Foto: Tatiana Kondelová/ Jirka Krčmář

O živote na chate, o tom ako sa mení, ako sa menia turisti a ako na mení horská klíma

Život v divočine. Kráčam chodníkom vlniacim sa pomedzi horské smrečiny, vedie ma cez kosodrevinu až do výšin, kde sú podmienky také drsné a také nehostinné, že všade navôkol „rastú“ len skaly. Uprostred strmých svahov obnažených štítov, pri tyrkysovom plese odrážajúcom skúpe slnečné lúče je učupená ikonická chata, Téryho chata.

Medzi skalnatými štítnymi vypínajúcimi sa do výšok, Téryho chata vyzerá nenápadne, foto: Jirka Krčmář

Rozprávala som sa s chatárom Petrom, na „jeho“ chate vo výške viac než 2 000 m n. m., na Téryho chate. S Petrom sme si hneď potykali. Tam hore si všetci tykajú.

Aký je život na chate?

Na to si sa nemala pýtať, to zistíš v našom rozhovore. Život na chate je ako život. Veľa práce, ale aj veľa zábavy.

Je to samotársky spôsob života?

Nie. Práve naopak, sám chatár by neurobil nič. Potrebuje mať okolo seba ľudí, ktorí mu pomáhajú s prácou na chate alebo s prácou dole. Je to tímová práca, nie samotársky život.

Znamená to, že za samotou na horskú chatu sa nedá ísť?

Dá sa ísť v januári, keď nasneží 2 m snehu. Vtedy je ten život samotársky. Ale je to skôr vo výnimočných prípadoch.

V okolí chaty je dostatok priestoru, kde si turisti vychutnávajú oddych po náročnom stúpaní, foto: Jirka Krčmář

Ako často sa ti darí chodiť do doliny?

Ja chodím 2-krát týždenne hore-dole.

Takže kontakt s civilizáciou máš neustále?

Bohužiaľ aj väčší ako by sa mi páčilo. Pretože musím chodiť do obchodov nakupovať zásoby. Keby som to nemusel, tak by som bol určite viac hore ako dole.

Nakupovanie máš na starosti teda ty, ako chatár?

Áno, aj nakupovanie, aj všetky veci spojené s prevádzkou chaty. Napríklad dohadovanie rôznych inštalatérov a opravárov.

Téryho chata je tvoja

Nie je moja. Ja som tu v podstate nájomca. Majitelia sú Klub Slovenských Turistov a Slovenský Horolezecký Spolok JAMES. Oni majú výkonné orgány, kde sú delegovaní členovia, ktorí vyberajú nájomcu. Vybraný nájomca je na chate ako chatár.

Interiér jedálne sa po 10-tej hodine večer mení na miestnosť núdzového prespania. Pracovníci na chate rozložia tenké matrace, ktoré na noc vystriedajú drevené stoly, foto: Tatiana Kondelová

Berieš ju ako svoj domov?

Pomaly sa tu tak už začínam cítiť. Keď som tu nastúpil, tak som to bral ako miesto, kde vykonávam svoju prácu, no čím som tu dlhšie, pripadá mi to viac ako domov. Nesmiem si na to veľmi zvyknúť, pretože to nie je moja chata. Ale áno, cítim sa tu ako doma.

Dnes je romantika na chate menej výrazná.

Mohol by to byť tvoj plnohodnotný domov?

Nesmel by som tu pracovať ako chatár. Keby ma tu niekto trpel ako neustáleho hosťa, ktorý tu len vyžiera a býva, vtedy by som tu vedel mať plnohodnotný domov. Ale s povinnosťami, ktoré sú s tou prácou spojené sa to nedá. Musíš mať nejaký základný tábor niekde v doline.

Ako dlho si tu chatárom?

Toto je moje piate leto.

Predtým si mal nejakú inú chatu?

Nie. Pred viacerými rokmi som robil na tejto chate ako zamestnanec. To znamená, že som tu bol ako personál, ale chatu som neprevádzkoval.

Z druhej strany okienka. Zásoby donášajú nosiči na vlastných chrbtoch, nestáva sa často, aby niečo chýbalo, foto: Tatiana Kondelová

Byť chatárom je náročné?

Myslím, že nie. Keď to môžem robiť ja, tak to môže robiť väčšina ľudí (smiech).

Je to celodenná práca alebo sa dá prirovnať k práci od 9-tej do 17-tej?

Je to hlavne sezónna práca. Keď je sezóna, ako teraz v lete, je to práca od skorého rána do neskorého večera. Ale v medzisezónnych obdobiach – v novembri, v decembri alebo potom na jar, niekedy v apríli alebo v máji sa mi podarí ísť niekam aj na dlhšie. Aj ľudia, ktorí sú tu zamestnaní, si vtedy berú dovolenky. Trošku zmeniť prostredie  niekedy nie je na škodu. Nie, že by som to vyslovene potreboval, ale je to príjemná zmena.

Ktorá sezóna je pre chatu najlepšia?

Asi letná. Najlepšia v tom, že môžeme obslúžiť veľa ľudí. Môžeme veľa ľudí urobiť spokojnými. Ale aj zimná sezóna je dobrá, sú to skôr zimné periódy – niekedy okolo veľkej noci, alebo v marci, keď chodia skialpinisti a horolezci.

Ktorá sezóna je najlepšia pre teba?

Tá medzisezónna, vtedy si to tu vieme najviac vychutnať, vieme jesť v jedálni, sedieť v jedálni, baviť sa. Vtedy máme chatu akoby viac pre seba.

Poctivé šliapanie vyselektuje ľudí.

V poslednom čase sa čoraz viac skloňuje slovo overtourism. Aj keď je viac citeľný v zahraničí ako na Slovensku. Pociťuješ tento trend aj v horách/ na chate?

Že sú Tatry preplnené, alebo že je príliš veľa turistov, to si nemyslím. Podľa štatistík bolo v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch návštevníkov o tretinu viac ako je teraz. Môj názor je, že je dobre, keď ľudia chodia do prírody. Väčšina potom berie jej ochranu vážnejšie. Vedia, akú krasu treba chrániť. A komu na tom záleží, vie si nájsť čas, kedy je dolina tichá a prázdna aj v najvyššej sezóne. O období medzi sezónami ani nehovorím.

Do akej mieri je turizmus na horských chatách (Téryho chate) udržateľný, v zmysle, že si chata dokáže udržať svoju identitu?

Na našej chate je množstvo ľudí stále v pohode. Denných zákazníkov stíhame obslúžiť aj v najťažších dňoch. Akurát kapacita chaty, čo sa týka počtu lôžok, je malá. Takže záujem o prenocovanie ďaleko prevyšuje naše možnosti. Preto funguje rezervácia ubytovania cez email. Na sezónu treba objednávať až absurdne skoro.

Bránite sa nejakým spôsobom pred množstvom turistov, napr. zvyšovaním cien?

Ceny v porovnaní s inými chatami máme skôr nízke. Sme lacnejší, ako bufety na Hrebienku alebo v Smokovci. Nechcel by som, aby si ľudia nemohli dovoliť niečo u nás kúpiť len preto, že sme tak vysoko. Alebo, aby mali dojem, že zneužívame ich smäd a únavu po náročnom výstupe.

Zmenili sa podľa teba turisti?

To je večná dilema, ale ja myslím, že nie. My sme vysoko, nie sme na Štrbskom plese alebo niekde pri Hrebienku, kde sa ľudia vyvezú lanovkou. Sem si to musia poctivo vyšliapať a nie zrovna málo, stúpanie je dosť intenzívne a dá človeku zabrať. A podľa mňa vyselektuje ľudí. Tí, ktorí nemajú radi turistiku sem nevyjdú. Vyjdú sem len tí, ktorí turistiku, či hory majú radi a tí sú v podstate stále rovnakí.

Nakukli sme do miestnosti, do ktorej sa nevstupuje. Chata sa upratuje každé ráno a každý večer, denne sa tu vystriedajú desiatky ľudí, foto: Tatiana Kondelová

Hovorí sa, že do hôr chodia len dobrí ľudia. Myslíš si to tiež?

Áno. Ja som ešte napríklad nestretol zlého človeka.

Život v doline sa zmenil. Vďaka moderným technológiám sa posunul úplne inde. Zmenil sa aj život v horách?

