Foto: Unknown authorUnknown author, Public domain, via Wikimedia Commons

Mimoriadne nadaná Virginia mala ťažký, ale pozoruhodný život. Priatelia o nej vraveli, že nebola z tohto sveta.

Aj keď napísala úžasné literárne diela a priekopnícke feministické texty, jej sláva nebola založená iba na jej spisovateľskej kariére, ale aj na jej osobnom živote, ktorý fascinuje ľudí aj v súčasnosti. Aj napriek tomu, že celý život trpela záchvatmi hlbokej depresie, prejavmi bipolárnej poruchy a halucináciami, dokázala napísať nadčasové knihy plné pokrokových myšlienok. 

Detstvo v neobyčajnej rodine

Virginia Woolf, vlastným menom Adeline Virginia Stephen, sa 25. januára 1882 narodila do pozoruhodnej domácnosti jednej neobyčajnej anglickej rodiny. Jej otec, sir Leslie Stephen, bol podľa portálu Biography historik a bol jednou z najvýznamnejších osobností zlatého veku horolezectva.

Jej matka, Julia Prinsep Stephen, sa narodila v Indii. V mladosti pózovala pre niekoľkých maliarov z tajného bratstva Preraffaelistov, no neskôr sa stala zdravotnou sestrou a o tejto profesii napísala aj knihu. Pred spoločným sobášom boli obaja rodičia vdovcami.

Virginia mala troch vlastných súrodencov – Thobyho, Vanessu a Adriana, a štyroch nevlastných súrodencov – Lauru Stephen z otcovho prvého manželstva a Georga, Geralda a Stellu Duckworthovcov z matkinho prvého manželstva. Týchto osem detí žilo pod jednou strechou, no postupne sa začali diať zvláštne veci.

Mladá Virginia, 1902. Foto: George Charles Beresford, Public domain, via Wikimedia Commons

Dvaja bratia mali vzdelanie z univerzity v Cambridge, no všetky dievčatá sa učili doma. Avšak, vďaka mimoriadne vybavenej viktoriánskej knižnici, ktorú mohli doma využívať, mali kvalitný prístup k informáciám. Ich rodičia mali navyše mimoriadne dobré spoločenské aj umelecké kontakty a formovali ich svojimi slobodomyseľnými názormi.

Ako mladé dievča bola Virginia zvedavá, ľahkovážna a hravá. Založila rodinné noviny Hyde Park Gate News, aby dokumentovala vtipné anekdoty svojej rodiny. Neskôr však zažila traumy, ktoré zatemnili jej detstvo a poznamenali celý jej život.

Keď mala 13 rokov, musela sa vyrovnať s náhlou smrťou matky a o dva roky neskôr aj so stratou nevlastnej sestry Stelly, ktorá sa stala hlavou domácnosti po smrti matky. Tieto udalosti viedli k jej prvému psychickému zrúteniu.

Sexuálne zneužívaná nevlastnými bratmi

Virginia počas svojho života verejne vyhlásila, že bola v detstve sexuálne zneužívaná nevlastnými bratmi. Podľa portálu TIME to uviedla vo svojich pamätiach v roku 1939. Opísala, že jej nevlastný brat Gerald Duckworh sa dotýkal jej pohlavných orgánov a po smrti jej otca, ju aj jej sestru Vanessu začal zneužívať aj starší z nevlastných bratov, George.

Niektorí autori životopisov tvrdia, že Virginia si toto týranie vymyslela a jej výroky pripisujú psychickej chorobe. Podľa iných však táto domnienka mohla vzniknúť z toho, že ju niekoľko ľudí v jej okolí presviedčalo o tom, že tieto škaredé príbehy sú nepravdivé a sú len výplodmi jej divokej predstavivosti.

Mnohí odborníci však ohavné zážitky z detstva považujú za pravdivé, pretože boli podľa nich spúšťačom celoživotného boja s duševnými chorobami, pričom bez uznania týchto okolností nie je možné porozumieť jej dielam ani životu.

Neskôr, už ako dospelá žena, dokázala Virginia odvážne varovať pred sexuálnym zneužívaním v rodine. Prelomila tému, ktorá bola v tom čase ešte tabu a vydala svedectvo o ohavných zážitkoch verejne. Z pohľadu histórie to bol veľký okamih, pretože v tej dobe prevládali postoje, ktoré charakterizovali týranie detí ako niečo, čoho sa dopúšťajú „cudzinci“ mimo rodiny, pričom tieto názory často sprevádzalo aj obviňovanie samotnej obete.

Virginia však nebojácne upozornila, že zneužívanie sa môže diať aj priamo doma. Nie je to neznámy predátor zvonku, ktorý vytrháva deti z ulíc. Môže to byť strýko, môže to byť brat. To bola podľa nej odvrátená stránka rodinného života.

Virginia s manželom Leonardom Woolfom. Foto: Unknown authorUnknown author, Public domain, via Wikimedia Commons

V skupine Bloomsbury si našla životnú lásku

Po vyriešení svojich osobných problémov pokračovala Virginia v štúdiu nemčiny, gréčtiny a latinčiny na King’s College v Londýne. Počas štyroch rokov štúdia sa spoznala s hŕstkou radikálnych feministiek na čele vzdelávacích reforiem.

V roku 1904 zomrel jej otec na rakovinu žalúdka, čo prispelo k ďalšiemu emocionálnemu zrúteniu. V roku 1905 začala profesionálne písať ako prispievateľka do literárnej prílohy The Times. Virginia, jej sestra Vanessa a brat Adrian sa po smrti ich otca rozhodli predať rodinný dom, v ktorom vyrastali, pretože s ním nemali spojené príjemné spomienky.

Kúpili si dom v londýnskej štvrti Bloomsbury. Počas tohto obdobia sa Virginia stretla s niekoľkými členmi skupiny Bloomsbury Group. Túto skupinu tvorili intelektuáli a umelci, ktorí svojimi názormi a umeleckou tvorbou vytvárali opozíciu voči typickým hodnotám a rysom viktoriánskej éry.

Vyjadrovali sa k náboženstvu, sexu, umeniu aj k feminizmu. Členom Bloomsbury group bol aj umelecký kritik Clive Bell, ktorý sa oženil s Virginiinou sestrou Vanessou. Skupina Bloomsbury sa preslávila v roku 1910 praktickým vtipom Dreadnought Hoax, v ktorom sa členovia skupiny prezliekli za delegáciu etiópskych kráľovstiev, vrátane Virginie v prestrojení za fúzatého muža, a úspešne presvedčili anglické kráľovské námorníctvo, aby im predviedlo svoju vojnovú loď.

Členovia Bloomsbury Group prezlečení za Etiopánov. Virginia Woolf vľavo na stoličke. Foto: James Lafayette, Public domain, via Wikimedia Commons

Po odvážnom čine sa Virgínia zblížila s jedným z členov skupiny, esejistom Leonardom Woolfom. Vzali sa 10. augusta 1912 a ich vášnivé manželstvo plné lásky trvalo celý život. Po tom, čo vydala svoj prvý román, si s manželom kúpili použitý tlačiarenský stroj a založili si vlastné vydavateľstvo Hogarth Press. Vychádzali tak Virginiine a Leonardove diela, ale aj básne T. S. Eliota alebo preklad diela Sigmunda Freuda.

O jej lesbickom romániku vznikol film

Aj keď boli obe vydaté za mužov, obe si navzájom napísali stovky poetických listov a ich vzťah bol inšpiráciou pre jedno z najslávnejších Virginiinich diel, román Orlando, ktorý je považovaný za prvé literárne dielo s takouto tematikou.

Podľa portálu TIME sa Virginia spoznala s Vitou Sackville-West na jednom večierku a to ešte v čase, keď bola britská spoločnosť sociálne konzervatívnejšia. Mužská homosexualita bola vtedy dokonca trestným činom, pričom podobná legislatíva zameraná na homosexuálne ženy neexistovala.

V roku 1921 však niektorí zákonodarcovia hlasovali za kriminalizáciu „sexuálnych činov hrubej neslušnosti“ medzi ženami, hoci zákon nikdy nebol prijatý, pretože politici sa obávali, že tento zákaz povzbudí ženy k tomu, aby homosexualitu skúmali.

Podľa historikov bol tento vzťah pre Virginiu nesmierne významný, pretože vo Vitinej spoločnosti, ktorá ju považovala za geniálnu, sa cítila oceňovaná a zbožňovaná. O ich romániku vznikol film Vita & Virginia, podľa ktorého mala Virginia spočiatku problém so sexuálnymi prejavmi Vitinej lásky, ktorá bola od nej o 10 rokov mladšia.

