Druhá svetová vojna, nech bola akákoľvek desivá, spôsobila obrovský rozvoj vo vývoji technológií. Tie primárne slúžili vojenskému ťaženiu, avšak po vojne sa mnohé uplatnili aj v mierovej oblasti. Vo vývoji nových technológií vo veľkom napredovalo aj nacistické Nemecko. Hitler dúfal, že jeho geniálni vedci dokážu vyvinúť zázračnú zbraň, ktorá zabezpečí víťazstvo. 

Ako sa ukázalo, tou hlavnou zázračnou zbraňou vojny bola atómová bomba, ktorú sa podarilo vytvoriť v rámci projektu Manhattan v USA. Pravdou však je, že vo veľkom tu zohrali svoju rolu aj nemeckí vedci, ktorí utiekli z krajiny zo strachu z Hitlera. Nedá sa však povedať, že by Nemci nevyvíjali atómovú zbraň, no na vyvinutie funkčnej verzie bomby nemali dostatok peňazí a ani času.

Čo sa však Nemcom darilo vyvíjať, boli konvenčné zbrane. A jednou z najimpozantnejších bola zbraň Vergeltungswaffe 2, skrátene V2.

Jej problémom bolo, že prišla neskoro

Šéfom projektu vývoja rakety bol generál Walter Dornberger a v hlavnom tíme sa nachádzal aj známy konštruktér Wernher von Braun, ktorý sa neskôr stal kľúčovým pre americký vesmírny program, uvádza Air Force Magazine.

Za vývojom rakety V2 bola požiadavka vytvoriť raketu dlhého doletu (300 km), ktorá dokáže uniesť veľké množstvo výbušnín. Bolo tak možné ostreľovať mestá ako Londýn priamo z nacistického územia, čo bolo dovtedy neslýchané. Raketový motor fungujúci na metanol a kvapalný kyslík vyvíjal ťah až 27 ton a po ukončení činnosti motora raketa letela rýchlosťou 1 400 m/s.

3. októbra 1942 raketa V2 vystúpila do výšky 84,5 kilometra, čím sa ako prvý objekt vytvorený ľuďmi dostala do mezosféry.

V tej dobe už nacistické Nemecko utrpelo niekoľko porážok a misky váh sa začali pomaly preklápať na stranu Spojencov. Koncom roka 1942 Hitler podpísal objednávku na masovú výrobu rakiet V2.

Do polovice septembra 1944 sa ich podarilo vyrobiť takmer dvetisíc, potom výroba nabrala na rýchlosti a do polovice februára 1945 ich celkovo vyrobili 5 200 kusov. To však už bolo neskoro a Hitlerovi by už nepomohlo akékoľvek množstvo týchto rakiet.

Raketa, ktorá robila Spojencom zlé sny

Nedá sa však povedať, že by raketa nevzbudzovala rešpekt. Práve naopak. Ako píšu Hospodárske noviny, Londýn cez leto roku 1944 začal čeliť hrozbe rakiet V2. Keďže raketa letela veľkou rýchlosťou, nebolo možné ju včas zachytiť a varovať obyvateľstvo, ako to bolo v prípade ťažkopádnych bombardérov.

Počas nasledujúcich mesiacov bolo na Londýn vystrelených takmer 1 500 rakiet V2. Churchillova vláda sa najprv bála o raketách, proti ktorým sa nedalo brániť, informovať, no napokon koncom roka vyhlásila, že nacisti ostreľujú Londýn zbraňou, proti ktorej nie je možné efektívne varovať.

Len v Londýne rakety V2 zabili asi 2 800 ľudí, zranili približne dvojnásobok. Pri spočítaní útokov aj na iné mestá sa dá počet obetí rakiet V2 narátať až na 7 000 osôb. Paradoxne, viac ľudí zabila raketa pri výrobe.

Vyrobená väzňami

Keď počiatkom roka 1944 začala masívna výroba rakiet, Nemecko už vtedy trpelo nedostatkom robotníkov. Každý, kto mohol, bojoval alebo bol do vojenskej mašinérie svojím spôsobom zapojený.

Výroba V2 preto stála a padala najmä na väzňoch z koncentračných táborov. Väzni museli pracovať v príšerných podmienkach podzemnej továrne. V najkrutejších obdobiach denne zomieralo až 100 robotníkov.

Časté boli aj sabotovania rakiet, aj keď tie boli automaticky trestané smrťou. Mnohým statočným väzňom však tento risk stál za to a zachránili týmto stovky ľudských životov. Veľká časť rakiet sa kvôli sabotáži zrútila späť na štartovaciu plochu.

Odhaduje sa však, že počas výroby rakiet V2 zomrelo až 20-tisíc robotníkov. To znamená takmer trojnásobok oproti tomu, koľkých skutočnosti rakety zabili.

Raketa, akú nemal nikto

V2 bola na svoju dobu naozaj špičkou. Bola vysoká 14 metrov, široká 1,6 metra. Vážila 738 kilogramov a 3 800 kilogramov metanolu a 4 900 kilogramov kvapalného kyslíka spálila za 63 sekúnd.

Navádzanie rakety bolo zabezpečené gyroskopmi a umožňovalo tak rakete zasiahnuť cieľ vo vzdialenosti 300 kilometrov s presnosťou 17 kilometrov. V2 bola vlastne predchodcom vesmírnych nosných rakiet a obrovským skokom v technológiách. Nacisti projektu verili, vynaložili naň investície vo výške až dvoch miliárd dolárov (v cene v roku 1944).

Každý ju chcel mať

Keď sa Spojenci blížili a Nemecko vojnu prehrávalo, začal lov na nacistické mozgy a ich technológie. Rovnako ako USA, tak aj Sovietsky zväz chcel získať poznatky z raketovej oblasti.

Lepšie si v tomto viedli USA. Získali niekoľko desiatok kusov hotových rakiet V2 a hlavne konštrukčný tím na čele s von Braunom. Naproti tomu Sovietsky zväz získal menej dôležitých konštruktérov a tiež sa im podarilo ukoristiť iba časti rakiet, ktoré si však vedeli ďalej zložiť a vytvoriť tak asi 20 kusov funkčných V2.

Aako USA, tak aj Sovietsky zväz tieto rakety testoval a stali sa základom ich raketového priemyslu. Priamymi nasledovníkmi tejto rakety sú bojové rakety Scud.

Samotný Wehner von Braun sa nechal naschvál zatknúť Američanmi, keďže chcel v raketovom výskume pokračovať a veril, že v USA mu to dovolia.

Jeho predpoklad sa naplnil. Neskôr po vojne pracoval v USA spolu so svojím tímom na vývoji rakiet pre let do vesmíru. V roku 1960 významne pomohol zostrojiť raketu Saturn V, ktorá okrem iného pomohla USA dobyť vesmír v rámci projektu Apollo.

Pozri aj:

Bol najlepším tankom nacistického Nemecka. Ak by ich vyrobili viac, vojna mohla vyzerať inak