Foto: Lukáš Herteľ (archív)

"Keď okolo vás prepláva vráskavec, vynoríte sa a so zimomriavkami zvriesknete o dušu," opisuje Lukáš svoj životný zážitok.

Lukáš Herteľ je dobrodruh z východného Slovenska, ktorého odmalička fascinovalo cestovanie a spoznávanie sveta. Nadšenie sa v ňom prebudilo už v mladom veku, kedy s rodinou cestoval na rôzne výlety a dovolenky. Odvtedy navštívil množstvo krajín v Európe, istý čas strávil v Afrike či USA, pričom momentálne brázdi autom celú Austráliu. 

V rozhovore s Lukášom Herteľom sa dočítate aj:

  • Kedy sa v ňom prebudia cestovateľská vášeň
  • Ktorým tripom odštartoval spoznávanie sveta
  • Prečo si vybral práve Austráliu
  • Z čoho má na druhom konci sveta strach
  • Aké bolo plávať pár metrov od vráskavcov
  • Prečo je cestovanie naprieč Austráliou finančne veľmi náročné

Zbaliť batoh a odísť do zahraničia bez dlhodobého plánu či bez vedomia toho, kde sa vlastne bude nasledujúcu noc spať. Tento na prvý pohľad filmový príbeh je v podstate odrazom cestovateľských začiatkov Lukáša z okolia Trebišova. Zvedavosť a chuť preskúmať zahraničie postupne zaviala aktívneho slovenského cestovateľa na trip po Európe či na študijný pobyt do Spojených štátov amerických. Neskôr navštívil aj africké safari a aktuálne sa nachádza v Austrálii, odkiaľ sa denne delí o svoje zážitky aj na svojom Instagrame vychodnar_vo_svece.

Foto: Lukáš Herteľ (archív)

Kedy si zistil, že cestovanie je tvojou záľubou?

Môj príbeh cestovania som už často krát prirovnal k takému imaginárnemu plotu, ponad ktorý som chcel nakuknúť, čo je tam na tej druhej strane. Začínal som ako dieťa železničiara, samozrejme, vo vlaku. Cestovali sme s rodinou na rôzne dovolenky, či výlety po Slovensku a úprimne, mňa bavila už aj tá cesta samotná. Pozeral som na meniacu sa krajinu, nové miesta a mestá a tieto zážitky ma tak nejak viedli k tomu, že sa určite chcem pozrieť aj poza ten pomyselný plot okolo Slovenska.

Tak som niekedy počas štúdia na strednej škole, koncom letných prázdnin, dal na kôpku zarobené peniaze z brigády na stavbe a vyrazil na moju prvú dlhšiu cestu. Opäť vlakom, ale tento krát už po Európe. Precestovali sme s kamošom cez 8 rôznych krajín počas 15 dní, čo bola moja prvá ozajstná cestovateľská skúška. S batohmi na chrbtoch sme často ani nevedeli, kde sa ocitneme na ďalší deň, či kde budeme spať najbližšiu noc. A niekde v tomto momente ma to začalo baviť.

Foto: Lukáš Herteľ (archív)

Čo by si označil za prelom, kedy si začal plánovať cestovanie vo veľkom?

Po spomínanom tripe po Európe prišlo na rad štúdium na vysokej škole a s ním spojený odchod do Bratislavy. Tu som sa musel naučiť byť zodpovedný sám za seba. Nevravím, že sa mi to darilo, no našiel som si dlhodobú brigádu a zarobené peniaze som začal okrem iného investovať aj do kupovania lacných leteniek po Európe. Často sa mi podarilo uchmatnúť si letenky za 10 eur a tak som víkendy trávil spoznávaním nových miest v blízkom či vzdialenom okolí.

Potom prišla ponuka ísť na študentský pracovný pobyt do USA. Dohodli sme sa so spolužiakmi a o pár týždňov sme leteli prvý krát za „veľkú mláku“ zarobiť počas leta ťažké prachy. Tie sme tam samozrejme aj minuli. Lebo tak to počas tohto programu chodí. Work and Travel. Makaj a cestuj. Na konci trojmesačnej práce môžeš slobodne cestovať aj mesiac po krajine. A my sme to samozrejme využili. Prenajali si auto, nakúpili stany a vydali sa najprv po východnom pobreží, o rok neskôr po západnom pobreží a do tretice sme ostali už len ako dvojica a precestovali sme aj juh USA.

Foto: Lukáš Herteľ (archív)

A to tam mám stále vysnívané miesta, ktoré by som ešte chcel vidieť. No a tu niekde, myslím, vznikla moja láska k cestovaniu. Samozrejme to malo niečo spoločné aj s tým, že v zahraničí sa dá zarobiť aj lepší obnos peňazí, no primárne som to zarábanie plánoval tak, že tie peniaze tam aj tak miniem a teda nemusím mať vopred nejaké veľké sumy na účte.

Čo nasledovalo po vysokej škole?

Cesty bolo potrebné z niečoho živiť, takže som nastúpil do práce. Šiel som cestou samostatne zárobkovo činnej osoby. Otvoril som si živnosť a bol som freelancerom v oblasti kultúrnych podujatí. Pracoval som na zákazku pre viacero slovenských firiem, ktoré majú na starosti technické či produkčné zabezpečenie rôznych spoločenských akcií.

Pamätám si časy, kedy som dostával 2,70 eur za hodinu fyzickej práce v hlavnom meste. Neskôr boli aj dni, kedy som zarobil oveľa viac. No samozrejme, že som tie peniaze investoval do cestovania a keď bolo v kalendári hluché obdobie, letel som napríklad na mesiac do Afriky (do Tanzánie a Kene) a podobne. Niekto si kúpi nový telefón každý rok, môj má 3 roky a stále ľuďom na mojom Instagrame prináša príbehy zo sveta. Nové botasky kupujem až keď zoderiem tie staré, ktoré ma stále dokážu preniesť cez dlažobné kocky historického centra Ríma či turistický chodník na najvyšší kopec v Texase. Do takýchto zážitkov investujem radšej.

Foto: Lukáš Herteľ (archív)

V súčasnosti cestuješ po Austrálii. Bola to tvoja vysnená destinácia?

Nevravím, že Austrália bola na úplne prvom mieste môjho zoznamu snov, no určite bola vysoko. Tá vzdialenosť u mňa vzbudzovala vždy pocit nepoznania. Krajina je veľmi ďaleko a mnohokrát o nej vieme veľmi málo. Veď doteraz si veľa ľudí mýli jej hlavné mesto. Tak som sa v určitom momente rozhodol, že ju chcem ísť spoznať. Opäť s podobným scenárom. Našiel som spôsob, ako v krajine rok pracovať legálne s tým, že si našporím a takmer celú ju precestujem.

Požiadal som preto o víza, ktoré udeľovali len 200 ľuďom zo Slovenska. Aj napriek malej kvóte nebol problém dostať tieto víza, pretože hlavnou podmienkou mať za sebou aspoň 2 roky vysokoškolského štúdia. To sa písal rok 2018. V skratke, troška sa to pretiahlo, pretože prišlo leto s obrovskými požiarmi, kedy sa nedalo cestovať do tamojšej prírody. A potom v marci 2020 prišiel COVID-19, čo ovplyvnilo cestovanie po krajine.

Tak som sa rozhodol ostať v Austrálii troška dlhšie a požiadal som o študentské víza. Popri ročnom štúdiu marketingu som sa prepol do módu sporenia peňazí a hľadania auta, s ktorým krajinu precestujem, keď sa zas otvorí cestovaniu. A tento rok sa to konečne podarilo.

Foto: Lukáš Herteľ (archív)

Na sociálnych sieťach sa častokrát delíš s videami a zábermi z divokej austrálskej prírody. Mal si niekedy naozaj strach, že sa ti niečo môže stať?

Úprimne, divoká austrálska príroda sa často krát vo svete aj dosť zveličuje. Nevidíme tu pavúky na každom kroku a hady sa vám tiež veľmi neskrývajú v toaletách či v garážach. Avšak, stále platí, že tieto zveri tu existujú a stále treba mať na pamäti, kde a kedy môžeme byť. Len tak v rýchlosti spomeniem, čo vás tu dokáže zabiť: jedny z najjedovatejších hadov a pavúkov na svete, žraloky, irukandji (malé, až neviditeľné medúzy v oceáne), krokodíly a zaútočiť na vás môžu aj vtáky, klokany, či pes Dingo.

Skôr než strach mám obrovský rešpekt. Keď je človek na ceste sám už viac ako pol roka, vždy má nejaké obavy o svoju bezpečnosť. Snažím sa byť informovaný a pripravený, potom je to jednoduchšie. V Austrálii samozrejme nájdete oblasti, kde nenatankujete benzín aj 250 kilometrov, kde nenájdete telefónny signál aj 500 kilometrov. Ak by som mal strach z austrálskej prírody, asi by som sem nikdy nepricestoval.

Medzi svojimi zážitkami máš aj plávanie s vráskavcom…

Je to neopísateľný pocit. Naozaj sa mi to často ťažko vysvetľuje aké je to plávať v takej blízkosti tak obrovitánskeho zvieraťa pod vodou. Ono je to celé taký súhrn pocitov, ktoré na seba nadväzujú. Deň pred tým sedíte na brehu a sledujete západ slnka nad oceánom a vidíte v diaľke skákať veľryby. Netušíte, či ich uvidíte aj na druhý deň. Z nadšenia som ani nemohol spať. Nastupujete na malú loď s tým, že v tento deň môžete ale aj nemusíte vidieť žiadneho z nich.

Foto: Lukáš Herteľ (archív)

Plavíte sa, rozprávate s ostatnými na lodi a vaši sprievodcovia vám zatiaľ rozprávajú brutálne príbehy, ktoré sa im za posledné mesiace stali. Keď kapitán povie, aby ste sa pripravili na vstup do vody, začne biť srdce. Adrenalín stúpa ešte viac a v tom uvidíte, ako dokáže byť človek maličký. Počujete mohutné a hlasné spevy samcov z diaľky. Vidíte matku s mláďaťom, ktoré je hravé a ktorého zaujíma ten veľký tieň lode na vode.

Prídu sa pozrieť bližšie a vy neviete, či vás po ceste nenaberú. Pod vodou sa totiž ťažko orientuje a vy neviete, kam sa ten obrovský tvor rúti. Až nakoniec dvojica prepláva okolo vás, mláďa ťukne chvostom po lodi, pozdraví sa a o pár sekúnd zmizne v tmavomodrom oceáne. Vy vynoríte hlavu, zvriesknete o dušu a so zimomriavkami vystúpite naspäť na loď. Zapisujete si to na pomyselné prvé miesto vašich cestovateľských zážitkov.

Foto: Lukáš Herteľ (archív)

Ako sa dozvedáš o miestach, ktoré v Austrálii navštevuješ?

Milujem plánovanie, dokážem stráviť aj hodiny pozeraním videí o danej krajine, mieste, či národnom parku. A potom si takéto miesta napíšem do poznámok v telefóne. Sledujem Youtube videá a Instagramové účty cestovateľov alebo turistických agentúr, tam sa tiež dá nájsť veľa inšpirácie. A keď už som na mieste alebo v konkrétnom národnom parku, jedna z prvých zastávok musí byť v „návštevníckom centre“, kde sa opýtam pracovníkov, čo by mi odporučili na daný počet dní, ktoré mám vyhradené na danom mieste.

Čo môže človek zažiť len v Austrálii?