Film Vita a Virginia. Foto: MovieStillsDB

Ako uvádzajú niektorí historici, toto váhanie bolo pravdepodobne následkom sexuálneho zneužívania, ktoré zažila v detstve. A hoci Virginia stále milovala svojho manžela Leonarda, vášnivý vzťah s Vitou nechcela ukončiť. Avšak aj sám Leonard videl, že Vita mala zásadný vplyv na život a tvorbu jeho manželky, a tak proti ich vzťahu nenamietal.

Virginia ako feministický vzor

Žila v čase, keď mali ženy len niekoľko práv, avšak túto nevýhodu premenila na svoju silu. Keď jej súčasníci tvorili príbehy o násilných udalostiach z prvej svetovej vojny, Virginia, ktorá nemala možnosť bojovať a vidieť vojnu na vlastné oči, obrátila svoje rozprávačské oko iným smerom. Priamo do domácností.

Portál Huffpost informuje o tom, že Virginia opísala dopad vojny na psychiku žien, ktoré často trpeli traumami z rozbitých rodín a odlúčenia. Mnohé spisovateľky ju kritizovali, že sa nezaoberala priamo vojnou a politikou, ale ona naďalej vykonávala prácu, v ktorú verila.

Na rozdiel od svojich literárnych predchodkýň sa Virginia snažila zaujímať o vnútorný život žien. V dielach vedela dodať autenticitu nevysloveným emóciám a interpretáciám, ktoré denne ženy zažívajú. Na svoju dobu bola progresívna a o feministických témach sa nebála hovoriť.

Už vtedy nebojácne upozorňovala na nerovnosť platov mužov a žien, a opisovala škody, ktoré tieto rozdiely spôsobujú. V jednom zo svojich diel napríklad vysvetľovala, že bez finančnej slobody nemajú ženy úplnú tvorivú a intelektuálnu slobodu.

Vyjadrovala sa aj k potrebe vzdelávania, ktoré nebolo mnohým ženám jej doby umožnené. Virginia verila v moc jednotlivca a v individualitu každého človeka. Raz napísala: „Neraďte sa podľa iných, riaďte sa vlastnými inštinktami, používajte svoj vlastný rozum, urobte si svoje vlastné závery …“ Keďže nikdy nezískala vysokoškolské vzdelanie, často musela napadnúť konvenčné názory, aby vyčnievala a zaujala.

Foto: Profimedia

List na rozlúčku bol jej posledným dielom

Virginia mala pevný ostrý rukopis a jasné jedinečné nápady, ale väčšinu svojho života bojovala s duševnými chorobami a nakoniec svojim trýznivým myšlienkam podľahla. V roku 1941 prišlo jej ďalšie psychické zrútenie, pričom v tom čase už mala za sebou minimálne dva neúspešné pokusy o samovraždu.

Podľa portálu All That’s Interesting mávala dokonca halucinácie a vyskúšala rôzne druhy vtedajšej nerozvinutej psychiatrickej liečby. Jedným z týchto spôsobov bolo dokonca vytrhnutie niekoľkých zubov, čo bolo v 20. rokoch 20. storočia bežné, pretože jedna lekárska teória spájala infekcie zubov s duševnými chorobami.

28. marca 1941 si Leonard Woolf všimol, že s jeho manželkou niečo nie je v poriadku. Keď ju pri písaní skontroloval, odporučil jej, aby si oddýchla. Boli to posledné slová, ktoré jej stihol povedať. Krátko potom si Virginia obliekla kožuch, obula gumáky a odišla k rieke Ouse, ktorú mali hneď vedľa domu.

Tam si naplnila vrecká kameňmi a utopila sa. Keď ju Leonard išiel po pár hodinách skontrolovať, našiel len dva listy na rozlúčku. Jeden pre neho a druhý pre jej sestru Vanessu. List pre manžela začala slovami: „Môj najdrahší, som si istá, že opäť šaliem. Mám pocit, že už nemôžeme prežiť ďalšie z tých strašných období.

Tentokrát sa už nebudem zotavovať. V hlave začínam počuť hlasy a nemôžem sa sústrediť. Robím teda to, čo sa javí ako najlepšia vec.“ List bol dlhší a pokračoval slovami: „Ak by ma niekto mohol zachrániť, bol by si to ty.“ Jej telo vyplavila rieka na breh o tri týždne.

0
Uložiť článok
Komentovať