foto: Pxhere, TASR - Roman Hanc (ilustračné)

/ 32 / mchl
Slovensko zažíva obdobie najmenšej miery nezamestnanosti.

Tento údaj spadol na 7,5% a ďalej klesá. Malo by to znamenať, že mladí ľudia, ktorí vyštudovali svoje školy, by nemali mať problém nájsť si prácu vo svojom obore. Jednou vecou je nájsť si prácu, tou druhou, oveľa podstatnejšou, je v nej zotrvať. Mnohým sa to nepodarí, pretože náš mladícky entuziazmus a odhodlanie sa stretne s realitou, ktorá je v mnohých firmách či štátnych zriadeniach, pre mladých odpudzujúca. 

Pozreli sme sa na tento problém priamo v praxi. Vyspovedali sme mladú, 26-ročnú Katarínu, ktorá v roku 2016 úspešne ukončila vysokú školu. Počas roka aj troch mesiacov vystriedala dve stredné školy, kde učila biológiu a angličtinu, dnes však už neučí na žiadnej z nich – no nie preto, že by ju to nebavilo. Priala si, aby bol rozhovor anonymný a my to rešpektujeme.


Viem, že si pred dvomi rokmi úspešne vyštudovala vysokú školu. Aký odbor si študovala?

Áno, pred dvomi rokmi som ukončila štúdium učiteľstva, konkrétne kombináciu biológie a anglického jazyka. Podľa mnohých je humanitno-prírodná kombinácia super v rámci uplatnenia sa ako učiteľ, no u mňa išlo skôr o výber predmetov, ktoré mi boli blízke.

foto: Pxhere (ilustračné)

Bol po skončení výšky tvoj cieľ jasný – pokračovať v tom, čo si študovala, no tentokrát v praxi?

V tejto otázke si nie som sebou 100% istá a klamala by som, keby ti odpoviem, že áno. Všeobecne je známy chronický nedostatok učiteľov na Slovensku a myslím si, že je každému jasné prečo. Prax počas školy nebola časovo rozsiahla, skôr by som povedala, že formálna. Každopádne, chcela som skúsiť učiť reálne a aj kreatívne.

Bolo pre teba ťažké nájsť si miesto v školstve?

Aj napriek super kombinácii bolo pre mňa ako absolventa ťažké nájsť si miesto. Absolventi pre školu predstavujú prínos entuziazmu (a príplatku pre uvádzajúcich učiteľov), ale zároveň ich neskúsenosť a skreslené predstavy o fungovaní škôl, im pridávajú starosti navyše. Česť výnimkám.

foto: Pixabay

Mala si presnú predstavu, či chceš učiť skôr na základnej škole alebo na strednej škole? 

Aj napriek tomu, že som počas súvislej praxi vychytala šikovné a disciplinované decká na základných školách, bolo pre mňa prostredie gymplu lákavejšie. Na základnej škole sa učiteľ zameriava viac na formu akou zaujme a učí. Pri stredných školách ide viac o obsah (i keď aj tu je priestor na netradičné metódy, ale takých hodín je vždy menej kvôli časovým dotáciám predmetov). Ja to teda takto vnímam.

Od skončenia vysokej školy ubehli dva roky. Na koľkých školách si doteraz učila?

Na dvoch, na prvej som učila celý školský rok a na druhej len tri mesiace. Obidve školy boli bilingválne gymnáziá. Našťastie na obidvoch som mohla učiť biológiu aj angličtinu.

Prečo si sa z jednej rozhodla odísť po roku, z druhej už po troch mesiacoch?

Z prvého gymnázia som odišla z osobných dôvodov, nesúviselo to so školou. Žila som v inom meste, chýbal mi priateľ, známi, rodina. A to sa odrazí aj na tom, aký výkon ako učiteľ podávate. Vďaka tejto ročnej praxi už bolo o niečo jednoduchšie hľadať si miesto. Nastúpila som učiť na gymnázium v mojom meste, no nestotožnila som sa tam s mnohými prístupmi a spôsobmi riešenia problémov. Mám rada tento citát: If you don’t like where you are, move. You are not a tree (Ak sa ti nepáči tam kde si, pohni sa. Nie si strom). A mám rada aj seba.

Najväčší problém bol teda v systéme a vo vedení?

Podľa mňa áno. Bohužiaľ, pozitívnu kritiku od učiteľov na vedenie vo všeobecnosti som počula len raz a aj to išlo o súkromnú školu. Z toho ale nemôžem vyvodiť všeobecný fakt, iste sa nájdu aj súkromné školy, kde to nefunguje ideálne a naopak.

A čo vedenie konkrétnej školy odkiaľ si odišla? Kde bol najväčší problém tam?

Ja som tam nemala pocit, že by vedenie jednalo so zamestnancami ako s rovnocennými kolegami. Chýbal mi tu ľudský prístup a docenenie. Ťažko sa mi pracuje niekde, kde si mňa a moju prácu nevážia.

Spomínala si, že si chcela učiť reálne a kreatívne. Čo tá kreativita? Mala si možnosť zapojiť do vyučovacieho procesu aj takéto prvky, alebo to muselo byť striktne podľa osnov?

