu bicyklom bez prípravy.

Pripravovali ste sa na túto dlhú cestu nejakým špeciálnym spôsobom? Kondičné tréningy, alebo niečo podobné?

Hahaha, my sme očividne strašní pankáči. Ani raz nám nenapadlo, že by sa nám cykloturistika nemusela páčiť. Boli sme sa dvakrát previesť, vyskúšať Maťov nový bicykel, či ho dobre poskladal. Ale strašne nás boleli zadky už po 10 km, tak sme to s tréningom ďalej nepreháňali.  Zato sme strávili dosť veľa času nad štúdiom trasy. Každý deň sme vedeli dopredu, koľko kilometrov chceme prejsť, kde sa chceme zastaviť, aké pamiatky vidieť. Veronika je týmto spôsobom veľmi vtipná. Hlavne preto, že nám naplánovala zopár 130 km dní, ktoré sme hneď na začiatku cesty zavrhli. Robíme maximálne 70-90 km denne. A aj napriek tomu padáme do postele mŕtvi každý večer.

Čo všetko máte vlastne so sebou? Pri cestovaní na bicykli zrejme treba premyslieť každý gram naviac. Koľko asi vážia vaše dopravné prostriedky aj s nákladom?

Celkový náklad na bicykli je 20 kg pre každého plus jedlo na 1 až 2 dni a 3 litre vody. Je to úplne iný štýl bicyklovania, ako keď sa raz za čas vyberieme na výlet na hrádzu. Máme ťažký náklad, lebo si nosíme so sebou stan, kuchyňu a samozrejme všetku techniku a elektroniku na natáčanie. Laptop, dron, kamera, nabíjačky, iPady, sme ako pojazdné filmárske štúdio. Do toho ešte máme náhradné diely a náradie. Vlastne toto všetko nosí Maťo a záhadou zostáva čo tvorí 20 kg na Veronikinom bicykli. Ale už sme si zvykli. Už nám to ide super a váhu nákladu ani necítime. To, že máme stan nám dáva obrovskú slobodu. Veľmi často zakempujeme pri vode nadivoko a užívame si samotu.

Za sebou máte Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko a aktuálne brázdite Rakúsko. Sú podmienky na cykloturistiku v týchto krajinách na lepšej úrovni ako u nás? V čom vidíte najväčšie rozdiely?

Trasa, ktorú ideme je vybudovaná tak, aby sa bez problémov a väčších obmedzení dala prejsť od Atlantiku až po Čierne more na bicykli. Sme naozaj pozitívne prekvapení, aká je tu všade vybudovaná cyklistická infraštruktúra. Najviac nás prekvapilo Francúzsko, kde 70% celej trasy bolo len na cestách určených pre cyklistov. Či ste v meste alebo mimo, prístup vodičov áut voči cyklistom je na neuverenie, nikdy nás svojou jazdou neohrozujú, netrúbia, aj keď nie sme na priechode, všetci nás automaticky púšťajú cez cestu.

Na každej križovatke máme svoj vlastný cyklistický semafor, dedikovanú cestu, každý sa nám zdraví, ľudia sa na nás usmievajú všade, kam dôjdeme. Doteraz sme v miernom šoku. A samozrejme popri trati sú opravovne bicyklov, BnBs, cenovo dostupné kempy, záhradné reštaurácie priamo pri vode. Úplná paráda. To isté platí aj o Nemecku, Švajčiarsku a Rakúsku. Pre malé dedinky pozdĺž riek sú cyklisti zdrojom príjmov a veľmi si nás vážia. Uvidíme, aké to bude keď prídeme na Slovensko, keďže cesta vedia aj cez našu domovinu.

Z Vašich príspevkov na sociálnych sieťach som pochopil, že neustále na trase míňate nejaké hrady a zámky. Koľko ste ich zatiaľ navštívili?

