Z niektorých epidémií sa spamätáme ľahšie, na iné ľudstvo tak skoro zabudnúť nedokáže a zapíše sa do dejín veľkými písmenami. Medzi ochorenia, ktoré si vyžiadali množstvo životov, patrí aj tzv. potivá horúčka. Na rozdiel od morovej epidémie či španielskej chrípky sa však o nej hovorí len málo.
Potivá horúčka ostáva do dnešného dňa záhadou
Život v stredoveku nebol vôbec jednoduchý, ľudia sa málokedy dožili staroby a to aj kvôli chorobám, ktoré si neraz vyžiadali milióny životov. Veda nebola tak pokročilá ako dnes, príčiny mnohých ochorení neboli známe, ľudia sa neraz spoliehali na neúčinnú alternatívnu medicínu a hygienický štandard bol neznámym pojmom. Mnoho ochorení sa časom podarilo objasniť, vynašli sa lieky a aj očkovania, ktoré zabránia ich šíreniu. Ako však informuje portál Amusing Planet, predsa ostáva vo svete medicíny niekoľko záhad, ktoré sa do dnešného dňa vyriešiť nepodarilo a jednou z nich je aj choroba s názvom sudor anglicus, teda tzv. potivá horúčka.
Záhadné ochorenie sa Európou prehnalo v piatich vlnách, a to medzi rokmi 1485 až 1551. Najviac zasiahnutou krajinou bolo Anglicko, choroba si však nevyberala a šírila sa aj do ostatných krajín, prípady boli zaznamenané v Poľsku, Dánsku a dokonca aj v Rusku. Mortalita predstavovala podľa portálu NCBI 30 až 50 percent, pričom ochorenie malo extrémne rýchly priebeh. Človeka najprv postihla horúčka a zimnica, bolesti hlavy, krku, ramien a končatín a zároveň prudká slabosť.
Ľudia umierali niekoľko hodín po objavení sa príznakov
„Studené štádium“ trvalo pol hodinu až tri hodiny a po ňom nasledovalo „horúce štádium“. V tomto štádiu sa dostavila bolesť hrudníka, zvýšený tep, rýchle dýchanie, výrazné potenie, smäd a delírium. V konečnom štádiu osoba skolabovala, zaspala a už sa nikdy neprebudila. Väčšina chorých podľahla potivej horúčke do 18 hodín. Ak človek prežil prvých 24 hodín od objavenia sa príznakov, mal šancu na plné zotavenie.
Medzi rokmi 1718 a 1874 sa zvláštne ochorenie objavilo opäť, tentoraz vo Francúzsku. Malo však miernejší priebeh a nižšiu úmrtnosť. Okrem toho, nikto nevedel, či ide o rovnaké ochorenie, pomenovali ho preto Picardova horúčka. Či však ide o Picardovu alebo potivú horúčku, pôvod ochorenia nie je známy do dnešného dňa.
Potivá horúčka sa prvýkrát objavila za vlády Henricha VII., tesne po Bosworthskej bitke. V priebehu jediného mesiaca jej podľahlo 10 000 ľudí. Ďalšie štyri epidémie mali rôznu intenzitu, každá z nich však bola ničivá a v ľuďoch vyvolávala hrôzu. Pred chorobou sa snažil uniknúť aj Henrich VII., ktorý ušiel z Londýna a každú chvíľu sa sťahoval do inej rezidencie a každú noc spával v inej posteli. Zvláštne na potivej horúčke bolo, že postihovala najmä bohatých ľudí z vyšších spoločenských vrstiev. Najviac však boli zasiahnuté kláštory, za ktorých múrmi zahynuli tisícky ľudí.
Bol vinníkom hantavírus?
Čo sa pôvodu ochorenia týka, mnohí veria, že potivú horúčku prenášali potkany. Tie mali byť nakazené neznámym hantavírusom. Aj keď potkany vírusom nijak ovplyvnené neboli, človek po nakazení vykazoval príznaky podobné chrípke. Objavili sa horúčky, bolesť rôznych častí tela, kašeľ a letargia, ktoré napokon viedli k fatálnej infekcii pľúc. Ďalším podozrivým boli komáre, choroba sa totiž objavila neraz po záplavách alebo po období prudkých dažďov. Ďalšie teórie pripúšťali botulizmus, otravu jedlom či antrax. Vzhľadom na to, že choroba sa nečakane objavila a rýchlo opäť zmizla, je náročné pátrať po dôkazoch a príčinách.
Ochorenia spôsobené hantavírusom, aj keď v inej podobe, sa však šírili aj neskôr. Napríklad, medzi rokmi 1950 až 1953 prepukla počas kórejskej vojny hemoragická horúčka.
Hantavírusové ochorenia sa nevyhli ani bývalému Československu. Ako uvádza Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, v rokoch 1953 a 1954 sa hantavírus objavil aj u nás. V súčasnosti sa však u nás vyskytujú ochorenia vyvolané hantavírusom len zriedkavo.
Amusing Planet, NCBI, UVZSR
Nahlásiť chybu v článku