Z osnov konkrétnej školy vychádzajú učebné plány učiteľov. Tie sa striktne dodržiavajú len pred školskou inšpekciou a počas hospitačných (kontrolných) hodín. Avšak v učebných plánoch (ktoré nie sú povinné zo zákona, no školy ich vyžadujú), môžu byť tieto kreatívne alebo iné menej tradičné metódy výučby zahrnuté, pokiaľ spĺňajú ciele. Čo sa jazykov týka, tu je väčší priestor na didaktické hry a menej formálne spôsoby učenia sa. No pri prírodných predmetoch je to ťažšie, keďže učiteľ za krátky čas potrebuje zopakovať, vyskúšať, prebrať učivo a ešte ho aj upevniť. Tu sa mne najviac osvedčili kvízy, ktoré mohli pripravovať aj študenti na známku a tým obsiahli viacero etáp hodiny a ešte sa aj bavili (tí viac súťaživí).

foto: Pixabay (ilustračné)

Poďme k žiakom. Ako si vnímala ty ich, ako nová učiteľka, a ako oni teba?

Keďže som učila na gymnáziu, vekový rozdiel medzi študentmi a mnou bol zhruba od 6 do 10 rokov, čo nie je až tak veľa, no aj tak som videla rozdiel v ich zmýšľaní (i keď vizuálne som sa veľmi neodlišovala). Žiaci a študenti majú mladých učiteľov vo všeobecnosti radi, pretože sa snažia o inovácie vo výučbe a aj vďaka menšiemu vekovému rozdielu, v porovnaní so staršími učiteľmi, si vedia k nim vytvoriť priateľskejší prístup, menej formálny. Ako vnímali oni mňa je mi ťažko posúdiť, ale myslím, že zväčša pozitívne. Ak nie, tak sú vychovaní a dobre to maskovali.

V spoločnosti často prevládajú názory, že deti sú v dnešnej dobe veľmi lenivé. Ako to vidíš po vyše roku strávenom s nimi?

Sú lenivejšie, pretože sú generácia Z, ktorá je technicky zdatná a tým pádom netrávia toľko času pohybom. Čo sa školy týka, tak tam sa to líši od predmetu, ktorý ich zaujíma a vzťahu k nemu a k štúdiu celkovo. Stretla som sa so študentmi, ktorí boli cieľavedomí „makači“, ale aj s takými, ktorí na škole dopĺňali počet. Tieto dve skupiny boli minoritné a zvyšok boli preťažení študenti. Ďalším faktorom sú aj rodičia. Pokiaľ nejavia záujem o výsledky svojich detí, nemajú dôvod vynikať.

Koncom starého roku boli zverejnené výsledky medzinárodného testovania žiakov, kde sa Slováci umiestnili na pred-predposlednom mieste. Kde si myslíš, že je najväčší problém?

K tomuto by sa mal vyjadriť niekto aktívny z oblasti základných škôl, nerada by som totiž kritizovať niečo, do čoho až tak nevidím a mám len svoje domnienky o tom, prečo je to tak.

A tvoje domnienky?

Aj napriek tomu, že sa štátny vzdelávací program inovoval, väčšinou ide len o formálne zmeny v učebných plánoch a starší učitelia už nebudú meniť svoje návyky a spôsoby učenia. Po novom by sa mali učitelia sústrediť viac na výkonovú ako obsahovú stránku vzdelávania. Vtedy by žiaci vedeli lepšie pracovať aj napríklad s úlohami v medzinárodnom testovaní. Lenže u nás je to stále o memorovaní informácií a žiakom chýba akýsi komplexný pohľad na preberané témy, o riešení problémových úloh a projektoch nehovoriac.

TASR – Roman Hanc (ilustračné)

Teraz neučíš. Vedela by si si ešte predstaviť návrat pred školské lavice? Je niečo, čo ťa na tej práci láka, alebo je viac tých vecí, ktoré ťa od toho odrádzajú?

Ja si viem predstaviť všeličo. Na práci učiteľa je veľkým plusom voľné leto a iné prázdniny. No po poslednej skúsenosti sa skôr obávam, že sa ocitnem v rovnakej situácii a to nechcem.

Keby si mohla zmeniť jednu vec. Čo by to bolo?

Prvé čo ma napadlo, je vyšší plat. S tým by zrejme súhlasili všetci učitelia, keďže to, čo dostávajú nezodpovedá času a energii, ktoré škole venujú a niekdajší rešpekt, ktorý by to vykompenzoval, už tiež nemajú.


Aj keď nemáme toľko skúseností, máme mnoho nápadov a obrovské nasadenie. Chceme robiť, no chceme to robiť inak. Ak budeme mať možnosť v práci rozvíjať svoje myšlienky a nápady, budeme sa v nej cítiť slobodní a robiť ju s nadšením.

Pozri aj: Ročne prejde vyše 5000 kilometrov. Toto je 10+ otázok, ktoré ste sa chceli opýtať Mateja Tótha, no nikdy ste nemali príležitosť



Komentovať (0)