Foto: Ministerio de Relaciones Exteriores de Chile. [CC BY 2.0 cl], via Wikimedia Commons, Archív TASR/AP

Vojenský diktátor, ktorý nebol nenávidený aj napriek brutalitám, ktoré napáchal.

V historických kalendároch patrí 11. september sérii teroristických útokov na Svetové obchodné centrum v New Yorku. Zabúdať však netreba ani na iné historické udalosti, ktoré boli pre chod dejín určujúce. Jednou z nich je aj 11. september 1973 a štátny prevrat v Čile, ktorý s podporou americkej tajnej služby pomohol dostať na čelo krajiny vojenského diktátora. Napriek tomu, nie je Augusto Pinochet všeobecne nenávidený.

Od konca prvej svetovej vojny sa Čile potýkalo s viacerými problémami, medzi ktorými do popredia vystupovalo najmä prehlbovanie ekonomických rozdielov medzi vyššou a nižšou vrstvou obyvateľstva. Napriek búrlivým udalostiam v druhej polovici 20. storočia sa tohto problému krajina nezbavila. Kým výška HDP Čile v roku 2017 prekonávala napríklad Rakúsko, v prepočte na jedného obyvateľa bolo už o 50 priečok nižšie, zhruba na úrovni Rumunska.

Liečivý socializmus

V druhej polovici 20. storočia bol rozdiel medzi bohatými poľnohospodármi, podnikateľmi a chudobnými obyvateľmi už priepastný. Poľnohospodársku pôdu vlastnila malá časť bohatých, priemyselné podniky zas často spadali pod zahraničných investorov z Británie či USA. Krajina sa stávala potravinovo nesebestačnou a chýbala jej účinná pozemková reforma, ktorá by poskytla živobytie aj najchudobnejšej vrstve obyvateľstva. Všetky sociálne opatrenia však stroskotávali. Potom prišiel rok 1970, prezidentské voľby a nastolenie socializmu, ktorý mal vyriešiť všetky problémy.

Prezidentské voľby v Čile v roku 1970 neboli dôležité len pre samotnú krajinu. Do predvolebných kampaní sa totiž priamo zapájali aj Spojené štáty americké a Sovietsky zväz.

Zúrila Studená vojna a juhoamerická krajina topiaca sa vo vlastných ekonomických a sociálnych problémoch mala byť ďalším nástrojom propagandy niektorého z režimov stojacich na opačných koncoch politického spektra. Voľby nakoniec tesne vyhral socialista Salvador Allende, najmä vďaka voličskej podpore najchudobnejšej vrstvy, ktorá v sociálne orientovaných opatreniach videla vytrhnutie z nekonečnej biedy. Podporu finančnú zas zabezpečila sovietska KGB.

Niekdajší čílský prezident Salvador Allende (Foto: Archív TASR)

Allende začal po nástupe do úradu reformovať krajinu. Školstvo, zdravotníctvo, ale najmä hospodárstvo. Po vzore Sovietskeho zväzu znárodnil priemyselné podniky aj poľnohospodársku pôdu, čím u chudobnej časti obyvateľstva získal ešte väčšiu podporu. Prvotný úspech však vystriedala katastrofa. Odtrhnutie sa od zahraničných investorov, nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily a skúseností, a v neposlednom rade aj ekonomická blokáda zo strany USA, priviedla Čile na pokraj katastrofy.

Výsledkom socialistických reforiem bol paradoxne enormný nárast nezamestnanosti, nedostatok potravín aj produktov bežnej spotreby, inflácia a občianske nepokoje. Čile sa rútilo do občianskej vojny, ktorú nakoniec vojenským prevratom zvrátila armáda. A ako bolo v časoch Studenej vojny zvykom, samozrejme, s podporou Spojených štátov amerických.

Dva prevraty

Podobne ako KGB sa v úzadí prezidentských volieb v Čile v roku 1970 pohybovala aj americká CIA. A svoju činnosť nezastavila ani po neúspechu pravicového kandidáta a bývalého prezidenta Jorgeho Allesandriho. Vládne dokumenty odtajnené počas úradovania Billa Clintona ukázali, že americká tajná služba mala pripravené dva možné scenáre ako Allendeho zbaviť prezidentského kresla. Tým prvým bol prevrat ústavný, tým druhým vojenský.

