Lesy, jazerá, ľadovce či koralové útesy nám miznú pred očami závratnou rýchlosťou. Nie vždy je však zásah človeka to, čo príroda naozaj potrebuje, najmä, ak je ten zásah nepremyslený. Dôkazom je útes Osborne. Američania chceli pôvodne vytvoriť umelý koralový útes, namiesto toho však zapríčinili ekologickú katastrofu ohromných rozmerov. Vyriešiť sa ju nepodarilo do dnešného dňa.
V Atlantiku vzniklo pohrebisko 2 miliónov pneumatík
Len niekoľko kilometrov od floridského pobrežia Fort Lauderdale leží v Atlantiku bizarný pokus o umelo vytvorený koralový útes. Tvorený je pohrebiskom, na ktorom sa kedysi nachádzali viac ako dva milióny pneumatík, píše portál Amusing Planet. Tie sem boli umiestnené v roku 1974 v rámci zvláštneho „ekologického“ projektu, ktorý však v múdrych hlavách vznikol v roku 1972. Útes mal byť pôvodne tvorený sériou betónových panelov usporiadaných do kruhu.
Neskôr však nezisková organizácia Broward Artificial Reef Inc. (BARINC), pozostávajúca zo skupiny rybárov, navrhla nové riešenie. To malo byť výhrou pre každého, pre ľudí, ktorí sa potrebovali zbaviť obrovského množstva pneumatík (tie sa dovtedy povaľovali na viac či menej legálnych skládkach v okolí veľkých miest), aj pre ryby, ktoré v nich podľa pôvodného plánu mali nájsť svoj nový domov.
Recyklovanie odpadu vtedy ešte nebolo v móde. Toto však na prvý pohľad pôsobilo ako dokonalý nápad. Ako informuje web Interesting Engineering, do projektu sa zapojili stovky ľudí. Okrem neziskovej organizácie desiatky z nich dobrovoľne prepožičali svoje súkromné plavidlá na to, aby sa staré, znehodnotené pneumatiky podarilo dopraviť na miesto.
Zapojila sa armáda, prispela aj spoločnosť Goodyear Tire and Rubber Company
Zapojila sa dokonca aj americká armáda a svojou troškou prispela aj spoločnost The Goodyear Tire and Rubber Company. Tá poskytla potrebné vybavenie na umiestnenie pneumatík a na „pokrstenie“ projektu dokonca pridala jednu pozlátenú, tá mala predstavovať pomyselnú čerešničku na torte. Jednotlivé pneumatiky boli navzájom poprepájané za pomoci kovových spôn a nylonových lán. Výsledok pokrýval niekoľko hektárov približne 2 kilometre od pobrežia a v hĺbke okolo 20 metrov.
Už po krátkom čase sa však ukázalo, že to, čo pôvodne vyzeralo ako skvelý plán, sa obrátilo proti jeho tvorcom. Rybári si akosi neuvedomili, ako rýchlo zaúčinkuje slaná voda na laná, ktoré držal pneumatiky na jednej kope. Lanká sa po krátkom čase potrhali, spony zhrdzaveli a tisícky pneumatík sa dali do pohybu. Nikto si totiž nedal tú námahu, aby korózii častí, ktoré držali pneumatiky na jednom mieste, nejakým spôsobom zabránil.
Odnášali ich vlny, prúdy a občas aj tropické búrky či hurikány. Akýkoľvek život, ktorý sa dovtedy na pneumatikách stihol vytvoriť, bol okamžite zničený. Živé, prírodné koraly sa od pohrebiska pneumatík nachádzajú len niečo vyše 20 metrov, prúdmi unášaný odpad však na nich každoročne napácha nevyčísliteľné škody. Navyše, na zničenom mieste je rast akýchkoľvek nových organizmov už nemožný. Uvoľnené pneumatiky brázdiace oceánske dno ničili a stále ničia všetko živé naokolo. Jednoducho povedané, namiesto toho, aby prírode pomohli, rybári vytvorili ekologickú katastrofu nevídaných rozmerov, ktorú sa nepodarilo napraviť do dnešného dňa.
Všade, kam pozriete, ležia len tisícky pneumatík
Tisícky pneumatík sa podarilo z vody vytiahnuť, keď ich vlny vyplavili na pobrežie. Zvyšné však ostali hlboko pod hladinou.
