Foto: Flaam Festival

Nitriansky festival Flaam je jedným z mála slovenských podujatí, na ktoré organizátori privážajú zaujímavé zahraničné mená a ukazujú ich v špecifickej malej a intímnej atmosfére, akú inde nezažijete.

V počiatkoch verili, že na ich festival príde dostatočný počet ľudí, aby nikto z organizačného tímu nemusel predať svoj laptop. Odvtedy vyrástli na najvydarenejší malý festival na slovenskej scéne. Flaam sa tento rok uskutoční už po deviatykrát a opäť prinesie line up, kde (takmer) žiadne „Soffiine voľby“ v programe nehrozia a kde nič nie je ďaleko. 

Zorganizovať hudobný festival chce veľkú dávku odvahy. Tá rozhodne nechýbala trojici kamarátov z Nitry, ktorým festival v ich rodnom meste chýbal. A keby len festival, v Nitre vlastne ani nebol žiadny klub, kde by chodili kapely, ktoré majú radi, hrať. Aj kvôli tomu vznikol Flaam, ktorého už 9. ročník sa už o pár týždňov uskutoční v nitrianskom priestore Hidepark. Viac o ňom, o organizácii festivalu, ale aj o tom, ako sa zahraničné hviezdy vlastne na podujatia objednávajú, sme sa porozprávali so zakladateľom a riaditeľom festivalu Flaam, Mariánom Tesákom.

V rozhovore sa dozviete aj:

  • Ako Flaam vznikol a aké boli jeho začiatky na festivalovej mape Slovenska?
  • Ako prebieha booking zahraničných umelcov v prípade malého festivalu?
  • V čom to má Flaam medzi festivalmi ťažšie ako napríklad Pohoda či Grape?
  • Ako sa organizácie festivalu dotkla inflácia?
  • Čo je pre návštevníkov prichystané v programe tento rok?

„Ostrov pozitívnej deviácie. Malé ihrisko pre veľké deti. Dvojdňová bitka s letnou nudou“ – aj takto sa opisuje Flaam na webe. Na svete ste od roku 2014, čo ale možno mnohí ešte nepočuli, nečítali, nevideli a nevedeli – ako celá myšlienka vznikla? Predpokladám, že na začiatku bolo nejaké „chcenie“ a dôvodom aj fakt, že „Nitra nemala žiadny poriadny festival“.

Všetci v tíme sme ľudia, ktorí festivaly vždy vnímali rovnako – ako priestor na hru, skúšanie, posúvanie hraníc, objavovanie. Od tvorby programu a bookingu umelcov, cez dizajn vizuálnej identity, merchu, architektúru areálu, až po porady o rozmiestnení plotov, stanov a toaliet, všetko nás to musí baviť. Alebo aspoň to musí byť zábavnejšou alternatívou k ležaniu v posteli s tupým pohľadom do nejakého socials feedu. To je asi najjednoduchšia verzia príbehu ako vznikol Flaam – pred 8 rokmi sa traja chalani na študentskom byte nudili. Následne sa k nim pridali ďalší, ktorí sa tiež nechceli nudiť. A bum, bol z toho festival.

Organizátori festivalu Flaam. Foto: Flaam Festival

Určite nám však priali aj okolnosti. V roku 2014 totiž v Nitre neexistoval nielen žiaden hudobný festival zameraný na nekomerčnú scénu, ale ani žiaden klub, kde by mohli slovenské kapely hrávať počas turné. Takže sme vedeli, že ak založíme festival, budú hrať ten jedenkrát v roku len u nás a ľudia naň prídu – v podstate naše šťastie v celomestskom nešťastí.

Boli vaše začiatky veľmi punkové alebo ste do toho celého už išli aj s nejakými predchádzajúcimi skúsenosťami? Koľko ľudí vlastne tvorí a pripravuje Flaam?