Veronika chcela túto dovolenku absolvovať s heslom: Castle a day keeps doctor away. Ale pre zachovanie a pokračovanie nášho 13-ročného vzťahu sa musela uskromniť. Keď už sme dávali dva hrady za deň, prišla vzbura. Zatiaľ sme na čísle 17, čo sa týka zámkov, 19 viníc spojených s ochutnávkou vína, 1 vodopád, 4 kláštorné pivárne (tam už zrazu až taký veľký odpor z mužskej časti nášho dua nebolo cítiť) a nespočetné množstvo prekrásnych historických námestí, kostolov a pod.

Najzaujímavejší zážitok z prvých 2000 km?

Z vecí, ktoré sme videli, na ktoré len tak nezabudneme, sú podzemné chodby vytesané do kameňa pod hradom Bréze vo Francúzsku. Nazývajú ho aj hrad pod hradom. Švajčiarsky vodopád Rhine falls, kde nám príroda opäť raz ukázala, kto je pán na Zemi. Nemecké mesto Konstanz, kde bol upálený Ján Hus. A konečne sme ochutnali žabie stehienka.

Najlepšie sú však zážitky s ľuďmi. Stalo sa nám, že sa nám ozvali kamaráti, ktorých sme nevideli 10 rokov. Pozvali nás na kávu a zrazu si nás nechali u seba na víkend, spoznali sme sa s celou rodinou a bolo to super. Takto sme vlastne v každej krajine stretli známych, priateľov alebo rodinu, ktorí sa predbiehali v tom, ako nás pohostiť.

Takisto sme zažili skvelé stretnutia cez organizáciu Warmshowers, ktorá je sústredená na cyklistov. Na začiatku sme oslovili dvoch ľudí a obaja si nás bez váhania zobrali ku sebe domov. V Nantes dokonca majiteľka bytu doma nebola, ale nakázala kamarátovi, aby nás počkal, všetko ukázal a už sme si potom v jej byte kraľovali sami. Proste ľudia sú skvelí.

Do cieľa vám zostáva ešte asi 2000 km. Ktoré krajiny vlastne na trase navštívite a na čo sa najviac tešíte?

Celkovo máme prejsť 10 krajín, teraz sme v Rakúsku a vlastne už len nasledujeme Dunaj, až po deltu, kde sa vlieva do Čierneho mora. Budeme bicyklovať cez Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko, Srbsko, Bulharsko a Rumunsko. Doma si dávame prestávku, chceme si užiť leto, festivaly, rodinu. Máme radi, keď veci nie sú úplne tip top, najviac si užívame autentické zážitky, takže Rumunsko a Bulharsko asi nesklamú. Tešíme sa aj na parádnu maďarskú kuchyňu.

Pred sebou teda máte ešte poriadny kus cesty, no myslím, že už teraz rozmýšľate, čo podniknete ďalej. Prezradíte nám svoje plány?

Jasné, snažíme sa vždy myslieť zopár krokov dopredu. Okrem cestovateľských prednášok po festivaloch a na školách, už máme zadaný aj dátum odletu z Európy. Vraciame sa späť do Južnej Ameriky a pokračujeme tam, kde sme prestali. Už teraz máme naplánované Iguazu falls v Brazílii, v Kolumbii si zdokonalíme v škole Španielčinu, na Kostarike pozrieme kamarátov, ktorí sa tam usadili a na Kube sa stretneme s našimi maminami, ktoré sa už hotujú na výlet za nami. Cesta naprieč Južnou a Strednou Amerikou by nám opäť mala trvať 7 mesiacov.

Foto: MatoVeve Have Gone Mad

Viac príbehov a zážitkov Veroniky a Maťa nájdete na stránke projektu MatoVeve have gone mad. Sledovať ich môžete aj na YouTubeInstagrame či Facebooku.

Pozri aj: Známy slovenský cestovateľ nám prezradil, či sa dá blogovaním uživiť. Za sumu, ktorú mesačne zarobí, by sa nehanbil žiadny Slovák

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy