Myslím, že dnes je národná galéria zmarenou šancou. Je ale aj príkladom a ukážkou profesionality a solidarity na jednej strane a infantilných predstáv na strane druhej, hovorí Alexandra Kusá, bývalá riaditeľka Slovenskej národnej galérie (SNG), kunsthistorička a kurátorka.
Alexandru Kusú odvolala ministerka kultúry Martina Šimkovičová 7. augusta 2024. Krátko pred Vianocami si od tretieho povereného riaditeľa Jaroslava Niňaja prevzala výpoveď, ktorý jej vtedy ponúkol miesto elektrikára alebo stolára. 1. apríla tohto roka zo SNG po 25 rokoch odišla.
Kusá pôsobila na čele národnej galérie od roku 2010. Stojí za jej obnovou, prinavrátením do života, za vytvorením funkčného tímu ľudí, uzatvorením partnerstiev alebo napríklad otvorením kníhkupectva Ex Libris. Po jej odvolaní SNG postupne prišla o výstavy, sponzorov a napokon i zamestnancov, ktorí na začiatku roka podali hromadné výpovede.

Dnes cíti zmarenú šancu, no zároveň uznáva profesionalitu a solidaritu svojich kolegov. Napriek tomu, že už národnú galériu nevedie, umenie zostáva súčasťou jej života a považuje ho za samozrejmosť. Víta aj iniciatívu umelcov pôsobiacich v rámci Slobodnej národnej galérie, ktorí tvoria a vystavujú mimo SNG, a donedávna pôsobili pri garážach na Námestí Karola Vaculíka.
„Marcel Duchamp, formatívna figúra umenia 20. storočia, povedal, že umenie budúcnosti pôjde do undergroundu – tak to môžu byť tie garáže. Osobne ma počínanie umelcov a sympatizantov až dojíma, ako rytiersky bránia inštitúciu, ktorá má reprezentovať ich prácu,“ odkázala Alexandra Kusá.
Je to takmer šesť mesiacov, odkedy ste odišli zo Slovenskej národnej galérie. Ako sa máte?
Ďakujem za opýtanie, do utorka som sa hlavne tešila z babieho leta.
O SNG ste mi raz povedali, že ste ju vnímali ako svoje dieťa, že pre vás bola druhým domovom. Čím je pre vás dnes?
Fu. Toto je ťažké, ja to asi ešte stále v sebe obchádzam. Opatrne našľapujem. Myslím, že dnes je národná galéria zmarenou šancou. Je ale aj príkladom a ukážkou profesionality a solidarity na jednej strane a infantilných predstáv na strane druhej.

Viete si predstaviť, že by ste navštívili napríklad aktuálnu výstavu Bang! Bang?!
Nie. Načo. Diela dobre poznám a koncept tam žiadny nie je. Okrem toho sa snažím vyvarovať tomu pocitu prenesenej trápnosti za druhých ľudí, nemám to naozaj rada, ani Čo dokáže ulica som nedokázala pozerať.
Umelci a umelkyne sa o nej vyjadrili, že to nie je výstava, ale hanba. Juraj Králik spoločne s Martinom Dostálom ako kurátori vystavujú aj diela ľudí, ktorí s tým nesúhlasili, vyjadrovali alebo sa vyjadrujú kriticky voči vedeniu SNG. Ako vnímate tieto ich kroky?
Viete, ono to je, akoby sme od skutočného vedca chceli, aby komentoval „výskum“ Petra Kotlára. Národná galéria je žáner – asi ten naj, čo by mala krajina ponúknuť.
Dnes tam vidíme amatérsku ligu, to sa nedá komentovať. Tam nie sú koncepcie, iba pubertálne egá. Martina Šimkovičová sa hrá na ministerku a jej nominanti sa hrajú na štatutárov. Nič viac.
Keď pred niekoľkými týždňami kvôli Prásk! Prásk?! odinštalovali z národnej galérie dielo Denisy Lehockej, množstvu ľudí zrejme nebolo jasné, prečo okolo toho vznikol rozruch. V jednom texte ste vysvetlili, čo dielo zobrazovalo, čo znamenalo. Je jeho odstránenie a zabudnutie na to znakom toho, že ako národ nerozumieme umeniu?
Tak to si, vďakabohu, nemyslím. Umeniu určite nerozumie Martina Šimkovičová a jej nominanti. Myslím, že dobre nezaznelo, že to dielo nebolo na výstave, ale bolo súčasť interiéru, tak ako je napríklad socha partizána na námestí SNP v Bratislave – to nebola výstava, preto ten rozruch okolo odstránenia.
Takže to hodnotím tak, že si verejnosť ani nevie predstaviť, že by niekto urobil takú hrubosť voči vlastnej inštitúcií a jej návštevníkom a odstránil napevno osadené dielo, a to je vlastne dobrá správa.
Na znak protestu proti novému vedeniu galérie sa sformovala Slobodná národná galéria a niektorí umelci a umelkyne i časť kultúrnej obce sa na čas presunuli ku garážam vedľa SNG. Čo pre vás znamená toto gesto? Aký obraz to vytvára o krajine, ktorá umenie presunie na ulicu do garáží?
Je to konštruktívna kritika a happening zároveň, a to mi príde zmysluplné. Dokonca to má veľmi peknú paralelu v dejinách umenia, kedy Marcel Duchamp – formatívna figúra umenia 20. storočia povedal, že umenie budúcnosti pôjde do undergroundu – tak to môžu byť tie garáže.