Punkové a detsky naivné, ale nejaké skúsenosti sme predsa len mali. A to nielen ako návštevníci festivalov, ale najmä aj ako tzv. kultúrni robotníci. Všetci traja, čo sme Flaam založili – ja, náš terajší šéf umeleckej produkcie Zajo a šéf techniky Švolo – sme totiž počas gympla pracovali ako technici, osvetľovači či bedňáci na eventoch. Napriek tomu sme boli na začiatku vo veľa veciach úplne mimo. Keď mi napríklad kamoš pár mesiacov pred prvým Flaamom povedal, že s umelcami mám o podmienkach vyjednávať a nie, buď ich prijať, alebo odmietnuť, nerozumel som, o čom to hovorí.

Momentálne na Flaame pracuje počas roka cca 10-12 ľudí v rôznych kapacitách. Prevažná väčšina z nás aj mimo festivalu pracuje v kultúre – pri hudbe, filme, móde, dizajne, architektúre, festivalovej produkcii. A na Flaame sa to celé prepája. Sme však ten typ festivalu, ktorému sa nikto nevenuje na plný alebo čiastočný úväzok a ako celý tím sa osobne stretneme len raz do roka – pri stavbe festivalu priamo na mieste. Jednak by Flaam nikoho neuživil, všetci máme full-time práce a ešte k tomu sme rozlezení cez niekoľko krajín. Tento rok sme festival pripravovali na rekordne dlhej osi Nitra-Bratislava-Praha-Londýn.

Foto: Flaam Festival

Flaam sa každoročne koná v Nitre, v útulnom prostredí komunitného centra Hidepark. Vždy ste vedeli, že to bude domov vášho festivalu alebo boli niekedy aj pohnútky spraviť to inde a možno aj vo väčšom? Aké má Nitra vôbec priestorové možnosti na organizáciu podujatia?

Flaam je na Hideparku každý rok len na týždňovej návšteve, ale myslím, že fungujeme v skvelej symbióze. Pre nás má Hidepark obrovské výhody v poskytnutom zázemí – existujúcej infraštruktúre, sieťach, dopravnej dostupnosti, značke. My ho zas vhodne dopĺňame, testujeme jeho limity a poukazujeme na jeho možnosti. A najmä, ľudia z Hidepark tímu sú za tie roky v dňoch pred festivalom pevnou súčasťou festivalového tímu, bez ktorých by sme jeho produkciu nezvládli. Práve preto sme nikdy vážnejšie neuvažovali, že ho nafúkneme do väčšieho priestoru. Zároveň však cítime v spoločnosti čoraz väčšiu potrebu po väčšom kontakte a po intímnejších akciách, ktoré návštevníkovi dávajú pocit jedinečnosti, keďže inak vyzerajú, pôsobia, komunikujú, sú v niečom viac vyhranené. Preto Flaam nafukovať neplánujeme, keďže éra malých festivalov u nás ešte len naplno vypukne!

Nebojíte sa, že vám niekedy vznikne konkurencia?

Čo sa týka konkurencie, ak by sme sa jej báli, asi by sme nikdy nič nespravili. Alebo by sme boli pri tvorbe festivalu oveľa opatrnejší a robili viac kompromisov. Konkurenciou pre Flaam totiž počas leta nie sú len festivaly, ale vlastne všetko, čo nie je Flaam – dovolenka s kamošmi, víkend v babkinom fóliovníku, stopovanie po Európe… A preto je celkom náročné presvedčiť každý rok dosť ľudí, aby naň prišli. Najmä, keď nejde o festival, ktorý by bol z hľadiska programu či komunikácie stavaný úplne na prvú. Dôležité je však na nič si nenárokovať, nepodľahnúť predstave, že ak ľudia prišli naposledy, automaticky prídu znova. Treba pracovať, skúšať a veriť, že robíte niečo, čo je zaujímavé aj pre stovky cudzích ľudí tam vonku. To, že nám sa to posledné roky darí, však stále považujem za šialené a mimoriadne si to vážim. Ak sa to ale v budúcnosti zmení, určite nepôjdeme cestou kompromisov, skôr si ten priestor na hru, ktorý som spomínal, vytvoríme inak.

