Vinzenz Katzler, Public domain, via Wikimedia Commons

Človek má už od nepamäti nepopierateľný talent na vymýšľanie krutých spôsobov, ako iných odpraviť z tohto sveta.

Stačí, ak spomenieme napríklad naťahovanie na škripec, lámanie na kolese, ukrižovanie či napichovanie na koly. Jednou z najkrutejších metód, ako človeka pripraviť o rozum a napokon ho zabiť, je však pochovávanie zaživa.

Pomalé a mučivé umieranie

Pochovanie zaživa je mimoriadne krutou, no v minulosti častou využívanou metódou, ako niekoho umučiť. Využívali ju rôzne kultúry v rôznom čase, každá s menšími či s väčšími obmenami. Zmienky o pochovávaní zaživa sa našli na každom kontinente. Ako informuje portál Ranker, základom tejto metódy je uzavretie osoby v malom priestore, z ktorého nemá šancu uniknúť.

Vinzenz Katzler, Public domain, via Wikimedia Commons

Nemusí to znamenať pochovanie do zeme. Často sa využívalo napríklad zamurovanie človeka do steny alebo uzavretie do drevenej debny, z ktorej nebolo cesty von. Bola to pomalá smrť. Človek sa buď zbláznil alebo zomrel od hladu a od smädu. Pochovávané zaživa boli najmä ženy, napríklad vestálske panny, kňažky z čias starovekého Ríma. Tie sa volili už vo veku 6 rokov a museli prisahať, že po dobu 30 rokov ostanú pannami, píše portál National Geographic. V Rímskej ríši mali množstvo privilégií, porušenie sľubu sa však trestalo veľmi kruto.

Zaživa sa pochovávali napríklad vestálske panny

Vestálske panny boli chránené a nikto nesmel preliať ich krv alebo ich zneuctiť. Ak však vestálka porušila svoju prísahu, hrozilo jej zamurovanie zaživa. Ten, kto sa opovážil vestálku zneuctiť, bol zas bičovaný dovtedy, kým na následky poranení neumrel.

Ako informuje portál National Geographic, v roku 2008 sa v jednej z talianskych katedrál podarilo počas rekonštrukčných prác nájsť kostrové pozostatky. Odborníci veria, že boli do stien zamurované pred viac ako 2 000 rokmi. Pravdepodobne ide o manželov, Chrysanthusa and Dariu. Daria bola vestálskou pannou a Chrysanthus bol synom bohatého rímskeho senátora.

Alessandro Marchesini, Public domain, via Wikimedia Commons

Chrysanthus sa podľa legendy rozhodol, že sa stane kresťanom. Aby ho otec uchránil pred následkami tohto rozhodnutia, prinútil ho oženiť sa s vestálkou, Dariou. Plán však nevyšiel a Daria taktiež konvertovala na kresťanstvo, svoju prísahu však chcela dodržať aj v manželstve. Žiť v manželskom zväzku, no neplodiť deti, to bolo proti presvedčeniu drvivej väčšiny Rimanov. Aj keď sa konvertovanie na kresťanstvo bežne trestalo nútenou prostitúciou, Dariu a Chrysanthusa postihol iný osud, boli umučení pochovaním zaživa. Ich kostrové pozostatky boli do katedrály zrejme umiestnené až neskôr.

Roky boli izolovaní v absolútnej samote

Pochovávaní zaživa boli kedysi aj mnísi alebo mníšky, ktoré boli obvinené z kacírskych myšlienok alebo sa iným spôsobom previnili voči svojej viere. V tomto prípade však bolo pochovanie zaživa trochu iné. Cieľom nebolo človeka zabiť, ale odsúdiť ho na život v absolútnej izolácii. Takýto človek nemal žiaden kontakt s vonkajším svetom, ani len malé okno. Pravidelne mu však cez drobný otvor niekto vhadzoval jedlo a vodu.

Harry Clarke, Public domain, via Wikimedia Commons

Ťažko uveriť, no k pochovaniu zaživa sa niekedy ľudia uchyľovali aj za účelom odvrátenia nešťastia. Nechali sa uzavrieť do malého priestoru a pomalou, mučivou smrťou zomierali preto, lebo verili, že to prinesie šťastie a hojnosť ich rodine alebo mestu, v ktorom žili, píše portál All That Is Interesting. Takéto obete sa využívali aj pri stavaní budov alebo mostov. Stredovekí stavitelia dúfali, že ak pred dokončením do stavby niekoho zaživa pochovajú, stavba vydrží naveky.

Trest sa využíval ešte aj v 20. storočí

Existujú dokonca zmienky o tom, že v Nemecku sa ako obetné baránky používali deti. Verilo sa totiž, že ak bude pod hradom zaživa pochované dieťa, hrad sa stane nedobytnou pevnosťou. V rôznych krajinách v Európe sa deti občas zaživa pochovávali aj pod kostoly. Verilo sa totiž, že nevinná detská duša udrží zlé sily za bránami kostola.

Photograph taken by Mark A. Wilson (Department of Geology, The College of Wooster).[1], Public domain, via Wikimedia Commons
Aj keď sa zdá, že pochovávanie zaživa je dávno zabudnutou praktikou, opak je pravdou. Zmienky o takomto trestaní je možné nájsť ešte z čias 20. storočia. Napríklad, v Mongolsku zlodejov trestali tak, že ich po krk uzavreli do akejsi hrobky, ktorou mohol byť kamenný stĺp. Hlava zlodeja však bola vystavená vplyvom počasia, ale aj dravcom, ktorý by si na ľahkej obeti chceli pochutiť.

Zachovali sa dokonca zmienky a fotografie z roku 1913, kedy v Mongolsku zatvárali previnilcov do malých drevených truhiel, v ktorých nebolo možné pohodlne sedieť a ani ležať, následkom čoho bol trest ešte horší a krutejší. Drevená truhla mala len malý otvor na ruky alebo hlavu. Ak bol kat v milosrdnej nálade, mohol obeti cez dieru podať jedlo alebo vodu, píše portál Rare Historical Photos. Podobný osud neraz postihol aj mongolské ženy, ktoré boli obvinené z toho, že boli neverné svojmu manželovi.

0
Uložiť článok
Komentovať