Hodiť pneumatiky do vody nebolo až také náročné. Niekoľko skupín ekológov si však desiatky rokov lámalo hlavy nad tým, ako ich odtiaľ dostať preč, píše portál NPR. Od roku 2001 sa o to pokúsilo už niekoľko organizácií, avšak bez väčšieho úspechu. Problémom je totiž nielen spôsob, ako také množstvo pneumatík odstrániť, ale aj obrovské financie, ktoré si to vyžaduje. Množstvo odvážlivcov sa preto do odstránenia pustilo, no napokon to veľmi rýchlo vzdali. Nikto totiž nemal vo vrecku 30 miliónov dolárov navyše, ktoré by za odstránenie bolo nutné zaplatiť.
Zmena prišla podľa archívu až v roku 2007, kedy si americká armáda uvedomila, že môže pohrebisko pneumatík využiť vo svoj prospech. Vznikol tak jeden z najväčších projektov na záchranu toho, čo z miestneho životného prostredia zostalo. Pneumatiky začali vyťahovať potápači, pre ktorých to bola nielen misia na záchranu životného prostredia, ale zároveň aj tréning, ktorý mohli zužitkovať počas iných záchranárskych misií.
So špeciálnym vybavením dokázali v priebehu jediného dňa na povrch vytiahnuť aj 1 000 pneumatík. Je to vskutku obrovské číslo, ani to však nestačilo. Po niekoľkých rokoch sa však takýmto spôsobom podarilo z oceánskeho dna odstrániť len niečo vyše 73 000 pneumatík. Z pôvodných dvoch miliónov je na dne Fort Lauderdale stále ešte viac ako 700 000 kusov.
Smutné je, že toto ani zďaleka nebol jediný projekt svojho druhu. Podobná obludnosť okolo roku 1980 vznikla aj v Mexickom zálive, v Indonézii, Malajzii, v Austrálii a v Afrike. Každá z krajín veľmi rýchlo prišla na to, aký nešťastný nápad to bol, ani jediný z projektov neuspel a žiadnym spôsobom neprispel k záchrane životného prostredia, ba práve naopak. Ak sa dostanete do blízkosti niektorého z týchto miest, je to ako keby ste sa ocitli na inej planéte. Všade, kam oko dohliadne, nie je nič iné, len desiatky starých pneumatík.
Každá minca má dve strany
Okrem toho, pneumatiky nie sú to jediné, čo ľudia hádžu do oceánov v snahe umelo vytvoriť koralové útesy. Ako priestor pre nový koralový útes môžu poslúžiť vraky lietadiel, lodí či dokonca pozostatky z metra a iných dopravných prostriedkov. Využiť sa môže aj stavebný odpad a niektoré krajiny si vyrábajú špeciálne základy pre útesy z betónu či PVC. V minulosti plnil tento odpad celkom inú funkciu, jeho úlohou bolo zničiť a zastaviť nepriateľské plavidlá, ktoré by sa chceli priblížiť k pobrežiu.
Až neskôr sa začalo uvažovať nad tým, že by sa využili nielen ako prekážka, ale aj ako umelé útesy. Prvýkrát bol umelý útes zo skál na ekologické účely vybudovaný v 17. storočí v Japonsku. Cieľom bolo vytvoriť prostredie, ktoré by prilákalo ryby, aby ich Japonci mohli viac loviť. V súčasnosti pod hladinou vzniká aj čoraz viac umeleckých kreácií, ktoré slúžia ako pamätník, no zároveň aj ako domov pre ryby a iné živočíchy.
Nie vždy to musí dopadnúť katastrofou, každá minca má totiž dve strany. Umelo vytvorené útesy naozaj môžu pomôcť stvoriť nový ekosystém, zrejme to však nebude za pomoci starých pneumatík. Dôležité je vedieť, aký materiál zvoliť a kam ho umiestniť tak, aby to bolo pre podmorský svet naozaj prospešné. Umelé útesy sa stávajú čoraz dôležitejšou súčasťou životného prostredia. Je to tak však preto, lebo tie prirodzené človek zničil.
Nahlásiť chybu v článku