Zmenil sa, samozrejme. Tým, že sú technológie teraz modernejšie ako boli kedysi, umožňuje nám to trebárs používať baterky, z ktorých berieme energiu skoro bez obmedzenia. Už nemusíme používať petrolejky, môžeme svietiť, môžeme mať mrazničky, mať kávovar. Máme tu veci, ktoré tu kedysi nebolo možné prevádzkovať. Ale že by to zásadne zmenilo život, tak to asi nie. Najmä romantika je tu asi menej výrazná, ako bola kedysi.

Bude sa táto chata ešte meniť?

Každá chata má svoje plány. Proces zmien prebieha neustále, od maličkosti, až po väčšie zmeny. Máme v pláne spraviť rekonštrukciu sociálnych zariadení. Veľké zmeny nemôžem plánovať, tie môžu robiť len majitelia, no celý proces je veľmi zložitý, keďže ide o národnú kultúrnu pamiatku. V blízkej budúcnosti chatu nečakajú žiadne zásadné zmeny.

Myslím, že s klímou niečo nie je v poriadku.

Vnímaš tu hore, na chate, že sa mení klíma?

Minulé leto pršalo stále. Zima trvala strašne dlho, do polovice júna bol sneh. Aj tu je jasné, že klíma sa mení. Často príde taká nečakaná perióda, ako minulú zimu, kedy prišla najväčšia zima až na prelome marca a apríla. Vtedy by človek aj tu hore očakával jar, no bolo mínus 30 stupňov Celzia. O týždeň na to prišlo plus 30 stupňov Celzia a to teplo zostalo až do leta.

Teraz meníme kotol a hoci je leto, je to prúser. Minulý týždeň fúkal studený vietor, dokonca nasnežilo. Myslím, že niečo nie je v poriadku.

Smerom zo zadnej strany vedie vlniaci sa chodník k jednej z najťažších sprístupnených prechodov vo Vysokých Tatrách – Priečne Sedlo, foto: Tatiana Kondelová

Téryho chatu zásobujú nosiči?

V prevažnej miere áno. S TANAP-om a firmou TECH-MONT (firma, ktorá prevádzkuje vrtuľníky) máme dohodnuté zásobovanie chaty pred letnou a zimnou sezónou. Väčšinou si nechávame vyniesť palivo, plynové bomby na varenie a pivo. Ale 99% tovaru sa vynáša na chrbtoch nosičov.

Vyberáš si nosičov?

Nie, nosiči si vyberajú mňa. Je veľa chlapcov, ktorí to chcú skúsiť. Nie veľa z nich pri tom aj zostane. Ak mi niekto napíše email alebo SMS, či si môže vyskúšať robiť nosiča, odpoviem mu áno. Najprv mu to ukážem a potom chodí sám alebo aj prestane chodiť úplne.

Je ich dostatok?

V sezóne ich nie je dosť a mimo sezónu je ich dosť.

Nudíš sa niekedy na chate?

Nenudím sa, nemám na to čas. Keby som sa náhodou mohol nudiť, to by som chcel.

Nosiči patria k tatranským endemitom, Téryho chatu zásobujú počas celého roka, foto: Tatiana Kondelová

Je niekto, koho by si na chate neubytoval?

Áno. Sú to predstavitelia politických špičiek vládnej koalície. Keby sem vošli, tak by som ich najradšej ani neobslúžil. No musel by som ich ubytovať, ale zrejme by asi pocítili, že tu nie sú úplne na 100% vítaní. Aj keď si to nemôžem dovoliť, pretože som tu len chatárom, dal by som im to pocítiť.

Takže nie si spokojný s Vládou Slovenskej republiky?

Nie.

Už sa ti niekedy stalo, že by si niekoho vyhodil z chaty?

Že by som niekoho doslova vyhodil z chaty, to sa ešte nestalo. Ale mali sme tu problémy s určitým typom ľudí, neboli to politici, boli to ľudia pod vplyvom alkoholu. Robili veľmi veľkú neplechu, museli sme ich istým spôsobom spacifikovať.

Život na chate, zdanlivo idylicko-romantický, osamelo-samotársky je o náročnej práci, ktorá začína skoro pred svitaním slnka a končí neskoro za tmy, je o spolupráci mnohých ľudí, ktorí spoločne pretvárajú nehostinné prostredie na pohostinný domov.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )