Udalosti Novembra ’89 si každoročne pripomíname najmä v symbolickej rovine, no ich reálny dosah na životnú úroveň sa naplno ukazuje najmä pri porovnávaní každodenného života vtedy a dnes. Analytik ČSOB Marek Gábriš pripomína, že predstava o dobe, keď „bolo všetkého dosť“, stojí skôr na spomienkovom optimizme, než na realite.
„Rovná si bola väčšina občanov skôr v chudobe,“ hovorí. Striktné centrálne riadenie, investičná stagnácia a ignorovanie inovácií priviedli ekonomiku koncom osemdesiatych rokov do stavu, v ktorom zaostávanie za západnými ekonomikami bolo viditeľné nielen v číslach, ale aj na pultoch obchodov.
Kvalitnejší tovar sa dal nájsť prevažne v predajniach Tuzex, ktoré fungovali na báze kupónov známych ako bony. Tie sa pre bežných ľudí stali dostupné prakticky len prostredníctvom nelegálneho čierneho trhu, akéhosi paralelného finančného systému fungujúceho mimo oficiálnych štruktúr. Nedostatkovosť nebola náhodná, ale bola priamym dôsledkom „umelých zásahov do ekonomiky“, ktoré podľa Gábriša postupne znižovali aj kvalitu života a prehlbovali nespokojnosť obyvateľstva spolu s obmedzeniami cestovania a slobody prejavu.
Aj pivo je pri dnešnej úrovni miezd dostupnejšie
Pri porovnaní, čo si občan dokázal kúpiť za jednu výplatu v roku 1989 a dnes, sú rozdiely markantné. Pri základných potravinách sú dnešné možnosti výrazne širšie. Za priemernú mzdu si dnes kúpime o 190 litrov mlieka viac, tisíce vajec navyše, stovky kilogramov ryže či stovky kusov masla v porovnaní s obdobím pred revolúciou. Dokonca aj pivo, ktoré bolo kedysi symbolom stabilnej cenovej politiky, je pri dnešnej úrovni miezd dostupnejšie. Podľa Gábriša si môžeme za jednu mzdu kúpiť v porovnaní s rokom 89 takmer o 275 pollitrákov viac.
Najväčšie rozdiely sa však objavujú pri spotrebnom tovare. Ten bol pre bežných ľudí často nedostupný, a ak sa vôbec objavil v obchode, zväčša vo veľmi obmedzenom množstve. Dnes si za jednu mzdu kúpi spotrebiteľ štvornásobok chladničiek oproti roku 1989, trojnásobok detských bicyklov či takmer štrnásťkrát viac televízorov. Zásadný skok vidno aj v mobilite. Za jeden plat je možné natankovať približne trikrát viac benzínu.
27 výplat, dnes stačí 10
Výrazným symbolom dostupnosti je však osobné auto. Kým pred Nežnou revolúciou bolo potrebné na jeho kúpu pracovať takmer 27 mesiacov a na vozidlo sa zároveň čakalo v poradovníku, dnes sa priemerný pracujúci dostane k autu za menej ako desať mesačných výplat a prakticky bez čakania. „Na kúpu auta sme v ’89 potrebovali 27 výplat, dnes stačí 10,“ uviedol analytik.
Ekonomické porovnanie tak ukazuje nielen rast životnej úrovne, ale aj to, aký zásadný vplyv malo otvorenie trhu, voľnejší pohyb kapitálu a technológií, či schopnosť domácností slobodne rozhodovať o svojich výdavkoch. Spoločenské zmeny po roku 1989 sa tak premietli nielen do politických slobôd, ale aj do každodenného života, ktorého kvalita je dnes v mnohých ohľadoch neporovnateľne vyššia.
Nahlásiť chybu v článku