Pred 36 rokmi sa na Slovensku začala Nežná revolúcia. Pokojný, no rozhodný odboj ľudí proti totalitnému režimu, ktorý desaťročia potláčal slobodu a dôstojnosť. Dnes si pripomíname 17. november nielen ako historický míľnik, ale aj ako výzvu, aby sme chránili demokraciu, ktorú naši predkovia vybojovali.
správy od nás budete mať ako prví.
Hosťom moderátorky Karolíny Piliarovej v relácii interezu 1 na 1 na tému odkazov Nežnej revolúcie a stavu dnešnej demokracie bol Milan Kňažko, jedna z kľúčových osobností novembrových udalostí 1989. Ako človek, ktorý stál na tribúne v prvých dňoch revolúcie, pripomína, že sloboda a demokratické hodnoty nie sú samozrejmosťou a že spoločnosť musí byť stále ostražitá.
Revolúcia vraj začala spontánne
Podľa Kňažka organizácia VPN (Verejnosť proti násiliu) vznikla spontánne. Nemala v začiatkoch žiadnu formálnu štruktúru, jedinou funkciou bol predseda, ktorým bol Ján Budaj. Každý z účastníkov mohol vystúpiť a povedať svoj názor, tribúna vraj bola otvorená pre tých, ktorí mali čo povedať.
„Treba povedať, že to VPN vzniklo veľmi spontánne a nemalo žiadne štruktúry. Jediné, čo malo, bol jednomyseľne zvolený predseda toho revolučného výboru, a to bol Jano Budaj. Inak žiadna štruktúra, žiadne funkcie. Ja dnes s údivom počúvam, že kto tam bol moderátor alebo akýsi hovorca dokonca,“ ozrejmil Kňažko začiatky.
Udivuje ho vraj názor niektorých politikov, že kroky VPN boli koordinované.
„Bolo to všetko veľmi, veľmi spontánne. Bolo nás 12 alebo 16, existujú presné záznamy v archíve a ako hovorím, jediný predseda koordinačného výboru. To bola jediná funkcia. Každý z tohto zoskupenia mohol povedať, ak niečo chcel povedať. Mal priestor. Kto vystúpil na tribúnu, bolo otázkou toho, že kto bol ako rozbehnutý,“ dodal Kňažko.
Vyhrážky a schovávanie syna
V čase masových demonštrácií mal malého syna, ktorý mal šesť rokov. Bolo to náročné nielen pre neho, ale aj pre jeho rodinu, keďže dostával vyhrážky a musel ho chrániť.
„Viete, kým sa vyhrážali mne, tak som sa… netreba tvrdiť, že nikto nemá strach. Každý má nejaký strach. To je prirodzené. Ale prekonal som to a hovoril som si, okej, som k dispozícii. Ale pokiaľ šlo o syna, tam to už nebolo vôbec také jednoznačné a nebolo mi to ľahostajné. A ešte našťastie, že som mal priateľov z karate, ešte z telocvične, ktorým som sa tiež dlhé roky predtým venoval, ktorí ho najprv vodili do školy a potom ho rôzne skrývali. Tam som sa naozaj bál,“ opisuje náročné momenty počas revolúcie.
„Neboli vtedy mobily, nebol internet, ale ten telefón zvonil každých 5 sekúnd. Mnohé telefonáty boli veľmi, veľmi výhražné,“ pokračoval. Aj napriek strachu sa vraj už stiahnuť nemohol. „Pre mňa bola už len cesta: Alebo k slobode, alebo k emigrácii, alebo do väzenia,“ uzatvoril Kňažko túto tému.
Navštívili sme jeden z najkrajších a najväčších slovenských vodopádov. Čakalo nás obrovské sklamanie
Nahlásiť chybu v článku