Ani zďaleka neboli prví. To sa podarilo Poliakovi menom Tadeusz Wiejowski. Práve on bol prvým človekom, ktorý dokázal z najznámejšieho tábora smrti uniknúť. Nasledovali ho stovky ďalších, z ktorých veľká časť útek neprežila. Slováci Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler však nielenže dokázali z nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau utiecť, ale o hrôzach, ktoré sa diali za jeho bránami informovali celý svet.
Stretli sa v tábore smrti
Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler sa spoznali Osvienčime. Vrba bol v lete 1942 transportom prevezený najskôr do tábora Majdanek a následne do Auschwitzu. Wetzler skončil najskôr v koncentračnom tábore v Seredi odkiaľ bol v apríli 1942 deportovaný do Osvienčimu. Prvotnú selekciu Wetzler aj Vrba prežili.
Wetzler bol v tábore pridelený do márnice ako zapisovač, Vrba triedil majetok tých, ktorých Nemci privážali v transportoch. Netrvalo dlho a Vrba s Wetzlerom sa pridali k odbojovej skupine vo vnútri tábora. Za jeho múry sa však dostali až po takmer dvoch rokoch hrôzy.
Esesákov oblafli, potom kráčali 140 km
Ujsť mali pôvodne 4. apríla, nakoniec sa tak stalo až o tri dni neskôr. S kúskom chleba a vody sa Vrba a Wetzler 7. marca 1944 počas bieleho dňa ukryli vo vopred pripravenom úkryte zamaskovanom dreveným materiálom na stavbu barakov za vnútornými hranicami tábora. V úkryte následne strávili 80 hodín. Za tento čas tábor a jeho okolie neustále prehľadávali esesáci s pomocou vycvičených psov. Vrba a Wetzler ich oklamali vďaka zmesi benzínu a tabaku z ohorkov, ktorým zamaskovali svoj pach v úkryte.
Po troch dňoch bola pátracia akcia odvolaná, útek vyhlásený vedením tábora za oficiálne úspešný a hľadanie väzňov prevzalo gestapo. Dvaja slovenskí židia mohli nepozorovane vyjsť zo svojho úkrytu na území tábora a vydať sa na 140 km dlhú a nebezpečnú cestu na Slovensko.
Vďaka odbojovej skupine mali Vrba a Wetzler obuv, civilné oblečenie, baterku a britvu. Napriek tomu bolo ich putovanie s gestapom za chrbtom neuveriteľne nebezpečné. Ak by ich nemci chytili, čakala ich istá smrť. Im sa však po dvoj týždňovom putovaní okupovaným Poľskom a následne aj nacistickým satelitom v podobe Slovenského štátu podarilo nepozorovane prekráčať až do Žiliny.
Tu dostali falošné dokumenty a slovenským židom, ktorí dostali prezidentskú výnimku vyrozprávali pravdu o tom, čo sa skutočne deje v nacistických táboroch smrti. Výsledkom bol oficiálny 32-stranový dokument, azda najdesivejšia výpoveď histórie o bezcitnom vraždení nevinných.
Správa o plynových komorách
Vrbova a Wetzlerova správa, ako sa dokument oficiálne nazýva, bola takmer okamžite preložená do nemčiny, maďarčiny, neskôr angličtiny aj češtiny. Pôvodná slovenská verzia výpovede väzňov z Auschwitzu sa nezachovala, no dnes už je dostupná online na portáli Ústavu pamäti národa. Opisuje príbeh Vrbu a Wetzlera pred deportáciou, počas uväznenia v tábore aj po ich útoku. Čo však bolo oveľa dôležitejšie detailne opisuje skutočnú podstatu koncentračných táborov a táborov smrti.
„Počas nočnej zmeny som mohol vidieť prvýkrát, ako sú vybavované prichádzajúce transporty. Transport, ktorý som videl, sa skladal z poľských Židov. Nedostali žiadnu vodu niekoľko dní a keď sa dvere vagónov otvorili, mali sme rozkaz ich vyhnať von hlasným krikom. Boli úplne vyčerpaní a asi stovka z nich zomrela počas cesty. Živí boli zoradení do radov po piatich. Našou úlohou bolo vybrať z vagóna mŕtvych, zomierajúcich a batožinu.
