foto: Michal Hertlík

Albánsko. Do roku 1991 politicky aj ekonomicky jednoznačne najizolovanejšia krajina Európy.

Po páde tamojšieho komunistického režimu sa krajina postupne začala otvárať svetu a dnes patrí medzi obľúbené a dostupné dovolenkové destinácie, aj pre nás Slovákov. 20. storočie sa však nieslo v temnom duchu tvrdého a nekompromisného albánskeho komunizmu, ktorému vládla tvrdá železná ruka vtedajšieho najvyššieho albánskeho vodcu.

Minulý rok sme si pripomenuli 30. výročie Nežnej revolúcie a aj pád železnej opony medzi niekdajším východným a západným blokom. Do skupiny socialistických krajín kedysi patrilo aj Albánsko, kam sa takisto vryli myšlienky komunizmu a socializmu. Komunizmus tam však nabral doslova obludné rozmery vďaka diktátorovi Enverovi Hodžovi a tamojšej štátnej bezpečnosti pod názvom Sigurimi. Bola to tajná polícia v komunistickom Albánsku v rokoch 1943 až 1991. Bola zriadená už za druhej svetovej vojny ako nástroj komunistických partizánov proti ďalším, konkurenčným odbojovým skupinám, a to pod názvom Výzvedná služba národno-oslobodeneckej armády.

foto: Michal Hertlík

Metódy jej práce boli značne podobné metódam tajných polícií v iných krajinách Východného bloku. Nezaoberala sa príliš kriminálnou činnosťou, ako skôr politickými aktivitami. Slúžila často pre likvidáciu opozície vnútri vedenia Albánskej strany práce. Mala veľmi hustú sieť informátorov, ktorá znemožňovala existenciu akéhokoľvek hnutia odporu proti albánskemu komunistickému režimu. Zoznam nevinných obetí hrôzovlády režimu je siahodlhý, veď viac ako 6 000 ľudí bolo zastrelených či obesených.

Enver Hodža je pojem sám o sebe. Vládol Albánsku od roku 1944 do svojej smrti v roku 1985. Sám seba označoval ako marxistu-leninistu a bol veľkým obdivovateľom Stalina. Obdobie 40 rokov jeho vlády bolo charakteristické silným totalitným režimom, obmedzujúcim ľudské a náboženské práva, potláčaním politickej opozície, častým využívaním trestu smrti a dlhoročných trestov ťažkého žalára pre politických oponentov. Rodiny jeho oponentov boli prenasledované a vyháňané do odľahlých častí krajiny pod kontrolou tajnej polície.

foto: Michal Hertlík

Ďalším znakom jeho vlády bolo použitie Stalinových metód likvidácie spolupracovníkov, ktorí ohrozovali jeho moc. V roku 1967 vláda zakázala náboženstvo. Kostoly a mešity boli zatvorené a viaceré dokonca aj zbúrané. Ako tvrdý vládca sa zároveň snažil viesť Albánsko k ceste stať sa poľnohospodársky a ekonomicky sebestačnou krajinou, čo v krajine prinášalo viaceré pozitívne opatrenia. Avšak aj napriek jeho úsiliu zostalo Albánsko v priebehu povojnového obdobia tým najchudobnejším a sociálne najzaostalejším regiónom Európy.

Hoci sa táto temperamentná balkánska krajina postupne rozvíja, dodnes tam cítiť pečať bývalého tvrdého komunizmu. Totalitný režim plný represií a teroru padol v roku 1991, ale mnohé miesta ho tam dodnes pripomínajú. Tá najzvláštnejšia stavba Tirany sa nachádza na bulváre Mučeníkov národa. Ide o pyramídu, ktorá bola otvorená v roku 1988 ako Múzeum Envera Hodžu (3 roky po jeho smrti), dlhodobého politického lídra komunistického Albánska. Múzeum bolo venované celému dedičstvu tohto politika, preto ho niektorí nazývali aj Mauzóleum Envera Hodžu.

foto: Michal Hertlík

Po páde komunizmu prestala pyramída fungovať ako múzeum a postupne slúžila ako konferenčné centrum, základňa NATO a humanitárnych organizácií, či sídlo albánskej televíznej stanice. V súčasnosti sa pyramída už nevyužíva, slúži len na prilákanie turistov, často je objektom vandalizmu, postupne chátra pred očami domácich a je už len spomienkou na ťažké časy vládnutia Envera Hodžu. Po vylezení na samotný vrch pyramídy som si užíval krásny pohľad na mesto a relaxoval v prítomnosti mojich kamarátov.

Možno ste už niekde počuli, že Albánsko je krajinou bunkrov. Viete však prečo? Z obavy pred vpádom vojsk susedných krajín prikázal Hodža budovať po celom území krajiny betónové bunkre. Celkovo ich bolo vybudovaných okolo 700 000, teda jeden bunker pripadá na štyroch obyvateľov krajiny. Naozaj neuveriteľný počet. Aspoň vidno, čo dokáže strach a zlo spraviť s najmocnejším mužom štátu. V centre Tirany sa nachádza tzv. BunkArt. Ide o veľký zachovaný bunker z čias minulých, ktorý je už niekoľko rokov pretvorený na múzeum mapujúce zverstvá daného režimu.

foto: Michal Hertlík

Hlavnou úlohou bunkrov bolo v prípade ohrozenia fungovať ako úkryt pre albánsku politickú špičku vrátane Envera Hodžu. Jedna zo sekcií tohto muzeálneho bunkru sa venuje ochrane hraníc. Podobne ako u nás v Československu, ani tu nesmeli Albánci počas dlhotrvajúceho režimu krajinu opustiť. Ak sa o to aj niekto náhodou pokúsil a chytili ho pri úteku, nasledovala buď okamžitá poprava alebo kruté väzenie. V opačnom prípade, keď sa šťastlivcovi podarilo zázračne uniknúť za hranice, vláda uväznila celú jeho rodinu a zhabala im majetok. Tak či tak, ani jedna možnosť sa nejavila ako dobrá.