Foto: Flaam Festival

Na pódiá Flaamu ste už dotiahli aj viac ako dve desiatky zahraničných účinkujúcich. Malý festival môže mať problém pritiahnuť zahraničné mená, vás sa to ale netýka. Na Flaame v minulosti hrali aj známejšie mená ako Low Roar, ktorý je obľúbený najmä u hráčom vidoehier vďaka kultovke Death Stranding. Španieli Seward vystúpili aj na Pohode, potom aj na Flaame, producent Iglooghost tiež nie je príliš neznámym pojmom a takto by som mohol pokračovať ďalej…

Zahraničných umelcov sme chceli bookovať od vzniku festivalu, chvíľu to však trvalo. Zlomové momenty boli dva. Prvým bol booking poľských Coals v roku 2017, ktorí mali na Flaame veľký úspech. Vďaka nemu sme nabrali aj viac odvahy skúšať to s neznámymi zahraničnými kapelami vo väčšom. Druhou bol booking britského producenta Iglooghosta v roku 2019, ktorého agentka nám dala dôveru napriek tomu, že u nás nikto podobného formátu predtým nehral. Po jeho odohratom gigu a dobrých reakciách šlo zrazu všetko jednoduchšie, aj keď tá komunikácia so zahraničnými agentmi je stále často komplikovaná. Ale keď vidia naše referencie, pozerajú sa na nás inak.

Celý bookovací proces u vás prebieha odlišnejšie od väčších podujatí alebo je to podobné? V čom ťaháte za kratší koniec a čím dokážete presvedčiť zahraničných hudobníkov, že Flaam je skvelým miestom, kde sa predstaviť slovenskému publiku?

Čo sa týka bookovacieho procesu, je pri zahraničných umelcoch v podstate totožný s väčšími podujatiami. To je možno niečo, čo si nie každý uvedomuje a čo je okrem komunikačnej kampane u nás časovo a produkčne najnáročnejšie – zahraničný program. S ním totiž prichádza výrazné množstvo agendy navyše – objavovanie umelcov počas roka, ideálne naživo, dlhšie vyjednávanie o podmienkach, booking leteniek, náročnejšie požiadavky umelcov z hľadiska techniky, aparátu či starostlivosti, neustála komunikácia, doprava letisko-hotel-festival a späť, tzv. artist guidei, čo sú nami organizovaní sprievodcovia pre každého zahraničného umelca… Ale asi práve aj to je jedna z vecí, ktoré nás na tom bavia – že sme jeden z mála slovenských malých letných festivalov, ktorý sem zahraničné mená prináša, a to v oveľa osobnejšom a intímnejšom prostredí.

Foto: Flaam Festival

Tu sa dostávame k tiež celkom zaujímavej téme – podľa akého kľúča vyberáte zahraničných headlinerov, respektíve zahraničných umelcov celkovo na festival?

Jednoducho – keď pri niečom pocítime to povestné mravčenie na krku a ľahký kŕč v nohe, chceme to. Zaujímavé veci z domácej scény sa snažíme navnímať čo najviac počas roka, zahraničných interpretov zas objavujeme prirodzene, keďže máme radi hudbu, chodíme ich však aj objavovať na zahraničné showcase festivaly (ale aj fantastický domáci Sharpe Festival, pozdravujeme!), na ktorých vystupujú umelci najmä pre dramaturgov iných festivalov. Mne sú tiež obrovskou oporou moji spolubývajúci Peťo a Roman, najväčší hudobní nerdi v mojom okolí, vďaka ktorým u nás doma hrajú kapely, čo možno pred týždňom zahrali v nejakej londýnskej pivnici svoj prvý gig.

Platí aj v tomto prípade, že za malé podujatie si hudobníci pýtajú menej, za väčšie viac?

