17. mája bola homosexualita vyškrtnutá zo zoznamu chorôb. Od tohto dňa už ubehlo niekoľko desiatok rokov, napriek tomu homofóbia, bifóbia či transfóbia sú témami, ktoré polarizujú spoločnosť aj po tejto dobe. Dokonca ani nehumánna konverzná terapia z mnohých krajín ešte stále nevymizla. To, že homosexualita nie je choroba, nebolo spočiatku všetkým úplne jasné a smutné je, že nie je ani dnes. Pozrime sa na príbeh ženy, ktorá to potvrdila ako prvá.
Kým v roku 1990 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyškrtla homosexualitu z medzinárodnej klasifikácie chorôb, predchádzalo tomu množstvo utrpenia, diskriminácie, psychického nátlaku alebo aj fyzického týrania.
Zvrátené praktiky konverznej terapie
Liečba homosexuality sa spájala s rôznymi brutálnymi praktikami ako experimentovania s rezaním semenníkov alebo „liečba“ elektrošokmi, pri ktorej v mnohých prípadoch jej autori tvrdili, že bola dokonca úspešná.
Pokusy robili predtým na psychicky chorých ľuďoch
Kým množstvo psychiatrov či ďalších lekárov v priebehu minulého roka robilo experimenty na odvrátenie homosexuálnej orientácie predovšetkým na ľuďoch trpiacich rôznymi psychickými poruchami alebo závislosťami, jedna žena sa rozhodla, že to skúsi preskúmať prostredníctvom úplne psychicky zdravých homosexuálnych ľudí.
Pretože už logicky je zrejmé, že ak človek trpí nejakou formou psychickej poruchy, tak budú experimenty vykazovať iné výsledky, ako keby sa zamerali na psychicky zdravých ľudí. A v tomto prípade nezáleží na orientácii. Presne to sa napokon podarilo potvrdiť americkej psychologičke Evelyn Hooker.
Psychicky sa homosexuálny a heterosexuálny muž vôbec nelíšia
V roku 1957 vytvorila štúdiu s názvom The Adjustment of the Male Overt Homosexual, v ktorej sa zamerala na duševné zdravie homosexuálnych a heterosexuálnych mužov bez akýchkoľvek pridaných diagnóz. Výsledok ukázal to, čo je pre mnohých dnes už úplnou samozrejmosťou, ďalší to však stále vyvracajú.
Výskum Evelyn Hooker sa v histórii považuje za prvý veľký a dôležitý míľnik, čo sa týka výskumu LGBT komunity. Ten prebiehal pomocou psychologických testov, ktoré dala urobiť homosexuálnym aj heterosexuálnym mužom bez akýchkoľvek psychiatrických diagnóz.
Výsledky navyše vyhodnocovali iní psychiatri, takže si dávala pozor aj na to, aby bol jej výskum čo najobjektívnejší. A predovšetkým, aby nikto nemohol spochybniť jeho vedeckú hodnotu. V oboch skupinách boli muži s rovnakým vzdelaním aj IQ. V každej vzorke sa nachádzalo 30 ľudí a vykonala tri štandardné testy osobnosti.
K experimentu ju doviedol priateľ – homosexuál
Počas svojho života pracovala Evelyn Hooker aj ako profesorka psychológie na Kalifornskej univerzite a zaoberať sa témou LGBT začala v 40. rokoch, kedy sa bližšie spriatelila s homosexuálom Samom Fromom, ktorú ju k myšlienke tohto výskumu priviedol.
Experiment jej teda už dlhšie ležal v hlave. Od roku 1954 začala postupne zhromažďovať údaje o svojich homosexuálnych priateľoch. Tie však nemali veľkú výpovednú hodnotu bez reálneho vedeckého výskumu. V tomto období spoločnosť považovala homosexualitu za duševnú chorobu, hriech a dokonca zločin. Preto nemala ani jednoduché podmienky na to, aby sa zaoberala výskumom tohto typu.
Lekári vo výsledkoch nevideli rozdiely
Napokon sa jej ho podarilo zrealizovať aj vďaka dobrovoľníkom z Mattachine Society, čo bola organizácia, ktorá sa zaoberala integráciou homosexuálov do spoločnosti. Nakoniec mala väčší problém s hľadaním heterosexuálnych mužov.
Trojica psychológov, ktorí mali výsledky vyhodnocovať, si dali skutočne záležať. Preto to trvalo aj niekoľko mesiacov. Dokonca jeden z nich, doktor Mortimer Mayer ich vyhodnotil dvakrát, pretože ho natoľko prekvapili.
Výsledky jej štúdie sa stretli s odporom
Verdikt teda znel jasne. Podľa skúmania ich duševného zdravia nebolo možné určiť, ktorý z mužov je homosexuál a ktorý heterosexuál. Jednoducho sa potvrdilo, že homosexualita nie je duševná porucha, a preto by nemala byť kategorizovaná ako choroba.
Keď v roku 1956 Evelyn Hooker predstavila svoj výskum na konferencii, zožala úspech. Podarilo sa jej zmeniť dlhoročné nazeranie lekárov aj časti spoločnosti na homosexuálne orientovaných ľudí. Na druhej strane však množstvo jej kolegov bolo prekvapených a nedokázali jej tvrdenia prijať, pretože by potvrdili, že svojich pacientov dlhé roky „liečením“ vlastne týrali.
Dôležité základy, ktoré neskôr viedli k zmenám
Príbeh tejto výnimočnej ženy, ktorá sa zapísala o to, aby bola neskôr homosexualita odstránená z príručky psychických porúch, je zachytený aj v dokumentárnom filme s názvom Changing Our Minds: The Story of Dr. Evelyn Hooker, ktorý tiež získal nomináciu na Oscara.
Podarilo sa jej vybudovať základy pre veľkú vec, aj keď trvalo až do roku 1973, kým Americká psychiatrická asociácia vyškrtla homosexualitu z príručky chorôb. Výsledky jej štúdií však boli v tých časoch veľmi dôležité a prispeli k čiastočnému odstráneniu stigmy.
V boji za práva homosexuálov sa nevzdala
Evelyn Hooker získala v roku 1991 Cenu za mimoriadny prínos pre psychológiu, ktorú udeľuje Americká psychologická asociácia. Po tejto dôležitej štúdii pokračovala v búraní predsudkov o homosexualite ako chorobe a podarilo sa jej významne prispieť presným vedeckým pohľadom na homosexualitu.
Okrem toho prispela aj k zavedeniu homosexuality ako študijného odboru. Univerzita v Chicagu ju za tento úspech ocenila zriadením Centra pre duševné zdravie gayov a lesbičiek Evelyn Hooker.
Aj dnes však ešte čelia násiliu, vylúčeniu aj diskriminácii
Napriek tomu, že to všetko boli a sú obrovské úspechy, členovia LGBTI komunity to nemajú jednoduché ani dnes. V niektorých krajinách sa na ich práva pozerá ako na rovnoprávne, v ďalších sa stretávajú s diskrimináciou aj zo strany vlády.
Európska únia pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti homofóbii, transfóbii a bifóbii potvrdzuje, že jej cieľom je chrániť a rešpektovať práva úplne všetkých bez rozdielu. Vo svojej tlačovej správe uvádza, že jednotlivci na celom svete naďalej každodenne čelia násiliu, vylúčeniu a diskriminácii z dôvodu ich skutočnej alebo vnímanej sexuálnej orientácie a rodovej identity alebo pohlavných znakov.
„EÚ i naďalej mimoriadne znepokojuje skutočnosť, že v 69 krajinách sú kriminalizované vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia na základe vzájomného súhlasu, pričom v 11 z nich sa stále ako zákonný trest za homosexualitu uplatňuje trest smrti.“
Každý z nás sme individuálny a každý si zaslúži rovnaké zaobchádzanie, bez rozdielov svojej orientácie. Na to by sme nemali zabúdať nie iba v dnešný deň, ale ani v žiadny iný.
consilium.europa.eu, genderideologia.wordpress.com, feministvoices.com, imdb.com, apa.org, psychology.ucdavis.edu
Nahlásiť chybu v článku