Mŕtvych, a to zahŕňalo i tých, ktorí nevládali stáť na nohách, sme hromadili na kopu. Batožina a balíky boli zhromaždené a zarovnané. Potom museli byť vagóny dôkladne vyčistené tak, že tam nesmela zostať žiadna stopa po „strašnom náklade“. Komisia z politického oddelenia pokračovala „v triedení“ približne 10 percent mužov a 5 percent žien, ktorí museli byť odvedení do táborov.
Ostatní boli naložení na nákladné automobily, poslaní do Brzezinky a splynovaní, zatiaľ, čo mŕtvi a zomierajúci boli prevezení priamo do pece. Často sa stávalo, že malé deti hodili ešte živé do vozíkov spolu s mŕtvymi. Balíky a batožina boli vzaté do skladov a vytriedené pred tým opísaným spôsobom.“
Úryvok z podanej správy
Správa hovorí o selekciách okamžite po príjazde transportov, o takzvaných kúpeľniach, ktoré boli vlastne plynovými komorami, o krematóriách, z ktorých neustále stúpa čierny dym, o hrozivom zaobchádzaní so židmi v táboroch a o ešte hrozivejších životných podmienkach väzňov.
Správa Vrbu a Wetzlera bola dokončená 27. apríla 1944. Postupne sa dostala do Švajčiarska, Vatikánu a do rúk Spojencov. Najdôležitejšie však bolo doručiť ju maďarským predstaviteľom, keďže práve z Maďarska boli na jar a leto 1944 naplánované masové transporty židov do nacistických táborov smrti. Práve Maďarsko je vo Vrbovom a Wetzlerovom príbehu najväčšou kontroverznosťou.
Miestni predstavitelia mali totiž údajne správu obdržať už pred májom 1944, kedy transporty začali. Admirál Miklós Horthy, vtedajší vodca okupovaného Maďarska, transporty zastavil až v lete 1944, kedy bolo deportovaných už viac ako 400-tisíc ľudí. Napriek tomu Správa Vrbu a Wetzlera zachránila podľa odhadov viac ako 100-tisíc ľudských životov(niektoré odhady hovoria o 200-tisíc).
Na začiatku augusta 1944 už o tom, čo sa v skutočnosti deje v nacistických táboroch smrti vďaka dvom Slovákom vedeli aj Spojenci. O ich svedectve písali britské aj americké médiá. Spojenecké vojská však požiadavky židovského odboja nesplnili a navrhované bombardovanie plynových komôr, krematórií či železničných tratí vedúcich do táborov sa nekonalo.
Vrba aj Wetzler boli výsledkom a rozsahom svojho činu sklamaní, o čom sa neskôr po vojne aj niekoľkokrát oficiálne vyjadrili. Ani jeden netúžil po sláve, no dúfali, že keď svetu prezradia detaily najdesivejšej kapitoly ľudských dejín, zareaguje okamžite, tvrdo a nacistické šialenstvo zastaví.
Jeden emigroval, druhý tu ostal
Vrba po vojne študoval chémiu v Prahe, v roku 1949 získal titul inžiniera, neskôr doktorát a tiež získal titul Kandidáta vied. V roku 1958 odišiel do Izraela, neskôr do Veľkej Británie. Odtiaľ sa po niekoľkých rokoch presťahoval do USA a do Kanady, kde sa na Univerzite Britskej Kolumbii vo Vancouvri stal docentom farmakológie. Získal veľké uznanie ako autor vedeckých článkov o chemických procesoch prebiehajúcich v mozgu, ale tiež aj za výskum v oblasti cukrovky a rakoviny. Práve rakovina sa mu stala osudnou a v roku 2006, vo veku 81 rokov, na ňu zomrel v Kanade.
Wetzler po vojne napísal dielo Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí, ktorá bola jeho svedectvom života v tábore smrti. V roku 1964 vydal román Čo Dante nevidel, v ktorej svoje zážitky opísal beletrizovanou formou. V 60. rokoch minulého storočia bol aj svedkom v procese s Adolfom Eichmannom. Od roku 1970 bol invalidným dôchodcom a pre Komunistickú stranu Československa bol už v tom čase nepohodlným. V roku 1988 zomrel vo veku 70 rokov.
Správa v kinách
Príbeh úteku dvoch hrdinských Slovákov z Osvienčimu sa dočkal aj filmového spracovania spracovania. Kvôli pandémii sa jeho vysielanie v kinách preložilo a momentálne si ho môžete ísť pozrieť do mnohých kín po celom Slovensku.
Film v réžii Petra Bebjaka (filmy ako Čiara či Trhlina) mal premiéru 23. septembra 2021.
Nahlásiť chybu v článku