Ťažký komunizmus taktiež cítiť na najväčšom námestí v Tirane aj v Albánsku vôbec. Počiatky Skanderbegovho námestia sa začali písať v roku 1917, kedy ho postavili Rakúšania. Po tom, ako sa Tirana stala hlavným mestom Albánska v roku 1920, sa námestie začalo pretvárať a hlavne v období albánskej monarchie (1928-1939) za albánskeho kráľa Zoga I. zaznamenalo svoj rozmach. Námestie bolo počas svojej histórie niekoľkokrát rekonštruované a menilo svoju podobu až do tej súčasnej, ako ho poznáme dnes. Okolie námestia je lemované masívnymi budovami z obdobia fašistickej aj komunistickej diktatúry.

foto: Michal Hertlík

Tou najmasívnejšou, ktorá námestiu jasne dominuje, je Národné historické múzeum ako najväčšie múzeum v Albánsku. Albánci na svoju históriu nedajú dopustiť, dosť si na nej zakladajú a sú pyšní na svoju históriu aj kultúru. Múzeum bolo otvorené v októbri 1981 a je stelesnením celej histórie Albánska od staroveku až po súčasné 21. storočie. Podrobná prehliadka celého múzea mi síce zabrala skoro pol dňa, ale určite stála za návštevu a čas.

Múzeum má nad hlavným vchodom rozsiahlu nástennú mozaiku s názvom ‘Shqipëtarët’ (v preklade Albánci), ktorá zobrazuje údajné staroveké až moderné postavy z histórie Albánska. Účelom vybudovania tak masívnej stavby ako je toto múzeum aj s konkrétnou mozaikou bolo zdôrazniť politickú moc vtedajšieho komunistického Albánska.

foto: Michal Hertlík

Mozaika zachytáva dôležité symboly: albánska vlajka, zbraň zdvihnutá do vzduchu, albánske národné a tradičné oblečenie, albánsky dvojhlavý orol, osobnosti zo širokého spoločenského spektra (bojovníci za nezávislosť, revolucionári, myslitelia, spisovatelia, politici, vojaci, bežní ľudia) a ľudské vlastnosti (hrdosť, patriotizmus, nebojácnosť, bojovnosť, entuziazmus, chuť po nezávislosti).

Asi nikoho v tomto momente neprekvapí, že na Námestí Skanderbega kedysi namiesto tohto najväčšieho albánskeho národného hrdinu stáli masívne sochy Envera Hodžu či Stalina. Už 52 rokov tam chvalabohu stojí socha dominantného Skanderbega, ktorý na svojom koni hľadí vždy vpred na svetlú budúcnosť albánskeho národa. Jeho bronzová socha na kamennom piedestáli bola inaugurovaná v roku 1968 pri príležitosti 500. výročia Skanderbegovej smrti a stala sa ikonou nielen Tirany, ale aj celého Albánska.

foto: Michal Hertlík

Verte či nie, sochu Stalina som v Tirane naozaj našiel a bola v nadľudskej veľkosti. A nebola jedna, boli tam rovno dve. Na tej väčšej má Stalin svoju pravú ruku zdvihnutú vpred a dlhý kabát mu akože veje kvôli vetru. Na tej menšej, zobrazený v komunistickej vojenskej čiapke so zapnutým kabátom, hľadí mierne dole. Spoločnosť im robí aj socha bezrukého Lenina či socha robotníka pracujúceho ľudu. Niekedy by ste neverili, čo všetko sa dá vidieť a navštíviť pri potulkách tohto hlavného mesta.

Táto podlhovastá balkánska krajina si toho v 20. storočí vytrpela viac ako ktorýkoľvek iný európsky štát. K zlyhávajúcemu hospodárstvu sa pridala krutovláda komunistického režimu, ktorý nemal obdoby ako z hľadiska brutality, tak aj medzinárodnej izolácie. Dalo by sa povedať, že komunistické Albánsko bolo paralelou dnešnej Severnej Kórey. Tento „prvý ateistický štát sveta“, ako kedysi Enver Hodža vyhlásil, sa ocitol v absolútne kompletnej izolácii.

Najlepšou vecou, aká sa mohla Albánsku prihodiť, bol pád komunistických režimov, vďaka ktorému sa vymanilo spod kolapsu smerujúceho do záhuby a vydalo sa tou lepšou, demokratickou cestou. V súčasnosti sa krajine úspešne darí ekonomicky aj turisticky, hoci aj naďalej ostáva v skupine zaostalejších európskych krajín snívajúcich o lepšej budúcnosti.

Cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií.
8
Uložiť článok
Komentovať