K vojenskému prevratu v Čile nakoniec došlo 11. septembra 1973. Armádne jednotky s podporou ťažkej techniky, letectva a dokonca aj námorníctva pod vedením Augusta Pinocheta, odštartovali prevrat získaním strategického prístavu Valparaíso. V hlavnom meste Santiago sa boje čoskoro presunuli k prezidentskému palácu a Prezident Salvador Allende počas obliehania paláca spáchal samovraždu.

Vojenský prevrat v Čile pred 40 rokmi dňa 11. septembra 1973 priniesol krajine diktatúru. Dovtedajší čílský prezident Salvador Allende spáchal samovraždu a vojenská junta si zvolila za svojho najvyššieho predstaviteľa Augusta Pinocheta. (Foto: Archív TASR)

Odhaduje sa, že počas vojenského prevratu a v dňoch, ktoré mu nasledovali, vojenské jednotky zavraždili asi 3-tisíck prívržencov Allendeho režimu. Po krvavom prevrate sa tak k moci dostal Augusto Pinochet. A nevzdal sa jej dlhých 17 rokov.

Odtajnené dokumenty však nakoniec ukázali aj to, že vláda ani tajné služby Spojených štátov amerických vojenský prevrat v Čile neorganizovali a ani ho vojensky nepodporili. Napriek tomu CIA o pripravovanom vojenskom prevrate vedela a bola aj v priamom kontakte s jeho vedúcimi osobnosťami. S najväčšou pravdepodobnosťou ho aj ideologicky uznávala. Niet pochýb, že sa prevrat v Čile v roku 1973 konal s podporou USA, nemožno však hovoriť o priamej vojenskej intervencii.

Rôzne tváre Pinochetovej diktatúry

Pinochetova vojenská diktatúra, ktorá trvala až do roku 1990, má dve odlišné tváre, ktoré dodnes rozdeľujú spoločnosť. Pravicové ekonomické reformy nielenže postavili Čile späť na nohy, ale krajina dokonca začala hospodársky prosperovať. V Južnej Amerike v tom čase predstavovala akúsi oázu ekonomickej stability. V tomto smere bol Pinochet po zbabranom pokuse o socializmus záchrancom čílskeho ľudu. Ani to však neplatilo pre všetkých. Ekonomické rozdiely medzi chudobnou a bohatou časťou obyvateľstva sa prehlbovali naďalej a krajina sa takéhoto delenia dodnes nezbavila.

Čílsky diktátor generál Augusto Pinochet (v popredí) so svojimi podriadenými. (Foto: TASR/AP)

Na druhú stranu sa však jeho vojenská diktatúra vyznačovala prenasledovaním politickej opozície a porušovaním ľudských práv. Prívrženci socializmu a komunizmu boli v krajine v obrovských počtoch zadržiavaní, mučení, či vyhnaní do exilu.

Čísla politicky perzekuovaných obetí Pinochetovho režimu sa pohybujú v desiatkach tisíc, pričom odhady hovoria asi o 3 tisíckach mŕtvych či nezvestných. Mediálne známe je aj pôsobenie baptistickej sekty nemeckých emigrantov v takzvanej kolónii Dignidad, kde okrem mučenia politických väzňov dochádzalo aj k ich častému sexuálnemu zneužívaniu.

Pinochetova diktatúra končí v roku 1990 odovzdaním moci do rúk demokratického prezidenta Aylwina. Ten sa o spôsobe vládnutia svojho predchodcu vyjadril, že bol brutálny, ale účinný a v ekonomických reformách pokračoval.

Na archívnej snímke z 11. marca 1990 novozvolený čílský prezident Patricio Aylwin (vpavo) zdraví dav ľudí, vpravo sa pozerá generál Augusto Pinochet. Foto: Archív TASR (AP Photo/Marco Ugarte)

Brutálny, ale účinný

Pinochetova diktatúra končí v roku 1990 odovzdaním moci do rúk demokratického prezidenta Aylwina. Ten sa o spôsobe vládnutia svojho predchodcu vyjadril, že bol brutálny, ale účinný a v ekonomických reformách pokračoval.

Pinochet získal doživotné kreslo senátora, no postupne sa hromadili žaloby a trestné stíhania za porušovanie ľudských práv z obdobia diktatúry, k čomu sa pridali aj obvinenia z viacerých daňových a ekonomických podvodov. Posledné dva roky svojho života tak strávil v domácom väzení. Zomrel 10. decembra 2006 po niekoľkonásobnom srdcovom záchvate vo veku 91 rokov.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy