„Vždy som bola umelcom, len som nevedela, čo to znamená, až kým sa neobjavila moja psychická porucha. Opovrhujem pojmom mentálne chorý. Ten pojem navádza na myšlienku, že to, kto som ako človek, je zásadne poškodené a rozbité“, hovorí 18 ročná Kate.
„Nanešťastie, vždy, keď ľuďom poviem, čo mi je a s čím bojujem, mám pocit, že už ma vnímajú len ako moju chorobu. Vidia stigmu, ktorá je neustále zobrazovaná v médiách a nevhodné stereotypy, ktoré je možné vidieť v Hollywoode. Presne to je dôvodom toho, prečo tak otvorene hovorím o tom, s čím žijem.“
Moje meno je Kate a som 18 ročná umelkyňa trpiaca schizofréniou.
Za posledných niekoľko rokov som dostala niekoľko „nálepiek“. Vo veku 17 rokov mi konečne určili správnu diagnózu, schizofréniu, po tom, čo si moji rodičia všimli, že moje psychické zdravie sa zhoršuje.
Veľa svojich halucinácii kreslím, keďže mi to pomáha vyrovnať sa s nimi.
Vo svojich halucináciách počujem hlasy, zvukové efekty, bežné zvuky, a často vidím chrobáky, tváre a oči.
Neživé objekty vyzerajú ako Van Goghove maľby, pokrútené a zvírené.
Chrobáky vidím pomerne často a moja depresia spôsobuje, že sa cítim bezcenná ako mucha. Tieto ilustrácie chrobákov zobrazujú môj boj s chorobou.
Citát na obrázku je od umelca menom Jory, niečo ma na ňom oslovilo. (V preklade: Oh, dúfam, že sa zadusíš. Dymom zo svojej cigarety.)
Tento vylieza z vetracieho otvoru v mojom strope a vydáva klikavé zvuky, alebo ho vidím vyliezať spod vecí.
Toto je autoportrét. Pozrela som sa do zrkadla a moje oči urobili túto podivnú vec, tak som to namaľovala.
Pociťujem veľa intenzívnych emócií a počujem hlasy, ktoré mi hovoria, aby som podpaľovala veci.
Tu je príklad očí, ktoré vídam počas halucinácií. Vynárajú sa v kopách alebo v masách na stenách a na podlahách. Vlnia sa a hýbu.
Tento vtáčik mi vyspevuje.
Moje sebavedomie je na bode mrazu a mám pocit, že som úplne bezvýznamná. Stále si prajem, aby som sa mohla premeniť na „krajšiu“ osobu.
„Ak im ukradnem krásu, možno budem mať svoju vlastnú…“
Takto niekedy vyzerajú oči, s viacerými tými zvláštnymi farbami a krúžkami.
Najväčším problémom je pre mňa organizácia, komunikácia, paranoja, depresia, úzkosť a zvládanie emócií.
„To, s čím žijem, nie je jednoduché a môže to byť vysiľujúce, avšak nežijem na ulici a nevykrikujem o príšerách a o únosoch. To neznamená, že nie sú ľudia, ktorí sú tak vážne chorí. Určite sú. Sú však aj ľudia ako ja, ktorí väčšinu času ostávajú doma, zahrabaní vo svojej izbe. Ide o spektrum symptómov, ktoré môžu byť rôzne závažné. Zážitok každej jednej osoby je jedinečný.“
psych.sk (Petra Sušaninová) boredpanda
Nahlásiť chybu v článku