Úprimne netuším, ale napríklad my máme vo vyjednávaní oproti veľkým festivalom miernu výhodu v tom, že vieme stredne veľkej zahraničnej kapele poskytnúť najlukratívnejší časový slot na festivale a viac miesta v komunikačnej kampani. Top 3-4 zahraničné veci z programu Flaamu by boli totiž napríklad na Pohode prirodzene niekde uprostred line-upu a hrali by na 3. alebo 4. najväčšom pódiu. U nás sú headlinermi s tými najlepšími časmi a najväčším menom v programe. To dokáže agentov presvedčiť.

Foto: Flaam Festival

Inflácia je ďalšia téma, ktorá sa nepochybne dotkla aj organizátorov podujatí. Pocítili ste to tiež?

Program je len jednou časťou, ktorá nás stojí viac a, paradoxne, v nej sa dá v našom prípade stále manévrovať, keďže ťaháme skôr menej známe zahraničné mená, ktoré k nám ľudia chodia objavovať. Drahší sú skôr dodávatelia, energie, doprava – ale to je už obohraná pesnička zo všetkých tohtoročných rozhovorov s organizátormi festivalov. Nejak sa s tým popasujeme. Našou výhodou je však to, že ako tím nie sme od festivalu finančne závislí, preto je hranica našich možností flexibilnejšia. Otázne je, či je to cesta ako to robiť. Podľa mňa nie.

Vzhľadom na veľkosť podujatia – obmedzená kapacita na 1 200 návštevníkov – sa vás priveľmi ani pandémia počas dvoch rokov nedotkla. Prvý covidový rok to Flaam zvládol v podobe menšieho jednodňového eventu, v roku 2021 ste mohli práve vďaka obmedzenej kapacite organizovať ročník prakticky bez kapacitných obmedzení.

Nám pandémia nejak šialene neublížila, ako hovoríš, v roku 2021 sa nám festival podarilo zorganizovať na 90 %, teda tak, ako by vyzeral mimo pandémie, v roku 2020 nás zas donútil uvažovať trocha kreatívnejšie a vznikol bizarný projekt Tuzex Orchestra s 19 členmi z 13 slovenských kapiel, ktorí by sa v normálny festivalový rok na jednom pódiu nikdy nestretli. Malým festivalom minuloročné obmedzenia skôr pomohli. Keďže tie veľké pracovali s rovnakou obmedzenou kapacitou, viac ľudí sa muselo obzerať po alternatívach. Aj preto sme v roku 2021 s prehľadom vypredali pár dní dopredu. Uvidíme však, či sme nových návštevníkov presvedčili natoľko, že sa k nám vrátia.

Budem držať palce, pretože sám som Flaam zažil niekoľkokrát, a teda musím povedať, že ste naozaj nezvyčajným zjavom na slovenskej festivalovej scéne. Návštevníci, aj tí, s ktorými ste v minulosti spolupracovali najviac, chválili komornú až intímnu atmosféru, cenovo dostupné lístky, malý areál, kde je všetko blízko. Sú ale veci, ktoré možno oko bežného návštevníka nevidí a vy organizátori na tom neustále pracujete a snažíte sa to zlepšiť?

Vyslovene zlý feedback od návštevníkov nemáme asi na nič. Typické sťažnosti typu nedostatok toaliet a dlhé rady na baroch sme za posledné roky odstránili – stačilo objednať všetkého viac a problém zmizol. Kto by to bol povedal! (Smiech)

Vnútri tímu pracujeme na tom, aby procesy boli čo najupratanejšie, jednoducho, aby sa festival pri príprave rozpadal čo najmenej. Organizácia každého festivalu je totiž absolútny chaos, ide len o to, ako veľmi organizovaný. V našom prípade je to špecifickejšie tým priestorovým roztrúsením tímu a faktom, že práce, ktoré nás živia, sú Flaamu väčšinou nadradené. Takže hlavným cieľom je veľa procesov jednoducho upratať, aby sme ten čas, ktorý na festival máme, mohli využiť čo najtvorivejšie.

