Považoval sa za agronóma a vedca a to aj napriek tomu, že na relevantné výsledky vedeckých výskumov sa spoliehal len málokedy. Neveril na genetiku, no veril, že dokáže rastliny prinútiť, aby sa naučili kvitnúť v zime. Jeho experimenty však napokon stáli život najmenej 7 miliónov ľudí.
Čítať sa naučil až v 13 rokoch
Trofim Denisovič Lysenko sa narodil v roku 1898 v ukrajinskej Karlovke do chudobnej roľníckej rodiny. Bol najstarším zo štyroch detí a svojej mame Oxane a otcovi Denisovi už od útleho veku pomáhal na farme, píše portál Famous Scientists. Svoje vzdelanie síce začal trochu neskôr, čítať sa naučil, až keď mal 13 rokov. Vyštudoval však agronómiu v Kyjeve, píše časopis Current Biology. Keď mal Lysenko 29 rokov, naskytla sa mu príležitosť odcestovať do Azerbajdžanu a pracovať v poľnohospodárskom experimentálnom ústave.
V Azerbajdžane skúmal najmä to, ako vplýva na semená rôznych rastlín chlad a prudký mráz a v roku 1928 o tom dokonca publikoval aj vedeckú štúdiu. Aj keď o tejto téme sa už predtým diskutovalo a farmári túto metódu využívali už desaťročia, odborníkov Trofimova práca zaujala. Noviny z roku 1927 dokonca informovali o tom, že bol nominovaný na Nobelovu cenu, píše The Atlantic. Vedci dúfali, že jeho výskum dokáže ukončiť hladomor, ktorý bol zapríčinený okrem iného aj kolektivizáciou fariem pod Stalinovou nadvládou okolo roku 1920.
V roku 1930 sa preto Lysenko vrátil do rodnej krajiny, kde mal k dispozícii dobre vybavené laboratórium na ďalší výskum. Len o 5 rokov neskôr sa v genetickom inštitúte v Odese stal riaditeľom. Čoskoro si získal uznanie celej krajiny a stal sa človekom, ktorý robil v oblasti poľnohospodárstva tie najdôležitejšie rozhodnutia, píše portál All That Is Interesting. Tvrdil, že premení krajinu na jednu obrovskú farmu, na ktorej budú rásť tie najodolnejšie a najlepšie plodiny.
Výsledky výskumov boli falošné
Ľudia mu verili napriek tomu, že množstvo z jeho experimentov bolo falošných. Napríklad, v rámci jedného z projektov mal vymyslieť, ako pestovať hrach počas neľútostného zimného obdobia a zabezpečiť tak, aby mali ľudia čo jesť aj v čase, keď sa plodinám nedarí. Dôveru okrem iného vzbudzoval aj preto, lebo pochádzal z obyčajnej roľníckej rodiny. Ľudia teda verili, že vie, čo robí a dali mu prezývku „bosý vedec“.
Pravdou však je, že Trofim Lysenko mal od vedca poriadne ďaleko. Opovrhoval genetikou a to napriek tomu, že medzi rokmi 1910 až 1920 sa tomuto vednému odboru veľmi dobre darilo. Už vtedy bolo jasné, že niektoré črty sú dedičné a nemenné a prenášajú sa z rodičov na potomstvo. Lysenko však neváhal nahlas vysloviť názor, že v existenciu génov neverí. Každého, kto myšlienku dedičnosti podporoval, označil za odporcu zmeny, píše European Journal of Human Genetics. Genetiku považoval za diablov nástroj.
Lysenko veril, že zvieratá aj rastliny sú formované prírodou a ak ich človek umiestni do správneho prostredia, môže ich pretvoriť podľa vlastnej ľubovôle. V skratke, myslel si, že čokoľvek živé môže vytrénovať. Jeho zvláštne názory si neskôr vyslúžili súhrnné pomenovanie lysenkoizmus. Kvôli svojej ideológii sa dostal do sporu s mnohými vedcami, napríklad s uznávaným genetikom Nikolajom Vavilovom. Lysenka však politici milovali. Vavilov preto skončil vo väzení a v roku 1943 zomrel na následky vyhladovania.
Zakázal hnojivá a pesticídy, semená rastlín ošetroval kyselinou
Súčasťou lysenkoizmu bol názor, že rastliny navzájom nesúperia o zdroje, ale pomáhajú si a spolupracujú. Vzal preto semená rastlín, ktoré vystavil rôznym teplotám, zasadil ich na jedno miesto a ľuďom zakázal používať akékoľvek hnojivá či pesticídy. Niektoré semená rastlín zámerne poškodil brúsnym papierom alebo ich vystavil vplyvu kyseliny. Aj keď z nich vyklíčili rastliny, boli slabé, náchylné na ochorenia a neboli vhodné na konzumáciu.
Lysenko tvrdil, že výsledky sa v experimentoch dajú dosiahnuť, len treba chcieť. Tvrdil, že dokáže z dvoch anorganických hmôt vytvoriť organickú a prinúti rastlinu pšenice, aby produkovala raž. Namiesto sľubovaného blahobytu však ľudí trápil hladomor.
Nebolo ničím výnimočným vidieť na ulici padnúť na zem človeka, ktorého orgány zlyhali následkom vyhladovania. Čoskoro boli ľudia nútení k zúfalým činom, vrátane kanibalizmu. Archívy odhadujú, že Lysenkove experimenty pripravili o život 7 až 10 miliónov ľudí. Z bosého vedca sa tak postupne stal vedec, ktorý sa do dejín zapísal ako jeden z najkrutejších a najšialenejších.
O život pripravil milióny ľudí
Obetí mohlo byť omnoho viac, nebyť toho, že čoraz viac farmárov Lysenkove myšlienky nenápadne ignorovalo. Robili tak napriek tomu, že každému, kto sa odvážil lysenkoizmus spochybniť, hrozilo väzenie a poprava. Lysenkov sen sa však po Stalinovej smrti začal postupne rúcať. Aj keď mnoho ľudí sa odvážilo jeho názory spochybniť, Lysenko mal v krajine ešte stále silný vplyv.
Mnohí zahraničí politici Lysenka otvorene vysmievali. Iní sa však rozhodli jeho ideológiu kopírovať. Urobila tak napríklad Čínska ľudová republika, ktorá potrebovala naštartovať ekonomiku a hospodárstvo. Bola to však osudová chyba. Hladomor zabil najmenej 30 miliónov ľudí, píše NCBI. Do dejín sa toto obdobie zapísalo ako veľký čínsky hladomor.
Aj keď sa Lysenkov vplyv postupne oslaboval, napáchané škody už nebolo možné odčiniť. Kým iné krajiny sa tešili z pokroku, Sovietsky zväz bol uvrhnutý o desiatky rokov späť. Lysenko bol za svoje skutky verejne zbavený svojej pozície až v roku 1964. V roku 1965 sa vrátil k práci v experimentálnom ústave. Zomrel v Moskve v roku 1976 vo veku 78 rokov. Do dnešného dňa sa o ňom hovorí ako o vedcovi, ktorý svojimi „vynálezmi“ zabil pravdepodobne najväčšie množstvo ľudí.
Nahlásiť chybu v článku