Zamlčané peklo japonských sexuálnych otrokýň. Odvliekli ich už ako 14-ročné, denne sa na nich striedali desiatky vojakov

Okrem mnohých známych vojnových zločinov, ktoré počas konfliktu spáchalo, z tohto obdobia pochádza aj menej známy prípad, z ktorého vám bude po dočítaní zle od žalúdka. V tieni japonskej okupácie počas druhej svetovej vojny sa odohrávala jedna z veľmi málo známych, no neuveriteľne odporných kapitol vojenských zločinov – osudy „žien útechy“.

Do dnešného dňa nie je známe, koľko žien skutočne padlo do zajatia. Čísla sa nezhodujú, najviac skloňované je však číslo 200-tisíc žien. Spomínajú sa takto všetky dievčatá a ženy, ktoré sa stali súčasťou tragických a brutálnych „staníc útechy“, kde sa združovali ženy „ianfu“.

Do slovenského jazyka toto slovo prekladáme ako utešiteľky. Iný výraz je „ženy komfortu“ či „ženy útechy“. Všetky tieto slová spomínajú temný príbeh, ktorý rozpráva o zábleskoch života desiatok, možno až stoviek tisíc žien, ktorým japonská armáda vzala slobodu, dôstojnosť, a často aj život samotný.

Ženy nevedeli, kam ich vedú, dokiaľ nebolo neskoro

Väčšina týchto žien pochádzala z okupovanej Kórey. Japonská armáda si ich brala aj z Číny, Filipín, Barmy (dnešného Mjanmarska), Indonézie a ďalších krajín. Dokonca ani Európanky v niekdajších kolóniách neboli v bezpečí, a po obsadení Holandskej východnej Indie (dnešnej Indonézie) padli do tejto pasce aj Holanďanky a iné civilistky.

23. februára 1944 v zajateckom tábore Ambarawa takto holandské a iné ženy Japonci postavili do radu. 17 z nich vybrali, odviedli do zariadenia v meste Semarang a dali im podpísať dokumenty v japončine. Ani jedna z nich však netušila, čo vlastne podpisuje.

V tábore Gendungan sa zase odohrala scéna ako vystrihnutá z tragédie – staršie ženy sa dobrovoľne prihlásili, aby ochránili tie mladšie.

Ženy „ianfu“ týrali 9 hodín denne, mnohé páchali samovraždy