Existujú povolania, pri ktorých si človek po príchode domov odloží pracovné oblečenie alebo notebook, a tým sa jeho práca končí. A potom sú také, pri ktorých sa niektoré obrazy človeku dostanú pod kožu a zostanú tam ešte roky. Donna Nayler si vybrala prácu, ktorú by väčšina ľudí nechcela robiť ani za nič na svete.
správy od nás budete mať ako prví.
Šesť rokov čistila miesta po vraždách a tragických úmrtiach a dostávala sa do priestorov, kam by sa mnohí z nás báli vôbec vstúpiť. Videla následky brutálneho násilia, krvavé scény aj prípady ľudí, ktorí zostali po smrti celé týždne bez povšimnutia. Niektoré z nich si podľa magazínu People pamätá dodnes do najmenších detailov.
K práci ju priviedla televízia
Sama priznáva, že hoci bola na svoju prácu pripravená, existujú veci, na ktoré si človek jednoducho nedokáže zvyknúť. Dnes otvorene hovorí o najťažších prípadoch svojej kariéry. A jej spomienky ukazujú, že za každým miestom činu nie je len desivá scéna, ale predovšetkým príbeh človeka, ktorý sa skončil tragicky.
Donna Nayler osem rokov pracovala ako kaderníčka, keď sa vo veku 25 rokov rozhodla zmeniť kariéru po tom, čo sa o zaujímavej pracovnej pozícii dozvedela z televízneho programu. „Nikdy predtým som o tom nepočula a jednoducho ma to zaujalo,“ uviedla mladá žena podľa Mamamia’s True Crime Conversations. A tak sa z nej stala špecialistka na čistenie miest činu.
Keď Donna začínala s touto prácou v Austrálii, išlo podľa nej o veľmi dobre platené povolanie. „Dnes je situácia iná, trh je presýtený. Keď som však začínala, venovalo sa tomu len málo ľudí, takže sme si mohli zarobiť naozaj veľmi dobre,“ vysvetlila, hoci neuviedla, koľko presne zarábala. Jej práca však prinášala aj mimoriadne ťažké situácie.
„Všade bola krv“
Pri jednom z prípadov musela ísť do domu ženy, ktorú zavraždil jej manžel. Ako neskôr priznala, spomienky na túto scénu ju dodnes prenasledujú. „Nikdy nezabudnem na to, čo som tam videla. Išlo o noc zábavy a pitia, ktorá sa zvrhla na násilie,“ povedala zhrozená Donna a pokračovala: „Bola rovnako vysoká ako ja a jej odtlačok hlavy bol na stene. Všade bola jej krv.“
Krv bola rozmazaná po celej chodbe a v spálni to bolo ešte horšie, pretože rám postele bol kvôli tomu zničený. Podľa krvavých stôp si dokonca Donna všimla, že sa neznáma žena dostala až k vchodovým dverám. „Skončila v zadnej časti domu a našli ju mŕtvu v jej spálni,“ povedala.
Pri inom, mimoriadne ťažkom prípade prišla Donna do domu ženy, ktorej manžel po udalosti utiekol. Ich bábätko pritom nechal v miestnom kostole. „Matrac bol úplne nasiaknutý krvou. Väčšinu výplne sme preto museli odstrániť ešte predtým, ako sme ho mohli vyhodiť do kontajnera,“ odtajnila.
Neznáma žena bola dobodaná a páchateľ zostal na mieste ešte deväť hodín v snahe zahladiť stopy po svojom čine. „Použil na to prací prášok, ktorý má veľmi výraznú vôňu. Odvtedy tú vôňu nedokážem cítiť,“ dodala Donna pri spomienke na brutálny čin.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ktoré prípady znášala ťažko?
Donna priznala, že jej práca bola psychicky náročná. Zabrať jej dal hlavne prípad, pri ktorom sa stretla s vraždou bábätka. „Nikto nechce vidieť to, čo som v ten deň videla ja. Tento prípad vo mne zostal… Vlastne vo mne zostali všetky. Pamätám si každého jedného človeka,“ poznamenala.
Ťažko znáša aj prípady, keď sa nájde človek, ktorý bol po smrti celé týždne bez toho, aby o tom niekto vedel. Je to veľmi bolestivé, no zároveň ide aj o prípady, pri ktorých je následné čistenie miesta činu oveľa náročnejšie.
„Ak napríklad niekto zomrie na stoličke, rozklad prenikne aj do nej, takže ju musíte rozobrať a poškodenú časť odstrániť. Aj preto, že všetko musíte správne zlikvidovať. Rozklad môže preniknúť aj do stien. Takže záleží na tom, ako dlho tam človek zostal – podľa toho vyzerá aj to, s čím sa musíte vyrovnať,“ vysvetlila. „Aj zápach je pri každom človeku trochu iný a odlišne môžu zapáchať aj jednotlivé časti tela,“ dodala.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Je z nej lepší človek
Ako ďalej objasnila, na čistenie miest po úmrtiach ju zvyčajne privolávajú rodiny zosnulých. Raz prišla do domu muža, ktorý zomrel, a stretla tam jeho plačúcu tetu. Napriek obrovskému smútku chcela Donne pomôcť s upratovaním. Bol to pre ňu veľmi bolestivý moment.
Po tejto skúsenosti Donna okamžite zavolala svojej rodine. „Chcela som im povedať, že ich ľúbim. Odvtedy to robím každý deň. Uvedomila som si, že neviete, kedy budete mať poslednú možnosť niekomu zavolať a aké dôležité je udržiavať medzi sebou kontakt. Stále im volám ráno aj večer,“ ozrejmila.
Napriek tomu, aká náročná je jej práca, Donna verí, že ju zmenila k lepšiemu. Podľa vlastných slov je dnes „empatickejšia“ a „lepší človek“. „Najviac ma trápi osamelosť, ktorú medzi ľuďmi vidím,“ priznala. „Najmä u starších ľudí. Som lepší človek, som k ľuďom milšia, pretože jednoducho neviete, ako ľudia žijú a čím si prechádzajú,“ uviedla.
Svoje skúsenosti napokon podrobne opísala aj v knihe s názvom Bloodstains and Ballgowns. Autorka v nej rozpráva o tom, ako opustila svoj pôvodne skvelý život v kozmetickom priemysle a začala viesť „tajný život“ vo svete čistenia miest činu.
Chcela spomaliť a užívať si život
Po šiestich rokoch nezvyčajnej práce sa Donna napokon vrátila k povolaniu kaderníčky. Ako sama vysvetlila, s pribúdajúcim vekom už chcela „spomaliť a usadiť sa.“ „Bola som neustále v pohotovosti, 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Chýbali mi svadby priateľov a ďalšie veci. Jednoducho boli v živote momenty, ktoré som si chcela užiť,“ dodala na záver.
Navštívili sme jeden z najkrajších a najväčších slovenských vodopádov. Čakalo nás obrovské sklamanie
Nahlásiť chybu v článku