Zatiahli ho do gej klubu a sexualizovali od 15 rokov. Najkrajšiemu chlapcovi sveta zničil život film

Hoci získať titul „najkrajší/najkrajšia na svete“ môže znieť ako splnený sen, osudy týchto detí ukazujú, že to vôbec nie je také ružové, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Ako príklad môžeme uviesť Thylane Blondeau, ktorá bola označená za najkrajšie dievčatko sveta, keď mala len 6 rokov. Vtedy získavala len obdiv a pochvaly, no keď dospela, ľudia si začali všímať každú zmenu na jej vzhľade a pochvaly nahradili výčitky.

Príbeh Thylane však rozhodne nie je taký tragický ako osud najkrajšieho chlapca sveta. Jeho príbeh je oveľa temnejší a ani potom, ako opustil Hollywood, nedokázal nájsť šťastie. Všetko pritom začalo pred päťdesiatimi rokmi, keď uznávaný taliansky režisér Luchino Visconti hľadal široko-ďaleko mladého chlapca, ktorý by stvárnil stelesnenie mladíckej krásy vo filmovej adaptácii novely Thomasa Manna Smrť v Benátkach (Morte a Venezia), informuje BBC.

Pre niekoho práca snov, pre neho utrpenie

Postava vo filme v role Tadzia je objektom posadnutosti starnúceho skladateľa Gustava von Aschenbacha (zahral ho vtedy 50-ročný Dirk Bogarde, pozn. red.). Detským hercom, ktorý na Viscontiho zapôsobil natoľko, že ho do tejto roly – postavy, ktorej „tvár pripomínala najvznešenejšie obdobie gréckeho sochárstva“, slovami Manna – obsadil, bol 15-ročný Švéd Björn Andrésen.

Hoci pracovať s jedným z najvýznamnejších režisérov európskej kinematografie v tínedžerskom veku môže znieť ako práca snov, realita mala od toho ďaleko. Nádejný hudobník mal o herectvo len malý záujem, no to nebol ten najväčší problém, ktorý mu film z roku 1971 priniesol.

Jeho vzhľad z neho urobil medzinárodnú senzáciu, podobne ako v prípade „najkrajšieho dievčaťa na svete“. Andrésen však tvrdil, že bol od veľmi mladého veku sexualizovaný a vykorisťovaný.

Režisér aj film mu zničili život

V roku 2021 Andrésen poskytol rozhovor pre denník The Guardian. Na otázku, čo by povedal Viscontimu, ak by teraz sedel pred ním, mal jasnú odpoveď: „Po*eb sa.“ Podľa jeho slov režisérovi na jeho pocitoch absolútne nezáležalo a staral sa len o svoj film. „Nikdy som nevidel toľko fašistov a k*k*tov ako vo filme a divadle,“ povedal vtedy Andrésen a pokračoval: „Luchino bol typom kultúrneho predátora, ktorý by pre svoje dielo obetoval čokoľvek a kohokoľvek.“

A čo sa týkalo samotného filmu, ani k nemu nemal herec čo pozitívne povedať. Namiesto toho zhodnotil: „Celkom slušne mi pos*al život.“

V čase poskytovania rozhovoru bol Andrésen úspešným klaviristom, no mal pocit, že o túto jeho stránku nik nestojí. „Všetko, čo kedy urobím, bude spájané s tým filmom. Chcem tým povedať, že tu stále sedíme a hovoríme o tom aj po 50 rokoch,“ povedal.

Filmové začiatky neboli také zlé, no potom sa všetko zmenilo

Smrť v Benátkach pritom nebol jediný projekt, v ktorom si zahral. Jeho stará mama, ktorá ho vychovávala po smrti jeho slobodnej matky, bola totiž presne ten typ ambicióznej matky, ktorá ho posielala na konkurzy prakticky hneď, ako sa naučil chodiť. S radosťou napríklad spomínal na to, že si zahral v debute Roya Anderssona Švédsky milostný príbeh (1970) a dokonca sa pochválil tým, že bol prakticky pri zrode jeho kariéry.

Krivé slovo herec navyše nepovedal ani na samotné natáčanie Smrti v Benátkach. Opísal ho nasledovne: „Bol to fajn letný džob.“ Všetko sa však zmenilo, keď padla posledná klapka.

Režisér Visconti bol dominantná a rešpekt budiaca osobnosť. Počas natáčania prísne varoval štáb, aby sa chlapca ani nedotkli, no hneď po dotočení to bol on, kto spravil niečo, čo rozhodne nemal – zatiahol ho do gej klubu. To však nebol začiatok sexualizovania chlapca, keďže po rokoch si herec uvedomil, že to začalo už na konkurze.

Konkurz a návšteva gej klubu