Táto krajina je tak obrovská, že po nej viete cestovať aj dva – tri roky a aj tak neuvidíte všetko. Preto je ťažké nájsť pravý spôsob cestovania. Pravé nomádstvo, alebo aj kočovníctvo. Môžeš si kúpiť dodávku, prestavať ju na obytný priestor, zbaliť všetky svoje veci a vydať sa na cestu. Ak je na juhu zima, vydáš sa na sever kde je príjemné počasie a nájdeš si tam prácu na pár mesiacov. Potom zas na sever prídu veľké horúčavy a obdobie dažďov, no ty sa presunieš opäť na juh. Tu si opäť nájdeš prácu lebo teraz je sezóna tu.

A takto to môžeš robiť dookola, nemať stály domov a naháňať slnko. Takýto spôsob cestovania je známy najmä pre turistov zo sveta ale aj pre mladých Austrálčanov, ktorí si najmä po strednej škole robia takýto „gap year“, spoznajú krajinu a niečo zarobia pred tým, ako sa vydajú ďalej študovať.

Čím sa aktuálne živíš?

Momentálne som aj ja na takejto spomínanej ceste okolo Austrálie. Za posledný polrok som cestoval práve severom Austrálie, kde bolo znesiteľných 30-35 stupňov a dážď som nezažil celé 4 mesiace. Po 25 000 kilometroch som teda potreboval opäť zastaviť a nájsť si krátkodobú brigádu. Prišiel som do mesta Perth na západe krajiny, kde počas dňa pracujem v sťahovacej firme a niekoľko večerov vypomáham v kuchyni v reštaurácii.

Foto: Lukáš Herteľ (archív)

Tá druhá práca je najmä na účely udržania si terajších špeciálnych víz, ktoré boli zavedené na zaplnenie pracovných pozícii v gastre, či turizme. Mnoho ľudí si stále myslí, že zarábam Instagramom, to je však len moje voľnočasové hobby, prostredníctvom ktorého rád zobrazujem to, čo je za tým spomínaným plotom „vo švece“.

Ako finančne náročné je toto cestovateľské dobrodružstvo na druhom konci sveta?

Keď človek vezme do úvahy, že Austrália je rozlohou väčšia ako Európa, tak je to veľmi náročné. S precestovanými kilometrami súvisí aj každodenné tankovanie. Aspoň, že je tu benzín lacnejší, než na Slovensku (smiech). Navyše, toto všetko si musím platiť sám, auto totiž nezdieľam s nikým. Snažím sa ale veľa krát prespávať zadarmo, či už v aute, ktoré som si na tieto účely prerobil alebo vo svojom stane.

K spomínanému nomádskemu životnému spôsobu cestovania je krajina prispôsobená a často nájdeš odpočívadlá popri diaľnici, ktoré slúžia takémuto účelu. Často na nich nájdeš aj jednoduché toalety. Ak by som to lepšie priblížil, tesne pred touto veľkou cestou som si v Sydney našiel dve práce, aby som našetril čo najviac peňazí. A odvtedy fungujem približne tak, že dva mesiace na ceste striedam s dvomi mesiacmi práce.

Foto: Lukáš Herteľ (archív)

Kam plánuješ ísť po tomto austrálskom dobrodružstve?

Keď sa mi podarí ju obcestovať celú dookola, moja osobná cestovateľská misia tu nateraz, bohužiaľ, skončí. Toho som si vedomý a tak to mám aj v pláne. Vyzerá to tak, že odchod plánujem na koniec austrálskeho leta, čo bude vo februári 2022. Som neposedná cestovateľská duša a určite sa poberiem spoznať iný kút sveta, no zatiaľ si tieto plány nechám pre seba, pretože nie všetky musia vyjsť. A keď príde tá správna chvíľa, o všetkom sa s mojou partičkou sledovateľov na Instagrame podelím.

Uložiť článok

Najnovšie články