Osobne ma počínanie umelcov a sympatizantov až dojíma, ako rytiersky bránia inštitúciu, ktorá má reprezentovať ich prácu. Asi viete, že my nie sme práve svorná komunita a toto je nečakane dospelé a naozajské. Také kontrastné oproti tomu detinskému blázneniu vedľa.
Ako kunsthistorička sa venujete umeniu 20. storočia, napísali ste knihy o stalinskej kultúre v Československu. V rozhovore, ktorý sme spolu robili v januári, ste povedali, že v tomto prípade ide o skúmanie kultúry a politiky, čo je aktuálne v každom čase. Ako si myslíte, že sa o 50 rokov budú pozerať odborníci na súčasný stav kultúry na Slovensku?
Dúfam, že ako na trápnu epizódu.
Čo pre vás znamená umenie? Má pre vás to, ktoré vzniká dnes, nejaký špeciálny význam?
Ja asi neviem dobre odpovedať na túto otázku, nezamýšľam sa tak nad vecami. Pre mňa je umenie samozrejmosť, súčasť života.
Viete si predstaviť, že sa niekedy ešte vrátite na čelo Slovenskej národnej galérie?
S časovo a obsahovo definovaným mandátom opraviť, upratať a doviesť inštitúciu k transparentnému konkurzu – áno.

Bude možné dať inštitúciu ešte dokopy?
Verím, že áno. Bude to dlho trvať a bude to musieť urobiť niekto, kto potlačí osobné ambície robiť veľké výstavy a zmieri sa s tým, že sa musí venovať mravčej a nevďačnej práci upratovať, opravovať, nastavovať. Ale z vlastnej skúsenosti viem, že aj to vie byť napĺňajúce, aj keď asi nie pre každého.
Ak po voľbách Martina Šimkovičová odíde z pozície ministerky kultúry a vám by prišla ponuka od niektorej z politických strán byť ich nominantkou, ujali by ste sa tejto pozície?
Byť ministerkou kultúry? Nestrašte! Ale vážne, tam zničili úplne všetko, to sa bude opravovať naozaj bolestivo vo veľkom meradle, a na to bude treba okrem schopností a odhodlania aj silný politický mandát, to ja nemám.
Ako prvá porodila osmorčatá, ktoré prežili, stala sa najnenávidenejšou matkou sveta. Fotila akty, živila sa aj pornom
Ricardo sa prisťahoval na Slovensko. Pri tuneli Višňové sa vystriedalo 12 ministrov, stavať ho začali ešte za Mečiara
Cunami z 26. decembra 2004 v číslach: Vlna sa rútila 800 km/h. Akoby spadlo 23-tisíc hirošimských bômb
Nejedol dva mesiace: Muž uviazol v zasneženom aute. Nikto nechápe, ako prežil, lekári hovoria o zázraku
Bianca ukázala nahý zadok, inšpirovala našu Bianku: Tieto kauzy hýbali spoločnosťou v roku 2025, aj ste na ne zabudli
Ladislav otvoril unikátne kino, aké inde na Slovensku nenájdete: Ľudia odchádzajú nadšení, na vstupnom ušetria
Záhada rumunského národného pokladu: Zo strachu pred Nemcami ho poslali ukryť do Ruska. Dodnes ho nemajú naspäť
Mačetou ju udreli do hlavy, na zemi bola zbraň. Dian Fossey milovala gorily a položila za ne život, jej smrť je záhadou










Nahlásiť chybu v článku