Foto: Flaam Festival

Veľa podujatí post-pandemické časy začína akýmsi znovuzrodením. Čo aktuálny ročník Flaamu? Aké novinky prinesie? Bude viac scén, viac kapiel, väčší areál?

Podľa mňa máme suverénne najsilnejší program, aký sme kedy mali. Sega Bodega je meno, o akom by sme mohli pred pár rokmi len snívať, o HMLTD sme reálne tri roky snívali. Obe by sme podľa mňa o rok už nezaplatili, a je skvelé, že svoje slovenské premiéry zažijú v tak komornom prostredí. Booking Sega Bodega vyznieva bizarne najmä pri pohľade na jeho letné turné, kde je Flaam v spoločnosti festivalov ako Sónar, Melt či Pukkelpop, čo sú všetko obrovské európske festivaly.

Zároveň máme v hudobnej dramaturgii oveľa širší žánrový záber – od živej elektroniky cez techno producentov až po gitarovky, hardcore, hip-hop až po progresívny jazz. V line-upe reflektujeme aj súčasnú spoločenskú situáciu, z Berlína k nám doletí ukrajinská techno producentka Poly Chain, priamo z Kyjeva zas inštrumentálne trio Hyphen Dash. Vojna na Ukrajine totiž postihla celú ukrajinskú kultúrnu scénu a je podľa mňa dôležité nielen sa o nej baviť, ale v čo najväčšej možnej miere poskytovať ukrajinským umelcom aj priestor prezentovať sa. Doma ho totiž momentálne nemajú.

Budeme mať opäť skvelý sprievodný program, v ktorom nebudú chýbať divadlo, prednášky, kvíz, workshopy, premietania či tradičná cyklojazda po nitrianskej architektúre či festivalová túra na Zobor s koncertom na jeho vrchole. Spomenúť môžem napríklad to divadlo, inscenáciu Otec Ferapont podľa skvelej Ruzkej Klaziky pre mňa najtalentovanejšieho súčasného multitvorcu slovenského divadla a literatúry Dana Majlinga či prednášku slovenského neurogenetika Tomáša Eichlera o dôležitosti spánku, ktorý je inak bratom basgitaristu z našej domácej kapely LUVVER, takže ako to už na Slovensku býva, všetko ostáva v rodine.

Veľmi sa tiež teším z architektonického workshopu, ktorý sme pripravili s našimi festivalovými architektmi z ateliéru GRAU architects. Prebiehať počas dní pred festivalom a jeho výsledkom bude funkčné dielo vo verejnom priestore, ktoré v Hideparku ostane na stálo. Architektúru máme rovnako radi ako dizajn, preto som nadšený, že jej konečne budeme môcť dať vo festivalovej produkcii viac miesta.  

Budúci rok oslávite okrúhliny. Chystáte sa 10 rokov Flaamu osláviť nejak veľkolepejšie? Aké sú vaše kapelné priania? Koho by ste radi videli hrať na Flaame?

Áno! Celý festival rituálne pochovať! (Smiech) Srandujem, lebo netuším. Momentálne máme necelý mesiac do festivalu, nad budúcim ročníkom teda vôbec neuvažujeme. Na to bude čas po krátkej post-festivalovej depke, ktorá trvá vždy tak do polovice septembra. Kapelné priania, samozrejme, nejaké mám, aj keď sa z roka na roka menia. Hodili by sa k nám podľa mňa extrémne Alex Cameron, Jockstrap alebo moji obľúbení Kero Kero Bonito, veľmi by sme chceli techno šialencov Giant Swan. A ešte moju stredoškolskú kapelu Párovské Hlavy, keďže na všetkých festivaloch hrávajú ich organizátori, tak možno prišiel čas už aj na to. Nikde inde by nás totiž asi nechceli. (Smiech)