Chuť žiť / /
Žijeme v dobe, kedy sa kladie väčší dôraz na to, ako človek vyzerá, než akým v skutočnosti je. Tento tlak spoločnosti sa negatívne odráža na našej mladej, generácii.

Pri tom, ako si formujeme identitu, veľmi citlivo vnímame vonkajšie podnety a zohľadňujeme ich pri rozhodovaní sa o tom, kým chceme byť. Žiaľ, nedá sa povedať, že by sme mali okolo seba vždy chápavé a prijímajúce prostredie, ktoré by nás bralo takých, akí sme, a viedlo nás k tomu, aby sme boli sami sebou.

Možno ste si týmto obdobím už dávno prešli, no spomeňte si, aké to bolo, keď ste dospievali.  Všemocne ste sa snažili zakryť svoje nedostatky a chyby. Stačila jedna poznámka od kamarátov alebo niekoho, na kom vám záležalo, a vy ste dokázali svoj svet obrátiť na ruby.

Mnohé z anorektičiek či bulimičiek vo svojom príbehu spomínajú práve tú povestnú „jednu blbú poznámku“, ktorú počuli od rodiny či priateľov, a ktorá stačila na to, aby sa pustili do deštruktívnej honby za štíhlosťou. Možno sa pýtate, či jedna veta dokáže urobiť až toľko. Tieto ženy by vám vedeli rozprávať celé hodiny o tom, aké pocity to v nich vyvolalo. A pritom pre toho, kto to povedal, to bola možno len uštipačná poznámka zo žartu, aby reč nestála.

Unsplash.com/William Randles

Iste, vznik porúch príjmu potravy sa nedá pripisovať jednému negatívnemu komentáru od okolia, ten je skôr poslednou kvapkou. Čo tomu predchádza? Ťažko povedať, kde presne nastáva bod zlomu, ktorý mladých vedie od sebarozvoja k sebadeštrukcii. Lebo ak to vezmeme v širšom kontexte, poruchy príjmu potravy sú len jednou časťou širokej palety sebadeštruktívneho správania, ktorým sa mladí ľudia snažia vyrovnať sa s nárokmi prostredia. Okrem užívania drog, návykových látok a gamblerstva tu patrí aj perfekcionizmus, orientácia na výkon a túžba byť najlepší. Svoj podiel na týchto fenoménoch má nesporne rodinné zázemie, výchova, školský systém ale i sociálne prostredie, v ktorom sa mladý človek vyvíja a rastie.

O kríze rodiny sme sa toho napočúvali už toľko, že to totálne vypúšťame. I keď to bude znieť typicky freudovsky, detstvo, vzťahy s rodičmi a vzťah rodičov nás ovplyvňujú po celý život. Každé dieťa, každý človek sa potrebuje cítiť milovaný a prijímaný taký, aký je, bez podmienok a úprav. Len vtedy si dokáže vybudovať zdravú sebaúctu. Ak takéto prostredie chýba, čo je jeden z najhorších dôsledkov krízy rodiny, potom dieťa buď rezignuje na lásku a priateľstvo a vyrastie z neho sebecký človek, alebo bude robiť všetko preto, aby si zaslúžilo či vynútilo to, čo má prirodzene od rodičov dostávať – záujem, pochopenie a podporu.

Unsplash.com/Maaike Nienhuis

Lenže čo keď rodina zlyhá a v tejto oblasti sa nedá nič robiť? Potom si mladý človek musí poradiť sám. Len zriedka sa mu podarí nájsť si skutočných priateľov, ktorí by ho brali takého, aký je. O „zlých partiách“ či negatívnom vplyve internetu a médií nechceme rozprávať, lebo o tom už bolo povedané dosť.

Čo robiť, keď sa zúfalo snažíte byť lepším a ono to nejde? Mali by ste popracovať na svojej sebaúcte a rešpekte voči sebe samému. Pretože problémy s váhou, závislosti ale aj perfekcionizmus, workoholizmus či nadmerné dbanie o mienku iných sú výsledkom toho, že ste ešte neprijali samých seba. Hrozné je, že čím dlhšie to odkladáte, tým ťažšie to pre vás bude. Veď si len vezmite, ako dlho trvá dievčatám s poruchami príjmu potravy či ľuďom závislým na drogách proces uzdravenia sa. Sú to mesiace, roky a niekedy je to proces na celý život. Niektoré rany máme vryté veľmi hlboko a smutné je, že mnohé sme si dlho jatrili my sami, len preto, že sme sa nemali dosť radi.

Unsplash.com/Jenny Hill

Zdravá sebaúcta je podľa Rosenberga, psychológa, ktorý sa tomuto  konceptu dlhé roky venuje, pozitívny alebo negatívny postoj k sebe samému. Nízka sebaúcta, ktorá vedie k sebadeštruktívnemu správaniu, tkvie v neschopnosti akceptovať svoje pozitívne aj negatívne stránky a vlastnosti. Len jedinci so zdravou sebaúctou sa dokážu rozvíjať, rásť a meniť sa k lepšiemu. Inak povedané, ak sa neprijmete takí, akí ste, budete opakovať tie isté chyby a lepší človek z vás nebude, čo by ste sa ako snažili. Postoj k sebe samému je veľmi dôležitý, pretože sa od neho odvíja aj postoj k životu a k iným.

Možno máte to šťastie a netrpíte poruchami príjmu potravy, žiadnou závislosťou či nadmernými nárokmi na seba, no ak ste sa čo i len trochu v týchto riadkoch našli, na chvíľu sa zastavte a pouvažujte nad tým, aký postoj máte voči sebe. Zložte pred sebou masku a priznajte si svoje chyby, svoje skryté túžby, svoje nedokonalosti i to, za čo sa hanbíte. Či si to chcete priznať alebo nie, aj oni sú vašou súčasťou. Nepomôže vám, ak to budete popierať, lepšie je to prijať. Pravda vás vyslobodí. Lebo len vtedy, keď človek prijíma sám seba, dokáže sa naozaj zmeniť k lepšiemu. Prestaňte so sebou bojovať, zložte zbrane a masky, vojna sa skončila, je čas na mier.

Unsplash.com/Soroush Karimi

A ešte jedna vec: nečakajte, že to pôjde hneď. Doprajte si čas, lebo ho v skutočnosti potrebujete viac, než si myslíte. Netlačte na seba a majte so sebou trpezlivosť. Pôjde to pomaly, no ak sa každý deň budete snažiť prijať aj svoje nedostatky a na nič sa pred sebou, ani pred inými nebudete hrať, raz príde ten deň, kedy budete môcť sebe i iným pozrieť do očí a povedať: „Áno, som taký, aký som a nehanbím sa za to. Nie som dokonalý, mám svoje chyby, svoje neresti a slabosti, no aj vďaka nim som, kto som. Aj ony sú mojou súčasťou a ja ich beriem, lebo bez nich by som to nebol ja.“

Buďte k sebe úprimní a nestrácajte vieru, raz to dokážete!

Pozri aj: „Ako 8-ročná som si zaťahovala opasok, až som mala odreniny.“ Mladá, iba 17-ročná Valentína ešte stále trpí anorexiou, no napriek tomu rozbieha celoslovenský projekt Chuť žiť

Projekt Chuť žiť sa venuje poruchám príjmu potravy (PPP), respektíve anorexii a bulímii. Cieľom projektu Chuť žiť je vyvolať diskusiu a vrátiť PPP do povedomia, lebo je to vážna, aktuálna téma, ktorú treba riešiť.
0
Komentovať (0)